Politici majú dve možnosti, ako prežiť dlhú kariéru: hrať podľa pravidiel marketingu, urobiť zo seba úspešný produkt a byť v politike, lebo to chcú ľudia. Niečo ako Kofola medzi nápojmi. Alebo druhá možnosť: vykašľať sa na marketing, robiť čisté politikárčenie a do parlamentu či vlády sa dostávať zo straníckej pozície. Povedzme že niečo ako falošná Coca-Cola Fedora Flašíka, ktorá bola v konečnom dôsledku iba fejková obyčajná voda.
Veľmi zaujímavo to poňali v strane Smer-SD. A teraz nemyslím z politického, ale čisto marketingového hľadiska. Robert Fico je prvý prípad - verejnosťou vnímaný ako líder, bojovník za sociálne práva a aj preto má napríklad v prezidentských prieskumoch 40-percentnú podporu. Pavol Paška je druhý prípad - stranícky hráč, pri ktorom ťažko vymenovať, za čo vlastne bojuje.
Čo robí Paška z marketingového hľadiska zle?
Žije v minulosti. V skvelej knihe Andyho Hryca som si prečítal, ako sa kedysi dávno Úrad vlády oficiálne sťažoval na novinára Karola Lovaša, že chodí nevhodne oblečený. Na ďalšie zasadanie prišiel v ľudovom kroji. Vyšiel z toho ako víťaz a nikto nevie, čo za hlúposť si vláda vymyslela. Tak ako dnes: parlament vydal čudné príkazy a obmedzil novinárov v budove NR SR. Vraj nemôžu fotiť ani natáčať osobné dokumenty, čo majú poslanci na stoloch. Chce to jediné: nechať za redakciu akreditovať kresliča, ktorý namaľuje, ako nejaký lenivec lúšti v parlamentných laviciach krížovku. Celé je to byrokratický ťah zaváňajúci časmi dávno minulými a tiež nikto nevie, prečo to Paška urobil. Chýba mu už len angažovať Fedora Flašíka ako svojho “imidžmejkera”, nech je marketingová samovražda dokonaná.
Kašle na imidž. Nevyzeralo by lepšie, keby Paška vydal presne opačné nariadenia. “Verejnosť má právo vedieť, ako pracujú poslanci, preto sprístupňujem novinárom ešte viac priestorov v NR SR.” Paška by bol dobrý policajt a prakticky zadarmo budoval svoj vlastný pozitívny imidž. Priestoru na podobné teatrálne gestá, ktoré však voliči radi vidia, je v parlamente určite viac.
Pracuje s najhoršou emóciou. Aká je najsilnejšia emócia? Láska? Nenávisť? Nie, je to ľahostajnosť. Keď sa do vzťahu dostane ľahostajnosť, máte skutočný problém. Rovnako to platí aj v politickom marketingu. Chce Pavol Paška obmedziť novinárov? OK, ale prečo tak falošne a pasívne agresívne? Čo keby povedal, že zavádza prísnejšie pravidlá, lebo neznáša novinárov a podľa neho sú idioti, ktorí maria jeho spanilú rokovaciu jazdu? Novinári by ho skutočne neznášali, voliči Smeru milovali a vyhol by sa ľahostajnosti. Takto bude zajtra opäť ten starý šedivo-nezaujímavý Paška.
Je zvláštne, ako rozdielne v rámci jednej politickej strany budujú politický marketing jej lídrov. Áno, Paška nie je ako Kaliňák, ktorý by bol ľuďom sympatický aj keby nič nehovoril. Ale ani Fico nie je z psychologického hľadiska úplny sympaťák: tvár predisponovaná na mračenie a negativizmus, strnulosť, celkovo ťažký materiál na poľudštenie. Ale prekonal to a marketingovo žiari. Z nevýhod urobil výhody. Zato Paška ide presne opačným smerom a dnes jeho politická kariéra nezáleži od nadšených voličov, ale čisto od straníckych štruktúr. Len aby na to nedoplatil. Bude na tom niekomu vlastne záležať?