Pred pár rokmi som absolvoval workshop s pánom z Dánska, ktorý tvrdil, že bol vedúcim predaja filmov Larsa von Triera. Že na tomto najťažšom produkte sa naučil, ako predávať filmy. Ak predáš Triera, predáš už čokoľvek. Žil v Brazílii a chodil po svete prezentovať svoje skills z oblasti predaja a komunikácie filmov. Inak, ponúkal super produkt – hodinovú konzultáciu cez Skype za 5 tisíc Eur. Nezapamätal som si jeho meno, ale okrem iného som si zapamätal jednu vec: sampling, sampling, sampling – toto omieľal dookola. Bol presvedčený o tom, že ak chcete dostať diváka do kina, musíte mu ukázať čo najviac z toho, za čo si má zaplatiť. Na to tu u nás nie sme zvyknutí. Často počúvam od filmárov, že to neprezraďme, hento nech sa dozvedia diváci až keď prídu do kina, toto si nechajme pre nich ako prekvapenie a podobne. A oni tí diváci potom do kina neprídu.
S filmom Prvý slovenský horor skúšame experimentovať. Rozhodol som sa ukázať z neho čo najviac z viacerých dôvodov. Po prvé preto, aby sme nezmiatli ľudí, ktorí by, súdiac podľa názvu, čakali naozajstný horor. Kde sa len dá vysvetľujem, že to nie je horor, skôr dokument, alebo ako ho označil Matúš Gajdošech z portálu Gregi.net: “skoro dokonalá komédia”.
Bolo by odveci, keby si do kina sadol hororový fanúšik a zažil by sklamanie. Náš film je zbierkou príhod, ktoré som zažil, keď som sa snažil vyprodukovať ten naozajstný horor. Všetky sa zakladajú na skutočných udalostiach, niektoré sme ale v scenári podopisovali a “zosmiešnili”. O jednotlivých scénach z filmu preto píšem na svoj smečkový blog. Verím, že to pomáha najmä pri háklivej scénke v “paratelocvični”, pri ktorej trocha stŕpli aj inak dobre sa baviaci diváci na Art Film Feste, kde sme Prvý slovenský horor premiérovali. Súčasťou tých postov sú fotky, ale aj ukážky z filmu, ktoré postupne zverejňujeme. U nás ešte celkom funguje fenomén, že si ľudia vytvoria názor na film skôr ako ho uvidia. Preto som presvedčený o tom, že ich treba na film čo najdôkladnejšie vopred pripraviť.
"Hercov" z nemenovanej agentúry odfotil Pavol Gemeiner
Čo je ešte podľa mňa, okrem samplingu, u nás celkom podceňovaná vec je trailer. Ideálne je, keď ho strihá niekto úplne iný ako samotný režisér filmu. Tvorca filmu často už nemá odstup, nevie sa na film pozrieť ako na produkt a nepristupuje k traileru ako k reklame na ten produkt, ale ako k nejakému kratšiemu filmíku. A to nie je dobre. Myslím si, že najväčšia škoda je, keď je film oveľa lepší ako trailer. To som už zažil pri pár slovenských filmoch, preto sa snažím, aby ma trailer neodradil a napriek tomu, keď sa mi až tak nepáči, idem radšej do kina pozrieť si celý film. My z reklamy máme tú výhodu, že sme zvyknutí vtesnať príbeh, dej, pointu do 30 sekúnd, kým pri filmároch sa stretávam skôr s tým, že potrebujú vačšiu plochu, jednoducho inak pracujú s dramaturgiou. Na rozvinutých filmových trhoch sú firmy špecializované iba na trailery. Mnohé z nich ma aj prekvapia, že prezradia strašne veľa, niekedy skoro až pointu filmu, či všetky vtipné hlášky z filmu a potom už vo filme nič ďalšie divák nenájde. Sklamať ľudí týmto opačným extrémom tiež nie je dobré.
Ale v čom sme dobrí, sú titulné skladby. Veľa slovenských filmov malo naozaj dobré titulné skladby, ktoré sa aj hrali v rádiách a pomohli návštevnosti. Podľa mňa je ideálne, keď je titul skladby a filmu totožný. My sme to s tou našou od Martina Kittnera úplne nevyhrali, ale vo filme Prvý slovenský horor uvidíte prečo sa tak stalo,)
V bratislavskom kine Lumière budú už len dve projekcie, v sobotu a nedeľu (26. a 27. júla) o 20.30. Budem tam osobne, ako na každej projekcii, rád si vždy vypočujem prvé dojmy divákov. Pozrite si, čo na Prvý slovenský horor povedali Dano Dangl, Bruno Ciberej, či Miloš z Pudingu pani Elvisovej. Vidíme sa v kine,)
https://www.youtube.com/watch?v=TSxYqmLmkO8