Spisovatelia v reklame

 

Copywriter je stroj na písanie, kreativita, disciplína, schopnosť vytvoriť si algoritmy na upratovanie myšlienok za každých okolností. Keď ale začne písať beletriu, je to akoby sa pokazil. Jeho myseľ dostala infarkt alebo Alzheimera. Zabudne, že zadania prichádzajú zvonka a uverí tomu, že prichádzajú z jeho vlastnej hlavy. Zošalie. Výsledkom takéhoto výpadku je potom kniha. Písanie nebol plán ale len výpadok, pobláznenie mysle. Zrejme to ma k tomu priviedlo. Chorobu človek neplánuje.

 

Focus groupy, v ktorých ľudia diskutujú o vašej knihe sú zadarmo. Tieto svety sú odlišné aj v miere spontánnosti a najmä sa rozchádzajú vo svojej podstate - marketingom „premieňate ľuďom sny na skutočnosť“, v písaní je to naopak. Napriek tomu, v literatúre je sugescia oveľa zákernejšia alebo skôr životaschopnejšia, pretože tam ju cieľová skupina neočakáva, tam vás autor môže kusnúť priamo do vedomia ako jedovatý chrobák, ktorý vyzerá ako nenápadný neškodný kamienok, ako billboard, ktorý na prvý pohľad splýva s okolím. Marketing je tímová práca, písanie je umením introverzie. V marketingu si nemôžete nikdy povedať, že ste vyspel natoľko, že sa môžete stať tvorivým autistom, všeobsiahlym solitérom. Kým zo seba niečo vypustíte von, musíte prejsť mašinériou spätných väzieb. Je to svet, v ktorom si nemôžete dovoliť uzavrieť sa sám do seba, inak sa rozpadne. V marketingu sa vyžaduje od človeka aj väčšia pokora a schopnosť upratovať vlastné myšlienky tak, aby dávali presný zmysel nielen jemu ale aj ostatným.

 

Slobodne uvažovať, napriek tomu, že to nie je možné. Navyše, v marketingu je slobodné uvažovanie profesionálnym zlyhaním, pretože na rozdiel od spisovateľa sa od marketéra očakáva najvyššia možná empatia k svetu, ktorému chce niečo predať. Aspoň si myslím, že by mali byť naňho tieto nároky kladené.

  

Nemám čas na hľadanie inšpirácie, neviem ani o žiadnych miestach, kde by som ju mohol nájsť. Spolieham sa na to, že si ma ona nájde sama.

 

 

 

 

Tak ako mi na hore uvedené stavy robilo dobre doslova sa zničiť nejakým športom, takisto pomáhalo dostať niektoré pocity zo seba von aj touto formou. Vždy som si sám pre seba hovoril, že „radosti prežívam a smútky hádžem na papier“, preto mám väčšinu textov nepoužiteľných pre dnešné mainstreamové kapely. Tie bezstarostné texty mi skrátka akosi nejdú. :) Ale nikdy nehovor nikdy.

 

Tá romantická predstava básnika, ktorý sem-tam dačo napíše a zvyšok dňa venuje vínu, kartám a múzam, má čosi do seba... Na druhej strane, akonáhle by ste sa chceli začať na Slovensku živiť pesničkovými textami, je tu buď riziko, že by to prestali byť „vaše“ texty alebo by sa z príjemnej záľuby stala povinnosť, práca, možno aj stres. Ja som rád, že je to pre mňa stále záľuba a tak to aj ostane.

 

Myslím si, že tieto dva svety sú principiálne odlišné v kľúčovej veci: ako textár-básnik píšem za seba a o svojich pocitoch. Ak sa niekomu páčia, výborne. Ak nie, nevadí. Ako reklamný textár píšem za konkrétnu značku. Ak sa texty a nápady ľuďom nepáčia, je to vážny problém. Tu už musí ísť môj subjektívny názor bokom, musím sa na svet pozerať očami značky. Samozrejme isté štylistické zručnosti a celá textárska remeselná výbava sú výhodou.

 

Všade. 

 

Mám veľký sen: vydať rozprávkovú knižku, ktorú som kedysi dávno napísal a venoval svojej dcére Lucke. Verím, že si tento sen jedného dňa splním. Čo sa týka reklamy, tam som mal veľké šťastie na množstvo splnených snov, ale zopár ich ešte stále mám.

 

Vlado Slivka + Pavol Hammel, Vlado Slivka + Hex, Vlado Slivka + Laco Lučenič

 

 

 

K písaniu som sa vlastne dostal cez čítanie. Jednoducho som si chcel vyskúšať, či aj ja dokážem napísať niečo, čo nejakým spôsobom zapôsobí.

 

Podľa toho, od ktorých. Od niektorých vôbec nič, od iných veľmi veľa. Hlavne od tých analytickejších, ktorí sú dobrí psychológovia a rozumejú ľudským motiváciám. 

 

Sú to určite dva rozdielne svety. Ale prieniky by sa našli, napríklad aj tam aj tam je dôležitý príbeh, vtip, uveriteľnosť.

 

Je to len otázka sústredenia. Mne sa osvedčila samota a ticho. Alebo dobrý rozhovor.

 

Radoslav Olos - Poviedka 1996, Poviedka 1999, Sex po slovensky, 

 

 

 

Asi som to tak trochu v pláne mal, keďže som to vyštudoval. Teda konkrétne literatúru. A hneď som aj na filozofickej fakulte ostal tú literatúru učiť. Čo robím dodnes. Takže „samé od seba“ skôr prišlo moje angažmán v reklame, o ktorom som si najskôr myslel, že je to len taká veselá brigáda popri vážnej práci s knižkami. Tá brigáda mi tiež vydržala dodnes – na rozdiel od množstva ľudí od literatúry, filmu a výtvarného umenia, ktorí sa s reklamou dostali väčšinou len do krátkodobého kontaktu.   

 

Pre mňa majú rovnaké médium, teda slová, a podobný spôsob vytvárania emócií cez rozprávanie príbehov. A tým sa podobnosť končí. Zásadná odlišnosť je v tom, že marketingové písanie je písanie na objednávku. Vopred sa presne vie, čo má byť jeho pointou, a jediné, čo sa v ňom hľadá, je cesta k tej pointe. Marketingové písanie je vždy na niečo. Naopak v písaní literárnom zväčša vopred neviete, čo z toho bude, a  ani to, načo to vlastne celé je. Možno na nič – a v tom je jeho krása.   

 

Zodpovednosť sa svoju prácu. Spisovateľ ide s kožou na trh, svoje „produkty“ podpisuje a ten podpis tam bude svietiť aj o dvadsať rokov. Preto mu zvyčajne naozaj záleží na tom, čo bude finálnym výsledkom jeho práce. Ak to bude hlúpe, všetci budú vedieť, že je hlúpy on. Marketéri v dobe korporátneho biznisu niekedy takúto osobnú zodpovednosť necítia a výsledkom je občas nielen alibizmus ako spôsob práce, ale najmä priemernosť ako jej výsledok.  

 

Moje návyky sú skôr zlozvyky, ktoré máločo rozvíjajú – a tvorivosť už vôbec nie.  

 

Moje sny sú v poslednom čase skôr abstraktné a ťažko formulovateľné. Myslím, že aj Sigmund F. by s nimi mal čo robiť.  Mám pocit, že vo svojej záverečnej analýze by ich nespájal s mojím pracovným pôsobením v jednej alebo druhej oblasti.  

 

Peter Darovec - Násmešné rozmlúvanie, Mladá tvorba 1956-1970-1996 (Časopis po čase), Pavel Vilikovský