Z jeho pera vyšli Susedia, Panelák, Keby bolo keby, Pod povrchom a aj momentálne vysielaný sitcom Do videnia, stará mama! Mohlo by sa zdať, že dokonale pozná slovenského diváka. No on to popiera a na rovinu priznáva, že dnes sa jeho vkus so slovenským divákom trocha rozchádza. Náš najznámejší seriálový scenárista Andy Kraus.
TV JOJ vysiela váš seriál Do videnia, stará mama! Ako ste spokojný s výsledkami?
Spokojný som s výsledkom toho, čo sme urobili. Možno trošku menej som spokojný s tým, kedy je seriál nasadený.
Aký vysielací čas by ste si vedeli predstaviť?
Každý tvorca má ambíciu, aby jeho program išiel v prime time. Výroba programov má však dvoj- až trojročnú genézu. Situácia bola pre nás trochu nepríjemná v tom, že pôvodné nasadenie programu bolo plánované pred hlavným spravodajstvom v podvečernom slote, teda na 18. hodinu.
Čo sa zmenilo?
Medzičasom začala v podvečernom vysielaní fungovať kuchárska šou Moja mama varí lepšie ako tvoja. Takže absolútne chápem televíziu, že niečo, čo je overené, nechcela vymieňať za čosi nové. Prime time zaplnil seriál ZOO, a tak televízii neostala iná šanca, len nás dať po tomto seriáli.
Myslíte si, že je ešte dnes priestor pre seriály?
Vo všeobecnosti mám pocit, že „telenovely“ už vychádzajú z módy. Ak seriály, tak asi iné formátovanie. Ak si zoberieme posledné dva roky, tak prvá seriálová séria bola vždy super a postupne sledovanosť klesala. Búrlivé víno si pomerne dosť dlho držalo dobrý výkon. Aj druhá sezóna mala slušné čísla. Divoké kone si udržali čísla nejaké tri mesiace a ZOO sa trápi… S každým novým dlhým seriálom je doba, keď to diváka prestalo baviť, kratšia.
Ako si vysvetľujete, že denný seriál Panelák vydržal tak dlho?
Mal výhodu v tom, že bol prvý. Keď sme s Panelákom začínali, priamou konkurenciou bola Ordinácia (Ordinácia v ružovej záhrade, seriál vysielala televízia Markíza od roku 2007 do júna 2012, pozn. red.) Panelák chodil v pondelok, stredu a piatok o ôsmej. V utorok a štvrtok, keď vysielala konkurencia Ordináciu, posunul Fero Borovský (vtedajší riaditeľ TV JOJ, pozn. red.) vysielanie Paneláka na 21:20.
Bol to síce risk, ale niekedy treba aj riskovať. A zrazu sa stalo, že Panelák začal dediť divákov Ordinácie. Vtedy ešte divákovi nerobilo problém pozrieť si za večer dva seriály za sebou. Panelák vtedy robil o 21:30 ratingy 12-13 percent. Vtedy si nabalil diváka a na ďalšiu sériu už dala televízia Panelák do priamej konkurencie Ordinácie. Tretia, štvrtá a piata séria boli najkrajšie časy Paneláka. Vtedy valcoval všetko. A potom prišiel Onur (smiech). (Turecká telenovela Tisíc a jedna noc, ktorú Markíza vysielala od januára 2011, pozn. red.)
Ale Onur nebol náš.
To nebol, lenže taký úspech nikto nečakal. Markíza vtedy urobila dobrý ťah, že seriál nasadila v uhorkovej sezóne, v januári. Nikto proti tomu nebojoval, lebo neveril, že to môže fungovať. A zrazu mal Onur 13- až 14-percentné ratingy v januári.
Trocha neskôr nastúpila Horná Dolná.
Horná Dolná je výstižný projekt v rámci slovenského humoru. Je to to, čo slovenský divák práve potrebuje, a mne neostáva nič iné, len to akceptovať. Druhá vec je, že som nikdy nevedel robiť veci absolútne poplatné divákovi. Pokiaľ som bol v nejakom súlade s divákom – ak sa to, čo som robil, páčilo aj divákovi, bola to absolútne krásna harmónia, ktorá výborne fungovala. Ako Susedia, Panelák, Pod povrchom, Keby bolo keby. Všetko sú to seriály, ktoré sme písali jednoducho s láskou. Nepísali sme ich s tým, čo by sa tak asi divákovi mohlo páčiť. Len pri poslednom projekte, pri Dvojičkách, sme sa s divákom rozišli.
Dá sa odhadnúť divák?
Nikdy som sa nesnažil odhadovať diváka. Vždy to však fungovalo tak, že čo sme robili a páčilo sa nám to, tak to sa nejakým spôsobom páčilo aj väčšinovému divákovi. Mám pocit, že v poslednom čase sa tak nejako rozchádzame. Je to pre mňa dosť zvláštna situácia, lebo neviem písať seriály, ktoré by sa mi nepáčili. V niektorej oblasti sa to asi dá, ale v rámci takejto kreatívnej tvorby neviem napísať a odovzdať niečo, o čom nie som sám presvedčený, že je dobré.
Skúšali ste niekedy písať „na objednávku“?
Urobil som taký jeden pokus, lebo som dostal požiadavku „chceme niečo také, ako je Horná Dolná“. Písalo sa mi to strašne ťažko, vôbec som s tým nebol vyrovnaný, a nakoniec som to ani neodovzdal. Dal som návrh prečítať zopár ľuďom a zhodli sme sa, že do toho asi nepôjdeme.
A nejaká iná novinka? Viete odhadnúť, či bude mať úspech?
Neviem. Veľakrát to cítim úplne naopak. Keď ide nový seriál v televízii, tak si ho pozriem. Bez ohľadu na televíziu. Veľakrát sa stalo, že som si povedal, že to je výborné a bum. Napríklad Kukučka sa mi v rámci žánru pozdávala asi najviac. Po prvej časti som si povedal, že toto bude u divákov fungovať. A nefungovalo. Keď si to porovnáte so seriálom Chlapi neplačú, v čom bola horšia Kukučka? Diváka možno odradilo, že to bola zase tá istá story a odhalil schému celého príbehu. Už ho nemalo čo prekvapiť. Urobené to však bolo pekne.
Nie je to aj tým, že televízie dajú seriálu málo času a odsúdia ho niekedy príliš skoro?
Hej, robí sa to. Bohužiaľ, vo všetkých komerčných televíziách. Možno je to niekedy krátkozraké, ale na druhej strane chápem ľudí, ktorí sú zodpovední za to, aby televízia zarábala. Musia ísť na istotu. Keď sa niečo rozbieha veľmi dlho, tak s tým radšej urobia krátky proces a skúsia niečo nové.
Bolo minuloročné rozhodnutie ukončiť Panelák ťažké?
Jasné, že bolo ťažké. S rozhodnutím som sa pohrával už dlhšie. Posledné dva roky som nebol spokojný s vývojom, ani nie kvôli sledovanosti. Ako autorský tím sme už naozaj nevedeli, kam ďalej. Urobili sme jednu veľkú chybu, ktorá sa ukázala až neskôr. Nešli sme podľa manuálu, ktorý hovorí, že hercov treba nekompromisne meniť. Napriek tomu, že sú herci a ich postavy obľúbené u divákov, raz za rok treba dať celú linku preč, priniesť nových hercov a na nich sa upriamiť. Vytvoriť im nové príbehy, aby si ich diváci obľúbili. To sme nevedeli. Strašne sme sociálne cítili s hercami a nedokázali sme spraviť takéto rozhodnutie. Nesprávali sme sa ako správni producenti.
Mali by ste toľko nových hercov?
Ale áno. To, čo sa píše, že treba hercov meniť každý rok, nie je o tom, že po roku sa herci zunujú. Lenže čím dlhšie necháte hercov v seriáli, tým je potom rozhodnutie ťažšie. Divák má na nich už príliš veľký návyk. Čiže sme stále len prinášali nové a nové linky a starých hercov sme nechávali. V jednej sérii sa nám potom stalo, že Panelák mal strašne veľa príbehov, čo bolo mätúce. Všetko to bolo akoby MTV. Stále nejaký iný klip a na konci z toho divák nemal žiadny pocit. To sú všetko veci, pri ktorých človek až spätne zistí, kde urobil chybu.
Počas Paneláka bolo obdobie, keď divák identifikoval, ktoré „tváre“ patria Markíze a ktoré JOJke. Bárta bol prvý, ktorý odišiel ku konkurencii.
Ale doteraz ho volajú Kordiak :)
Sú „tváre“ dôležité pre televíziu?
Myslím, že v dnešnej dobe už ratingy nerobia herci. Možno na rozbeh seriálu v rámci proma je dobré, keď sú v ňom známe tváre. Lenže ak seriálu chýba príbeh, ani veľkí herci to nepotiahnu. Divák potrebuje príbeh. Potrebuje buď plakať, alebo sa smiať alebo byť v napätí. Jednoducho potrebuje mať dôvod, prečo program bude pozerať. Môže tam byť hoci aj De Niro, divák si pozrie jednu časť a dosť.
Televízie však musia bojovať o diváka čoraz viac.
Náročnejší divák je väčšinou mladý divák a ten odchádza na internet. Televízie sa musia oveľa viac snažiť, aby si mladých a náročných divákov udržali. Staršia generácia je na televízor taká zvyknutá, že ju za internet nevymení. Dožije s televízorom.
Ale mladí ľudia, a to vidím aj na mojich deťoch, televízor vôbec nepotrebujú. Televízne programy pozerajú na laptopoch, nájdu si ich v archíve, pozrú si ich, kedy chcú, a bez reklamy. Alebo tam sledujú úplne iný kontent. Mladí ľudia nemajú v sebe vybudovaný pocit, že o siedmej večer si treba sadnúť k správam. Tieto návyky majú ešte možno vybudované ľudia 40+. Neviem. Aj ja som tak nastavený, a pritom sa považujem za moderného človeka. Samozrejme si niečo pozriem aj na internete, ale sú to skôr veci, ktoré v televízii nenájdem.
Voľakedy mali relácie ratingy 20 a viac. To už teraz nedosahujú. Kam zmizli ľudia, ktorí ich pozerali?
Odišli od televízie. Ktovie kam. Možno zaznamenáme nejaký veľký populačný nárast v najbližších rokoch (smiech). Myslím, že väčšina je na internete. Nikdy v minulosti som osobne nepoznal toľko ľudí, ktorí nemajú televízor. Z presvedčenia, hoci majú rodinu. Alebo práve preto. Večery trávia iným spôsobom. Pred desiatimi rokmi by som ich považoval za bláznov. Úprimne vám poviem, že teraz im závidím. Ale tým, že sa pohybujem v televíznom biznise, musím pozerať televíziu, aj keby som nechcel.
Ako vidíte budúcnosť televízie?
O desať až pätnásť rokov bude pozeranie televízneho programu niečo také, ako keď teraz niekto počúva hudbu z vinylu. Program bude pre fajnšmekrov. Televízie sa budú musieť nejakým spôsobom preorientovať. Komerčné a mainstreamové formáty budú na internete a televízia bude vysielať špecialitky. Také veci, ktoré si bude chcieť divák vychutnať.
Týka sa vás aj finančná stránka projektov, ktoré realizujete?
Som aj producent, takže musím riešiť aj financie, aj keď v rámci našej firmy kasu má na starosti kolega. On vyjednáva cenu, za ktorú budeme nejaký program vyrábať. Samozrejme, financie vnímam pri písaní scenárov. Musím v sebe nejakým spôsobom zvládnuť schizofréniu producenta a tvorcu. Na jednej strane chcem, aby v programe bolo toho čo najviac, čo najkrajšie, aby sa tam striedali priestory, veľa hercov. Potom mi začne vzadu v hlave blikať červená žiarovka, že to mi už u kolegu neprejde. Zatiaľ sme sa nepohádali a vždy sme našli nejaký kompromis. Ako niečo napísať tak, aby divák nebol ochudobnený, a na druhej strane tak, aby sme sa vošli do rozpočtu, ktorý nám televízia dá.
Aký je vývoj budgetov?
Krivka je klesajúca, rozpočty sú čoraz menšie. Ale to nie len náš problém, týka sa všetkých. Televízie musia a chcú šetriť, čo producentom veľmi nehrá do kariet. Niekedy aj nízkorozpočtový formát urobí veľmi dobré čísla, ako napríklad Moja mama varí lepšie ako tvoja. To je potom pre televíziu zlatá baňa. A pre nás producentov seriálov Boží trest.
Vy ste kedy spokojný so seriálom, ktorý vytvoríte?
Mám také dve polohy. Objektívny a subjektívny pocit. Objektívny pocit je jasný. Spokojný som vtedy, keď sú dobré čísla. Subjektívne spokojný som vtedy, keď mám dobré ohlasy na program od ľudí, ktorí mi povedia pravdu a ktorých si vážim. Facebook a rôzne internetové fóra síce sledujem, ale nie je to pre mňa čistá spätná väzba a bulvár už vôbec nie.
Nerozumiem, prečo bulvár tak ostro kritizuje seriály, ktoré prichádzajú do TV, ešte predtým, ako sa objavia na obrazovke alebo v lepšom prípade o nich nepíšu vôbec. De facto sa sami ukracujú o vlastný obsah, keď neskôr televízie novinku stiahnu. Čo sa týka „starej mamy“, tak subjektívny pocit mám veľmi dobrý, pretože dostávam spontánne pozitívne reakcie. Že je to iné, že je to neslovenské, čo asi z pohľadu komerčného úspechu je skôr prekážka. (smiech)
Aké máte plány do budúcnosti?
Vzhľadom na to, čo sa okolo nás vo svete deje, chápem túto vašu otázku ako impulz, aby som Pána Boha aspoň na chvíľu rozosmial...
Kto je Andy Kraus?
Scenárista a herec Andy Kraus sa dostal do povedomia účinkovaním v rozhlasovom zábavnom programe Twister, ktorý bol neskôr úspešný aj na televíznych obrazovkách ako Uragán a Hurikán. Známym sa stal ako scenárista a hlavný protagonista v komediálnych seriáloch Susedia a Kutyil s.r.o. Chvíľu moderoval aj talk-show Nech sa páči. Je tvorca prvého slovenského denného seriálu Panelák, ktorý vysielala TV JOJ sedem rokov. Je aj scenáristom ďalších seriálov Keby bolo keby a Pod povrchom. V súčasnosti autorsky a produkčne pripravuje pre TV JOJ seriál Do videnia, stará mama!