„Tým, ktorí doma či v zahraničí cítia znepokojenie z britského referenda – jeho výsledok neznamená, že sa Spojené kráľovstvo stane menej jednotným ako ani to, že bude menej európske.“ Johnsonov hlas znie počas prejavu po brexite pokojne. Akoby sa vôkol neho neodohrávala historická dráma, ktorej súčasťou bol od začiatku.
Osamelý elitár
Alexander Boris de Pfeffel Johnson sa narodil v New Yorku, no na svoj britský akcent je hrdý podobne, ako na svetlú hrivu. Tú si zo zásady neupravuje. Patrí k značke „Boris“ podobne, ako ostré pero, ktorého sa v Bruseli báli, odkedy mladý Brit prišiel pokrývať dianie v Európskej komisii. Ale pekne poporiadku.
Mladý Johnson začínal svoju kariéru v britskom celoštátnom denníku The Times. Dlho sa však neohrial, vyhodili ho pre falšovanie citácie. Takmer okamžite mu ponúkla miesto priama konkurencia prestížnych Timesov – pravicový Daily Telegraph. Bola to premyslená kúpa. Novým zamestnávateľom neuniklo, že napriek škandálu je talent mladého novinára evidentný. Schopnosť tvorivo písať zdedil Boris po otcovi. Stanley Johnson bol básnik, ktorý v Spojených štátoch získal štipendium. Mladý Boris nosí vďaka nemu doteraz vo vrecku americký pas.
Borisovi sa v médiách darilo, čitatelia jeho štýl a ostrovtip milovali. Menej pozitívnych emócií vznikalo vo vzťahu s kolegami. Johnson sa v práci spoločnosti stránil, mimo nej však rád udržiaval živé kontakty – najmä s elitou. Rád sa obklopoval mocnými a ak bolo treba, v článkoch ich vedel podľa potreby spomenúť či, naopak, zamlčať.
Thatcherovej miláčik
Zlomom v novinárskej kariére mladého Johnsona bol rok 1989. Na jar ho The Daily Telegraph vyslal pokrývať dianie v Bruseli. Takmer okamžite po príchode sa Boris pohodlne usadil do úzkeho tábora euroskeptikov. V tom čase nešlo o masový názor a Borisove články pútali ako pozornosť čitateľov, tak i novinárskej obce. Johnsonove príbehy z prostredia európskej byrokracie, ktoré si neváhal podľa potreby dokresliť, mnohí kolegovia kritizovali.
„Johnson si príbehy vytváral,“ povedal novinár a Borisov bývalý kolega Rory Watson Johnsonovmu biografovi. Podľa reportéra francúzskeho denníka Libération Jeana Quatremera „nenechal Johnson nikdy do dobrého príbehy zasahovať fakty.“ Borisovi sa však darilo a vtedajšia britská premiérka ho milovala. Thatcherová ho označila za svojho obľúbeného novinára.
V novinárskej kariére pokračoval v konzervatívnom The Spectator, ktorý neskôr viedol. Už vtedy však boli politické ambície strapatého novinára, s ktorým nebolo ľahké vyjsť, neprehliadnuteľné. Borisa Johnsona ľudia rozoznávali vďaka článkom plným euroskepticizmu, ktoré mali reálny dopad. Dnes už kultový text „Delorsov plán pre riadenie Európy“ mnohí otvorene spájajú s výsledkom dánskeho „nie“ v referende o Maastrichtskej zmluve.
Paralela Trumpa?
Johnson sa stával rozpoznanejší nie len vďaka novinárskej práci, ale i pôsobeniu v televíznej šou. Strapatého novinára s jasnými názormi a britkým humorom spoznávala celá Británia. Jonhsonov vstup do Konzervatívnej strany prekvapil málokoho. Neskôr sa stal starostom Londýna, dnes sa o ňom hovorí ako o budúcom premiérovi Spojeného kráľovstva.
Mnohí Johnsonovu cestu spájajú s tou, po ktorej do prezidentského kresla USA aktuálne kráča Donald Trump. Istá paralela tam nepochybne je. Obaja, Johnson i Trump si svoju značku vybudovali cez aktívne pôsobenie v médiách. Johnson stĺpčekmi o neschopnosti Komisie a eurobyrokratov, Trump okázalým vyhadzovaním manažérov zo svojej šou The Apprentice (Učeň).
Rétorická zdatnosť a istý druh nekorektného šarmu zrejme imponujú. Otázne je, kam ďalšie kroky oboch blonďavých mužov povedú. Cesta k politickej kariére cez médiá je bežná. Obaja muži však neprestávajú ukazovať, že medzi bežných nepatria. Jeden z nich už priniesol brexit s následkami, ktoré sám nepozná. Uvidíme, čo prinesie ten druhý.
Zdroj: Iva Mrvová