Človek prirodzene túži byť súčasťou väčšieho celku, nejakej skupiny. História ľudstva dokazuje, že tí, čo vytŕčajú sú buď obdivovaní, ale oveľa častejšie sú z nich vydedenci. Prípadne oboje ako napríklad Napoleon.
Keď príliš vytŕčate, môžu vás ostatní vylúčiť, neprijať, odstrkovať. Ľudia preto prirodzene v skupine, v ktorej nemajú väčšinový názor, radšej mlčia, ako by riskovali nevôľu ostatných. A preto "spriemerovaním ostatných vznikne priemerný názor".
Táto chyba v uvažovaní vedie často k pripomienkam klientov, v rámci ktorých sa snažia zapracovať názory všetkých, ktorí boli práve vtedy v zasadačke. Často to dopadne tak aj kvôli alibizmu. Ľudia neradi berú na svoje plecia zodpovednosť a radšej ju rozložia na plecia celej skupiny, všetkých = nikoho.
Avšak, mal som jedného klienta, ktorý mi povedal pri projekte (na ktorom mu veľmi záležalo), že rozhodne sám. Vypočul si názor viacerých, ale aj tak si nakoniec povedal a presadil svoj. Tak vznikajú veľmi odvážne a často aj úspešné kampane.