Maroš Milčík je mladý filmový tvorca, ktorý na tohtoročnom festivale kreativity Cannes Lions získal shortlist za reklamu pre klienta PHASE. Na základe kvality jeho práce si ho najala jedna z popredných slovenských reklamných agentúr. Po piatich rokoch ako Design Team leader ho to však čoraz viac ťahalo k filmárčine. Režíroval komerčné spoty pre značky a reklamné agentúry, ako sú Slovenská sporiteľňa, ČSOB, Tipsport, Becherovka či 4ka. Okrem komerčných prác, zamerania sa na projekty, kde môže rozvíjať svoj tvorivý potenciál, neobmedzený potrebami zákazníkov. V súčasnosti pracuje na krátkych dokumentárnych seriáloch.
S: Za reklamu pre PHASE – Moments ste získali shortlist na súťaži Young Director Award v Cannes, očakávali ste, že by ste mohli získať aj lepšie ocenenie?
Popravde som neočakával ani shortlist. Do Cannes na YDA sa prihlasujú tisícky prác z celého sveta a medzi nimi sú často vysoko rozpočtové spoty. Sú to násobne väčšie budgety v porovnaní s tými najdrahšími reklamami u nás. Preto v menších krajinách, ako je Slovensko, musia byť tvorcovia kreatívnejší, inovatívnejší a vynachádzavejší. Ako hovorí môj kameraman Gašper: „Omezení dělá styl.“
S: Pri nakrúcaní ste použili techniku skrytého strihu, myslíte si, že aj to zaujalo porotcov v Cannes?
Skrytý strih nie je nič nové. Používal to už Hitchcock. My sme vytvorili akoby dva plány, kde naše postavy mali kontinuálnu hereckú akciu, zatiaľ čo na pozadí sa striedali prostredia a časové línie. Nemali sme budget na motion control, ktorý je na túto formu ideálny. Celú choreografiu sme pripravili tak, aby sme to boli schopní natočiť z ruky. Ručná kamera tomu dodala trochu iskry. Neviem, čo zaujalo porotu, ale možno to, že zvolená forma podporovala príbeh.
S: Na akých komerčných projektoch ešte pracujete?
Aktuálne točím niekoľko letných kampaní. Z dlhodobejších projektov pracujem na dokumentárnom cykle IKONY pre RTVS. Mapuje generáciu architektov a architektiek, ktorá po druhej svetovej vojne formovala tvár slovenských miest a vytvorila zásadné stavby na Slovensku. Producenti oslovili mladých režisérov, ktorí túto tému môžu vnímať s väčším odstupom od problematiky ako staršie generácie režisérov. Teším sa na výsledok.
S: V čom vidíte rozdiel v komerčných a v nekomerčných projektoch?
V komerčných projektoch máte zadávateľa, pre ktorého pracujete. Môže vás obmedzovať, ale ani nemusí. Je to vždy individuálne. Radšej delím projekty na tie, ktoré ma bavia robiť, a tie čo menej. Je to o nápade. Keď máte super ideu, ktorá vás ako filmára baví exekuovať, vložíte sa do projektu rovnako naplno, či už ide o komerčný, alebo o nekomerčný projekt.
S: Za krátky film Sonja ste získali množstvo ocenení, ako ste prišli k nápadu vytvoriť ho?
Na konci roka 2016 som hľadal inšpiratívne príbehy remeselníkov a umelcov zo Slovenska na vytvorenie dokumentárnej série krátkych filmov. Môj kamarát Juraj Vozár mi vyrozprával príbeh o Soni, ktorý ma ihneď chytil za srdce. Na pôvodnú dokumentárnu sériu sa nepodarilo nájsť finančné zdroje, nechcel som však, aby Sonin príbeh ostal nevypovedaný. Po niekoľkých rozhovoroch so Soňou som sa rozhodol príbeh natočiť, v krátkej a jemne experimentálnej forme.
S: Ako dlho trvala realizácia?
Samotné nakrúcanie trvalo štyri dni, keď však pracujete s minimálnym budgetom, potrebujete mať všetko dopredu presne premyslené. S kameramanom Gašperom Šnuderlom sme trávili množstvo času diskusiou, akým spôsobom príbeh formálne uchopiť a neskôr, ako ho aj zrealizovať. Pracovali sme s infrared technológiou, s ktorou na Slovensku ani v Česku nikto nemal skúsenosti. Preto sme museli veľa študovať a robiť kamerové skúšky, aby sme zistili, čo funguje a čo nie. Myslím, že samotná príprava trvala zhruba deväť mesiacov.
S: V čom je technológia špeciálna?
Infrared kamera zachytáva spektrum svetla, ktoré ľudské oko nedokáže zachytiť. Táto technológia sa používa na priemyselné kamery na zachytávanie obrazu v noci. Keď týmto spôsobom nakrúcate počas dňa, dosiahnete veľmi zvláštny farebný obraz, kde farby neprislúchajú tomu, čo reálne vidíte. Modrá sa stane tmavohnedou, zelená bielou a podobne. To sme využili v náš prospech a tento obraz sme postprodukčne upravili do čierno-bielej, čím sme dosiahli obrátené farby, a počas slnečného dňa sa tak nebo stalo čiernym a listy na stromoch biele. Takto vznikol surrealistcký čierno-biely obraz bez použitia postprodukcie.
Prestížne festivaly vyžadujú, aby sa film predtým nepremietal na iných festivaloch.
S: Odkiaľ ste mali finančné prostriedky?
Film som financoval z vlastných zdrojov. Spolupracoval som však so štábom, s ktorým pravidelne robím na reklamách, takže veľa ľudí do toho išlo „pro bono“ a dokázali sme si vybaviť kvalitnú techniku za minimálne náklady.
S: Film sa premietal vo viacerých metropolách, ako sa tam dostal?
Prihlasovanie na filmové festivaly je kategória sama osebe , o ktorej som nevedel nič. Pri filmoch, ktoré plánujú zožať úspech na filmových festivaloch, je dôležité načasovanie a plán. Prestížne festivaly vyžadujú, aby sa film predtým nepremietal na iných festivaloch, aby nebol publikovaný online a podobne. Pre nás bola priorita mať film online, preto sme film prihlásili na niekoľko filmových festivalov po svete, ktoré toto obmedzenie nemali. Väčšina festivalov film zaradila do programu, na niekoľkých získal aj ocenenie.
S: Ako ste sa dostali k režírovaniu? Odkedy sa mu venujete?
Pôvodne som pracoval ako Motion Designer a animátor. Vytváral som jingle, robil 2D a 3D animácie. Bolo to super, ale jedného dňa som si povedal, že ak chcem byť v tejto oblasti najlepší, budem musieť tráviť za počítačom 18 hodín denne. Povedal som si, že to pre mňa nie je cesta a robil by som rád niečo, kde sa dostanem aj na slnko a medzi ľudí. Kúpil som si digitálnu kameru a presviedčal mojich klientov, ktorí mi zadávali scenáre na animáciu, aby sme ich natočili.
S: Na aký „atribút“ kladiete pri tvorbe najväčší dôraz?
Snažím sa robiť reklamy takým spôsobom, aby som sa za ne nemusel hanbiť, keď s kamarátmi náhodou budem pozerať televízor a objavia sa tam... Je to náročnejšie, než si myslíte.
S: Pod ktorými prácami zo slovenského alebo zahraničného trhu by ste chceli byť podpísaný?
Na Slovensku sa mi hlavne v minulosti páčili reklamy od Tatra banky. Zo zahraničia jednoznačne Nike a Lurpak. Nike všetci poznáme, ale Lurpak je skvelý príklad toho, že robia reklamu na maslo, ktorá nevyzerá tak, že gazdinka s úsmevom na perách natiera deťom chlieb. Odporúčam pozrieť Lurpak – kitchen odyssey.
S: Ktorá slovenská práca na vás v poslednom období zapôsobila a prečo?
Veľmi to nesledujem. Pozerám viac zahraničné práce. Páčili sa mi však posledné dve kampane od Slovenskej sporiteľne. Obidve boli exekučne zaujímavo spracované a vymykali sa zo zvyšku lokálnej tvorby.
S: Máte, čo sa týka réžie, nejaký špeciálny sen alebo niečo, čo by ste chceli dosiahnuť?
Určite sú to dlhšie formáty. Na celovečerný musím ešte dozrieť.
S: Kde sa inšpirujete?
Inšpirácia prichádza v určitých cykloch. Keď som plne vyťažený reklamou a riešim neustále problémy, čo sa dá, čo sa nedá, prichádza istá stagnácia. Vtedy je dobré dať si chvíľu pauzu a načerpať novú energiu, či už to je na pláži v Kambodži, alebo na jazere v Banskej Štiavnici.
S: Čomu sa venujete vo voľnom čase?
S priateľkou veľa cestujeme a snažím sa športovať. Aktuálne je to box a beh.