Aký je slovenský divák?
Určite je konzervatívny a má svoje návyky, ktoré sa ťažko nabúravajú. No s každým svojím projektom by som sa rada posunula ďalej. Či už v spôsobe budovania príbehov a postáv odvážnosti príbehu alebo v štýle jeho rozprávania. Myslím, že divák chce vidieť nové tváre, no na druhej strane aj to treba robiť citlivo. Nájsť správnu kombináciu v obsadení, to je relatívne ťažké. Na Slovensku je obmedzený počet hercov. A neviem, či si to niekto uvedomuje, ale chýba nám napríklad generácia štyridsať- až päťdesiatročných chlapov. Možno niečo zanedbala škola, alebo je to skôr problém doby, porevolučných rokov... V každom prípade tu jedna veková kategória chýba.
Viete napríklad odhadnúť, či na trh posielate projekt, ktorý zaujme?
Myslím si, že dokážem posúdiť, či je scenár dobrý alebo nie. No potom vám do toho ešte vstúpi množstvo iných faktorov vo výrobe a v postprodukcii, ktoré ho môžu posunúť ešte vyššie, alebo ho naopak, bohužiaľ, aj pokaziť.Môže to byť zlé obsadenie, režisér, nedobré lokácie, zlý ateliér, hudba, strih. Niektoré veci viete ovplyvniť, niektoré nie. A v tomto type projektu musí fungovať súlad medzi všetkými zložkami, inak nemôžete ručiť za výsledok. Preto vyhľadávame tímových hráčov, ktorí kopú za jednu vec. Iste, miliónkrát sa pohádate, ako sme sa my napríklad hádali s režisérom Braňom Mišíkom, no ono je to vždy pre dobro veci. Cením si veľmi spoluprácu s výkonným producentom Paľom Polnerom, ktorý vždy urobí maximom pre výsledok, ktorý zoženie aj tank, keď treba. Tiež sa vieme hádať, no výsledok musí byť buď kompromis alebo naopak spokojnosť všetkých. Sme dobrý tím, to je podstatné.
Máte už nejaké nuansy, ktoré na diváka určite budú fungovať?
Nie. Každý projekt začínate od nuly. Na prázdnom papieri, v čiernej diere. Postupne to všetko zapĺňate. Každý projekt je iný. Môžete sa však odraziť od toho, čo ste už urobili a na základe toho sa posúvať ďalej.
Opýtam sa na vaše predošlé projekty, najmä na Búrlivé víno. Prečo je podľa vás u divákov tak dlho úspešné? A prípadne Chlapi neplačú. Majú podľa vás tú možnosť aj Divoké kone?
Búrlivé víno sme na Slovensku začínali v tomto type žánra ako niečo nové. Bol to romantický seriál a na začiatku to nebolo myslené ako nekonečný seriál. Tam sa objavilo na začiatku niekoľko línií – príbeh lásky hlavných predstaviteľov, ale nemenej dôležitá bola línia okolo Emila Horvátha – takzvaný „ŠtB príbeh“. Zo seriálu sa zrazu stal fenomén. Dodnes má svoju divácku základňu. Ľudia, ktorí v ňom hrajú, sa stali súčasťou večerných obývačiek. Je to taký rituál, ktorý sa nasťahoval do slovenských domácností. A treba povedať, že prebiť fenomén je veľmi náročné. O to viac som rada, že sme sa s Divokými koňmi dotiahli. A podstatné pre mňa je to, že ľudia koňmi žijú. Viem to, počúvam to kade chodím. Viem, že si ich pozerá na internete napríklad veľvyslanecv Thajsku.
Sú seriály, ktoré sa dnes vysielajú naozaj to, čo by naši diváci mali pozerať? Rozmer, ktorý mali pondelkové inscenácie asi tieto nemajú.
To vôbec nemôžete porovnávať. Boli kvalitnejšie a menej kvalitné inscenácie. Hlavne, všetko ide s dobou, aj divák sa vyvíja. Treba robiť aj to aj to. V dobe, o ktorej sa bavíme, neexistovaliv Československu komerčné televízie. Ľuďom bol ponúknutý len jeden večerný program, dnes majú na výber. Navyše, nemyslím si, že Divoké kone nemajú istý väčší rozmer – sú tam skryté témy, ktoré podľa mňa ocení aj náročnejší divák, a hlavne, ako som už hovorila, dokumentujeme ním aj našu dobu, a to je pre mňa podstatné.
Celý rozhovor s Danicou Halákovou, vedúcou vývoja hraných formátov a scenáristkou Divokých koní si môžete prečítať v nových Stratégiách.
Chcete byť pravidelne informovaní o dianí v brandži? Odoberajte bezplatný newsletter Stratégií.
Zdroj: Petra Ševčíková