Pred nedávnom vyšiel v Hospodárskych novinách komentár generálneho riaditeľa JOJ Group Marcela Gregu o porušovaní práv slovenských vysielateľov prenosom zahraničných televízií na územie Slovenska. Marcel Grega v ňom okrem iného píše, že štát a „jeho predĺžená ruka“ Rada pre vysielanie a retransmisiu (RVR) tento problém dlhodobo nerieši a on, napriek písomným podaniam, diskusiám či stretnutiam, stále nepozná odpoveď na otázku prečo.
Pasivita vysielateľov
Krátka odpoveď je, že RVR problém v rozsahu svojich kompetencií rieši. Uznávam však, že situácia slovenských televíznych vysielateľov sa vo vzťahu k poškodzovaniu ich práv zahraničným vysielaním nezlepšuje. Príčin tohto stavu je viacero a niektoré z nich Marcel Grega vymenoval vo svojom komentári. Jednu dôležitú však podľa môjho názoru vynechal . Zabudol totiž spomenúť pasivitu samotných slovenských vysielateľov.
Na Slovensku je súčasťou pravidiel prevádzkovania retransmisie aj (v Európe inak ojedinelá) povinnosť operátora preukázať sa regulátorovi, teda RVR, súhlasom vysielateľa s ďalším prenosom jeho vysielania. Keďže musíme uplatňovať pravidlá slobodného poskytovania služieb v rámci EÚ, toto pravidlo platí len pre operátorov usadených na Slovensku. Spoločnosť usadená napr. v Luxembursku (čo je prípad napr. aj satelitných operátorov pôsobiacich na Slovensku) či Českej republike nemusí žiadnemu štátnemu orgánu preukazovať, že disponuje súhlasom vysielateľa na prenos jeho vysielania na územie Slovenska.
Slovenská regulácia
Realita je taká, že mnohí zahraniční vysielatelia nevedia súhlas na šírenie svojho vysielania na území Slovenska udeliť, pretože nemajú zakúpené práva na vysielanie akvizičných programov (napr. filmov či seriálov) na našom území. To je prípad napr. českých televízií, ktoré však slovenský trh vyžaduje. Minimálne do tej miery, že pokiaľ si má divák vybrať medzi dvoma operátormi, z ktorých jeden tieto programy poskytuje a druhý ich v ponuke nemá, s najväčšou pravdepodobnosťou si vyberie toho prvého. Ak by aj bola slovenská regulácia stopercentne efektívna, dosiahne sa ňou len to, že domáci kábloví retransmitori prestanú byť oproti zahraničným konkurencieschopní.
Keď zásah štátu nie je nutný
Je potrebné zdôrazniť, že pri ochrane využívania licenčných práv ide v prvom rade o súkromnoprávnu záležitosť. Pokiaľ má vysielateľ pocit, že niekoho konaním dochádza k zásahom do jeho majetkových práv, môže sa obrátiť na súd. Situácia slovenských televízií nie je principiálne odlišná napr. od prebiehajúceho sporu medzi O2, držiteľom výhradných práv na vysielanie Ligy majstrov UEFA na území Českej republiky, a spoločnosťami Skylink a UPC v Českej republike, v rámci ktorého Mestský súd v Prahe predbežným opatrením zakázal šíriť zahraničné programové služby prenášajúce zápasy Ligy majstrov. Tá skutočne zaujímavá otázka teda neznie tak, čo robí na obranu práv vysielateľov štát, ale prečo sa štandardnými prostriedkami nebránia samotní vysielatelia.
Obviňovať RVR z nečinnosti nie je namieste. Značnú časť jej agendy predstavujú kontroly prevádzkovateľov retransmisie, ich sankcionovanie za porušovanie spomínaného pravidla či súdne spory s operátormi, ktorí tvrdia, že operátormi nie sú. Práve RVR tiež iniciovala zmenu pravidiel týkajúcich sa retransmisie tak, aby sa tieto dali aspoň sčasti vztiahnuť aj na cezhraničné poskytovanie služieb.
V rukách vysielateľov
Ak sa aj napriek uvedenému situácia slovenských televízií výrazne nezlepšuje, bude to zrejme tým, že spomínané aktivity síce môžu vysielateľom pomôcť, ale nedokážu ich problém definitívne vyriešiť. V tomto smere budú vždy omnoho efektívnejšie súkromnoprávne nástroje ochrany majetkových práv ako protekcionistická štátna regulácia, ktorá má v prostredí európskeho voľného trhu výrazné obmedzenia. Aj keď sa teda RVR svojej časti zodpovednosti v žiadnom prípade nezrieka, sú to najmä vysielatelia, ktorí môžu v tejto oblasti spraviť pre seba najviac. Naozaj efektívne nástroje ochrany ich práv sú totiž v ich rukách.
Ľuboš Kukliš, riaditeľ Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu
Zdroj: Ľuboš Kukliš