Nedávno sme boli svedkami mediálneho súperenia na tému, ktorý potravinársky obchod je „slovenskejší“. A tak okrem domáceho obchodu i medzinárodný bol prinútený akceptovať túto tému a označovať svoj sortiment v percentuálnych podieloch na výveskách. A tak pri vstupe do maloobchodu bol zákazník informovaní, koľko percent z celkového tovaru tvoria slovenské výrobky.
Ak skúmame, čo bolo spúšťačom takejto aktivity, tak sa musíme pozrieť približne tri roky dozadu, keď slovenský parlament menil legislatívu, ktorá ovplyvňovala predaj. V časti zákona o potravinách sa vtedy zaviedla povinnosť informovať, koľko slovenských výrobkov v danom maloobchode dostaneme. Európska komisia komentovala, že Slovensko týmto zákonom porušuje pravidlá Európskej únie a považuje to za prekážku vo voľnom pohybe tovaru. Celý proces je ešte v právnom konaní.
Maloobchodné spoločnosti, ktoré predávajú potraviny, sa nelogickej požiadavke percentuálne označiť sortiment síce nevzopreli, ale aj tak v nedávnej minulosti bola táto požiadavka témou viacerých rezortných tlačových konferencií. Bolo to napriek tomu, že povinné oznamy o percentách zastúpenia slovenských potravín v tej-ktorej predajni si nakupujúci všímali minimálne. Ich zámerom totiž bolo, a aj je, kúpiť potravinu kvalitnú a za cenu, ktorá zodpovedá ich peňaženke. Pôvod potravín tak z ich pohľadu zostáva stále sekundárnou záležitosťou. A tu sa skrýva odpoveď na otázku, prečo je Kaufland slovenský, keď je nemecký.
A túto situáciu využili lídri obchodu na Slovensku. Tesco, Kaufland, Billa, no i domáca sieť COOP Jednota a ďalší veľmi vtipne prešli od požadovaného extrému k zmene a začali svojím marketingom nabádať kupujúcich, aby sa viac orientovali na domácu potravinársku produkciu. Masívna reklama týchto spoločností ako napríklad Z lásky k Slovensku (Kaufland), Slovenská farma (Billa), Najlepšie domáce potraviny (Coop Jednota) a ďalšie začali oslovovať kupujúceho viac ako predtým požadované informačné letáky pri vstupe do predajní.
Obchodné spoločnosti priniesli tak lepšiu komunikáciu so svojím spotrebiteľom bez toho, aby museli meniť svoje osvedčené spôsoby predaja, usporiadanie interiérov predajní či manipuláciu s tovarom, zaužívané v rámci úspešného podnikania v ich domovskom európskom priestore.
To, že zotrváva vizáž britského, nemeckého či rakúskeho obchodu v slovenských podmienkach, je správne. Pre budúcnosť bude prospešné, ak prostredníctvom týchto medzinárodných sietí sa napríklad cez „Týždeň slovenských potravín“ dostane ich vybraná časť do maloobchodu v Európe. Tento synergický efekt, prirodzene podmienený kvalitou, by bol pre imidž slovenskej potraviny prospešnejší než mnohokrát nelogická legislatíva, atakujúca potravinársky obchod a jeho dodávateľa na Slovensku.
Zdroj: Ľubomír Drahovský, analytik trhu