31.05.2016, 09:59

Veronika Pizano: Slovenské médiá sa dostávajú do kolotoča clickbaitov

Viedla IAB Slovakia, neskôr robila marketing pre Piano Media. Dnes ju ľudia poznajú aj ako blogerku. Niekto by povedal, že je moralistka. „Mám iba potrebu dostať zo seba to, čo ma naštve.“ A vraj dosť často sú to slovenské médiá.

Veronika Pizano: Slovenské médiá sa dostávajú do kolotoča clickbaitov
S: Prečo ste sa rozhodli pre blogovanie?
Vždy som chcela písať a potom, ako som porodila svoje prvé dieťa, som zistila, že mám dobrú tému. Ale nie tú klasickú materskú, ale práve presný opak. Mala som skrátka potrebu napísať ľuďom, aby ma nevolali mamička. Ja som stále Veronika Pizano, napriek tomu, že mám dieťa. Tak som založila blog s názvom Antimama. Potom sa to nejako už rozbehlo samo. 
 
 
S: Dnes si váš blog prečítajú aj desiatky tisíc ľudí. Je ťažké získať si svoje publikum?
To neviem. Publikum si cielene nehľadám, kto príde, ten príde. Nie som blogerka z povolania. Som blogerka preto, aby som dala zo seba von, čo potrebujem, aby sa dostalo k čo najviac ľuďom. To, že sa to raz dostalo k státisícom, je náhoda. 
 
 
S: Ste povestná tým, že píšete väčšinou morálne, etické témy. Niektoré veľmi sporné. Urazí vás, keď vás niekto nazve moralistka?
Asi nie. Každý má právo tvrdiť, že niečo nie je v poriadku, ak to podloží argumentmi. 
 
 
S: Váš príspevok o tom, keď ste kritizovali slovenské komerčné televízie za to, že urobili rozhovor s matkou, ktorej sa práve udusilo dieťa v aute, mal veľký ohlas.
Áno, stále tvrdím, že nie je zo strany médií správne klásť hocijaké otázky matke, ktorá práve zistila, že jej zomrelo dieťa. Ak sa verejne vyjadrím, že nie je v poriadku, aby sa médiá takto správali, pretože neprinesú žiadnu pridanú hodnotu zo spravodajského hľadiska, tak si myslím, že mám právo to povedať a nepovažujem sa za moralistku, ale za človeka, ktorý si povedal svoj názor. 
 
 
S: Nebolo to prvýkrát, keď ste kritizovali slovenské médiá. 
Televízie majú spoločenskú zodpovednosť, a to z dôvodu, že vytvárajú dopyt. Ak uverejňujú nejaký typ relácie, vytvárajú dopyt a ľudia tento typ informácií chcú následne prijímať. Napríklad v Kórei neexistoval do určitého času žiadny bulvár. Vznikol náhodným pokusom. A to tak, že v Kórei boli populárne dievčenské a chlapčenské skupiny, ktoré trávili čas na internáte a tvorili hudbu alebo iné umenie. To bola zaujímavá téma pre médiá i pre čitateľov. Stále však v informačnej rovine, nie bulvárnej. Až prišiel jeden novinár, ktorý odfotil, čo robí jeden z párov vo voľnom čase, a spustilo sa šialenstvo. Ľudia si začali žiadať obsah, ktorý dovtedy neexistoval. Takže médiá sú tie, ktoré vytvárajú dopyt, nie opačne. Na tejto téme sme sa verejne na facebooku nezhodli napríklad s Andrejom Miklánkom, ktorý tvrdil, že cieľom médií je tvoriť zisk a že som naivná, ak si myslím, že televízia bude hľadieť na spoločenskú zodpovednosť. Súhlasím, že cieľom je tvoriť zisk, to však neznamená, že nemôžu byť spoločensky zodpovedné. Očakáva sa to od bežných firiem, prečo by z toho mali byť médiá vynechané?
 
 
S: Nevýhodou je, že firmy budú vždy pod väčším drobnohľadom než médiá. 
A to je presná tá vec. Ak je cieľom médií generovať zisk rovnako ako iné firmy, prečo sa na ne kladú iné nároky? Práve tým, že médiá majú silu, sú šiesta veľmoc, o to viac by mali byť zodpovedné. Rozumiem, že sú zamerané na čísla, no práve tento biznis model spustil podobné fenomény ako clickbaity. Zrazu sme všade mali titulky, na ktoré všetci museli kliknúť. Ale myslieť si, že to takto vydrží donekonečna, je podľa mňa zo strany médií naivné. Musia skrátka vymyslieť niečo iné, lebo ako každý fenomén, aj tento raz spľasne. Rovnako sú na tom televízie, ktoré doslova otupujú mozgy. Je psychologicky dokázané, že časom si mozog zvykne na násilie a divák sa stane proti nemu rezistentný, sledovanosť začne klesať. Potom musia televízie prísť s niečím iným, šokujúcejším. A tak sa dostávame do kolotoča clickabaitov a reality shows. 
 
 
 
S: Pod niektorými svojimi príspevkami vypínate komentáre. Nie je to proti podstate blogovania? 
Definitívne som vypla komentáre po príspevku, v ktorom som sumarizovala články o pôrodníctve, ktoré som písala pre .týždeň. Bola to veľmi citlivá a diskutovaná téma, pri ktorej som si povedala, že ľuďom dovolím pod príspevkom diskutovať. A stalo sa presne to, čo som nechcela – prišla tam nejaká žena, aspoň sa vyjadrovala ako žena, a zaplnila diskusiu množstvom vulgárnych, útočných komentárov. A tak som si povedala, že komentáre by mali slúžiť na to, aby prinášali nejakú novú kvalitnú informáciu. Aj keď možno niekto niečím kvalitným prispel, nikto si to medzi tým množstvom nekonštruktívnych komentárov nevšimol. Vtedy som si povedala, že s komentármi končím. Ak sa niekto chce k téme vyjadriť, môže mi napísať mail. 
 
 
S: Nie je však primárnym cieľom blogerov diskusiu práve vyvolávať?
Tým, že sa komentáre stali jednoducho prístupné, sa ich hodnota znížila. Ľudia zistili, aké jednoduché je vyjadriť svoj názor verejne, a tak sa komentáre plnili vulgárnosťami a bezvýznamným rozčuľovaním ľudí. To odmietam. Súhlasím, že blogom sa má vyvolávať diskusia, ale iným spôsobom, ako to prebieha dnes. Ak niekto chce niečo napísať k téme, nech napíše priamo blogerovi. To totiž vyžaduje väčšiu námahu, než napísať niečo do komentárov. A keď už človek dáva do niečoho viac energie, tak si dá aj viac záležať na tom, čo píše. Dnes už vidím minimum kvalitných diskusií a ľudia sa neštítia napísať i vulgárnosť napriek tomu, že majú otvorenú identitu a vystupujú pod vlastným menom s fotkou. 
 
 
S: Koho zo slovenských blogerov rešpektujete a prečo?
Michala Trubana, Matúša Čupku, Ľudmilu Kolesárovú. Všetci traja píšu o tom, čo robia, čo sa ich týka, a posúvajú svojich čitateľov aj spoločnosť dopredu.
 
S: Kde beriete inšpiráciu pri písaní blogov?
Najviac zo života a potom, keď ma niečo naštve, napríklad v prípade slovenských médií. 
 
 
S: Bola aj pre vás najpálčivejšou témou v médiách minulý rok utečenci? 
V médiách sa pri utečencoch bili dve veci. Prvá, povinnosť informovať. Druhá, povinnosť vysvetliť, čo oficiálne informácie v skutočnosti pre Slovensko znamenajú. Napríklad, ak premiér našej krajiny vyhlási, že utečenci sú pre nás hrozbou, médiá majú povinnosť o jeho vyhlásení informovať. Nemajú však aj povinnosť vysvetliť, či sú utečenci naozaj hrozbou, napriek tomu, že to tvrdí sám premiér? Ja si myslím, že určite áno. A tak sa slovenské médiá rozdelili na dva tábory. 
 
 
S: Veľa ľudí začalo práve z tohto dôvodu médiá označovať za neobjektívne. To nie je dobrá vizitka pre nijaké z nich.
Situácia s utečencami je veľmi komplikovaná, pri ktorej sme si všetci vedomí, že nikdy nebudeme mať komplexné a možno ani nie pravdivé informácie. O to dôležitejšie je, aby tu bol niekto (médium), kto prinesie hlbší, vysvetľujúcejší pohľad na vec. Je jasné, že vinníka situácie nenájdeme a všetci by sme si želali ukončiť vojnu v Sýrii. Ale sme iba ľudia, ktorí majú svoj život a svoje problémy a nevieme ukončiť vojnu v Sýrii. Jediné, čo vieme, je pomôcť iným ľuďom. Bohužiaľ, veľa ľudí nemá kritické myslenie, v ktorom by vedelo rozlíšiť, či informácia, ktorú si prečítajú v médiách, je pravda, alebo nie. A práve z tohto dôvodu tu majú dôležité miesto médiá, ktoré prinášajú vysvetlenie. Hoci sa môžu zdať na prvý pohľad neobjektívne. 
 
 
S: Často sa v poslednom čase hovorí o vlastníctve médií. „Trpia“ tým podľa vás slovenské médiá? 
Vlastníctvo médií a ich vplyv na obsah podľa mňa bežný čitateľ u nás nespozná. Ak však obsah bude hlbšie sledovať, zistí, že slovenské médiá sú rozdelené podľa povedzme nejakej zaujatosti či nezaujatosti, ktorá môže vyplývať z vlastníctva médií. Na to však treba už spomínané kritické myslenie čitateľov. A či médiá trpia na svojich vlastníkov? Myslím, že sú skôr zmierené so situáciou. 
 
 
"Jedného dňa nastal boom titulkov, na ktoré všetci museli kliknúť. Ale myslieť si, že to takto vydrží donekonečna, je podľa mňa zo strany médií naivné."
 
 
S: Ste vysokoškolskou pedagogičkou. Keď chcú ľudia z praxe učiť, často narážajú na prekážky. Má boj o skvalitnenie školstva na Slovensku stále význam? 
Ja som už tento boj vzdala. 
 
S: Prečo?
Pretože systém je nastavený tak, že nejaký odborný asistent, ako som ja, s tým nepohne. Dostala som sa do bodu, keď sa chcem zamerať už len na študentov. Tam to má význam. Nevidím však význam dávať energiu pri súčasnom systéme do niečoho iného. Aj keby som bola v pozícii napríklad prodekanky, čo by som mohla zmeniť, keď je tu ďalších x štátnych škôl, ktoré o zmenu nemajú záujem? Zmena školstva môže prísť len so zmenou politického systému. Keď som ešte ja chodila do školy, učili ma ľudia z praxe. Pamätám si, ako som si hovorila, že sú to odborníci, ktorí naozaj vedia, o čom hovoria, tak prečo sa, do šľaka, nesnažia niečo zmeniť? A s touto naivitou som išla na doktorandské štúdium. A po troch rokoch skúšania ma to prešlo. Pretože, keď dookola dostávate tú istú odpoveď, ako sa niečo nedá z hocijakého dôvodu urobiť, stratíte akékoľvek vyhliadky. Dnes sú mojím cieľom iba študenti – tí, u ktorých vidím, že majú naozaj záujem. Našťastie ich je stále dosť. 
 
S: Život vysokoškolského pedagóga na Slovensku je tromi slovami...
Demotivujúci z pohľadu systému, motivujúci z pohľadu študentov a pohodlný. Pohodlný preto, lebo keď som sa pýtala, či by sme nešli do štrajku na podporu stredoškolských učiteľov, tak som nenašla jedného človeka na FMK, ktorý by do toho išiel. Pritom od stredných škôl a ich kvality závisí, aký „materiál“ následne dostaneme my. 
 
 
S: Ste spokojná s výsledkom volieb?
Neviem si predstaviť situáciu, keď by som mohla byť úplne spokojná s výsledkom akýchkoľvek volieb. Pretože v demokratickom systéme vždy budete mať opozíciu a to znamená, že vždy bude niekto viac spokojný a niekto menej. A či som ja spokojná s výsledkom? Nie som. Pretože voľby ukázali, ako riešime veci povrchne a neriešime tie, ktoré v skutočnosti môžu za problém. Bola zvolená strana Mariana Kotlebu, všetci o tom hovoria ako o probléme. Ale to nie je skutočný problém. Skutočný problém je, prečo bola strana Mariana Kotlebu zvolená. Kotleba v parlamente je len dôsledok nezvládnutého školstva, zdravotníctva a sociálnych vecí na Slovensku a celkovej nespokojnosti ľudí. Začalo sa to utečencami, ktorými sa zahmlievali skutočné problémy Slovenska, teraz to pokračuje Kotlebom. Opäť sa nehovorí o príčinách problémov, ale len o dôsledkoch. Takže nie, nie som spokojná s výsledkom volieb. 
 
 
S: Nedávno vyšiel zoznam konšpiračných webov. Čo si o tejto aktivite myslíte?
Páči sa mi tento projekt a je to jedna z ciest, ako obmedziť príjmy pre konšpiračné stránky, ktoré nielenže zavádzajú a klamú a v niektorých prípadoch naozaj môžu ohrozovať zdravie ľudí, ktorí ľahko uveria bludom.
 
 
"Naučili sme ľudí, že internet je zadarmo, a teraz ich to musíme odučiť. Cesta, ako to dosiahnuť, je kvalitný obsah a predplatné."
 
 
S: Začínali ste ako výkonná riaditeľka IAB Slovakia. Myslíte si, že online slovenské médiá majú šancu prežiť na hlbšej žurnalistike? Najmä z dôvodu, že mediálny priestor sa predáva na impresie.
Myslím, že hoci predaj na impresie je dnes oveľa agresívnejší, ako bol v čase, keď som pracovala pre IAB, možné to je. Len obsah treba akoby viac kultivovať a precíznejšie voliť a nájsť balans medzi predajom reklamy a nejakej formy spoplatneného obsahu.
 
S: Nedávno ste začali participovať na MONO – portáli, ktorý sa orientuje výhradne na hlbokú žurnalistiku s témami, ktoré si vyžadujú aj niekoľkomesačnú prípravu. Ako prežíva?
MONO dáva priestor a podporuje inovatívnu žurnalistiku na Slovensku. Kladie dôraz na kvalitný obsah a čitateľský zážitok. Ja riešim newslettre, podcast a podieľam sa na spracovávaní témy pôrodníctva. Všetci v MONO momentálne pracujeme dobrovoľnícky, nikto tam zatiaľ nie je pre biznis. Ja osobne som do toho išla, pretože vidím, že v súčasných médiách momentálne podobný obsah chýba.
 
S: Nejaký biznis model však musíte mať.
Ten je na dlhé trate a ani si nemyslím, že MONO bude o päť rokov biznisovo zarábať. Zatiaľ fungujeme na donorstve, to znamená, že ľudia môžu prispieť ľubovoľnou sumou v prípade, že sa im projekt páči a chcú ho podporiť. No priestor na podobnú žurnalistiku tu určite je. Dopomohlo k tomu už Piano, cez ktoré médiá zamkli svoj obsah a prostriedky sa im darilo zbierať od ľudí. Dôkazom toho, že to ide je, aj Denník N. A nech to vyznie akokoľvek, vďačíme za to Pente a momentu, keď vlastnícky vstúpila do médií. Ľudia skrátka ukázali, že sú ochotní platiť za obsah.
 
S: Myslíte si, že z donorstva alebo z predplatného sa môže stať o päť rokov tak zarábajúci biznis, ako je dnes biznis s impresiami?
Verím, že áno. Dôkazom, že to ide, je napríklad The Correspondent v Holandsku. Problém však je, že cena reklamy v online nikdy nebude taká, ako je cena reklamy v printe. V USA síce ceny printovej reklamy rapídne klesli, no stále sa im nevyrovnajú príjmy z internetovej reklamy. Bohužiaľ, naučili sme ľudí, že internet je zadarmo a teraz ich to musíme odučiť. A cesta, ako to dosiahnuť, je kvalitný obsah a model predplatného. Veď ľudia v USA bežne platia za televíziu (Netflix), hudbu (Spotify) či aplikácie (App Store). 
 
S: Podieľate sa na tvorbe podcastov. Na Slovensku však počúvanosť podcastov nie je príliš rozšírená. 
To je pravda, sme síce prvý medzi slovenskými podcastmi, čo sa týka počúvanosti, ale trend je veľmi vzdialený od toho, ako počúvajú podcasty napríklad ľudia v Amerike. Ale práve preto sme do toho išli.
 
 
S: Ako dlho trvá vyrobiť jeden podcast?
Podcast, hoci trvá iba 15 minút, je náročný na produkciu. Vyrobiť jeden diel trvá dve až tri hodiny. Musíte pripraviť otázky pre respondentov, ktorých treba nabrífovať. Napríklad, ak máme troch ľudí diskutujúcich na tému materská dovolenka pre mužov, je nutné, aby sa v téme zorientovali, aby poznali líniu, v ktorej pôjdu. Strihač neskôr výstup ešte upravuje. To je však tá jednoduchšia verzia produkcie. Napríklad Freakonomics majú výrobu podcastov oveľa náročnejšiu – robia si prieskum, získavajú relevantné dáta a následne respondentov, ktoré nie je jednoduché zohnať. Aj z tohto dôvodu sme sa rozhodli, že budeme tvoriť morálne či etické témy, pri ktorých výroba nie je až taká náročná. 
 
 
S: Ktoré podcasty by ste odporučili?
Napríklad Memory Palace, čo je 20-minútový talk, v ktorom chlapík rozpráva príbeh. Väčšinou ide o príbeh z americkej histórie. No podľa toho, ako sa podcast vykladá, tipujem, že na ňom robil dva až tri dni čistého času. Ďalší je 99 % Invisible, čo je tiež 20-minútový podcast o dizajne. Autori chodia na konkrétne miesta, z ktorých robia reportáže. 
 
S: Trh v USA má však výhodu, že tam ľudia inak trávia svoj voľný čas. Aj vy sama ste začali počúvať podcasty až vtedy, keď ste začali kočíkovať. 
Ani v Amerike ľudia na podcastoch nefrčia dlho. Celé sa to rozmohlo minulý rok so seriálom s názvom Serial. Išlo o vraždu spred 15 rokov a autorka v 12 častiach prípad rozoberala. Išla do detailov, našla nové súvislosti, napríklad nových susedov vraha a podobne. Podcast si však získal obľúbenosť u ľudí tým, že v podstate po skončení podcastu sme stále nevedeli, či obvinený bol vinný, alebo nie. Viem si predstaviť, že to bolo na výrobu naozaj náročné, bol to práve tento podcast, ktorý v Amerike rozpútal revolúciu. No napriek tomu, že stále hovoríme o nenormálne úspešných podcastoch, neviem o tom, že by jeden z nich bol platený. Všetky sú založené na donorstve. 
 
S: Aj Freakonomics?
Áno. Využívajú jeden obľúbený typ donorstva, keď v kampani povedia, že ak ich napríklad podporí 10 000 ľudí, MailChimp im venuje 50 000 dolárov. Čiže viažu podporu (donorstvo) na nejakú podmienku a nenormálne sa im to vypláca. 
 
S: Ľudia sú ochotní finančne podporiť niekoho, aby dostal ďalšie financie od niekoho iného? 
Áno, ja som tiež podporila Freakconomics. Doláre som venovala aj Radiotopii, ktorá zastrešuje niekoľko podcastov. Princíp donorstva je postavený na tom, že chcem podporiť konkrétneho človeka, aby robil podcasty, pretože sa mi jednoducho páčia. Nechcem, aby to robil povrchne popri práci, ale aby to bola jeho hlavná robota a ja som si mohla každý týždeň vypočuť nový podcast. 
 
S: Organizovali ste aj TEDx – inšpiratívne konferencie. Ktorý z rečníkov vás inšpiroval najviac?
Väčšina hostí, ktorí sme na TEDxe mali, som už poznala predtým a inšpirovali ma už dávnejšie. Preto som ich pozvala. Takže tam to fungovalo opačne. Takým bola napríklad Mária Jasenková z hospicu Plamienok. Ju osobne som síce nepozvala, ale vedela som, akú prácu robí Plamienok. A to, s akým talkom prišla táto pani na pódium, bolo fakt silné. Odovzdala posolstvo, že deťom treba povedať pravdu a veriť, že pravdu dokážu zniesť. Ďalej napríklad Jakub Ptačin, napriek tomu, že je mojím študentom, je pre mňa veľkou inšpiráciou. Má v sebe skvelú kombináciu odhodlania a pokory.
 
S: Dnes ste už TEDex prenechali iným. Je nejaké životné pravidlo, ktoré  ste si z konferencií odniesli?
„Neuč svoje deti, aby boli šťastné, ale aby ľudí okolo seba robili šťastnými.“

Zdroj: Erika Brindzová

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.