Posledný rozhovor s Ivanom Kasajom: Z reklamného sveta som nikdy neodišiel

 

Ivan sa posadí na malú taburetku rovno oproti mne. Po ľavej strane sedí fotograf, v mysli zameriava temné prostredie inak presvetlenej kancelárie, lebku na stole a niekoľko bizarných obrazov malej veľkosti na stene. Po pravej strane sedí jeho spoločník. Druhý majiteľ firmy. Zo začiatku nás ruší škriabanie psích pazúrov na dvere. Časom utíchne.

 

 

O pár dní prichádza správa o jeho úmrtí (viac tu). Zostala mi však nahrávka, ktorú už nestihne zautorizovať. Po dohode s jeho spoločníkom Karolom Mruškovičom, spolumajiteľom agentúry Provocation Bureau, publikujeme rozhovor v pôvodnom znení s minimálnymi zásahmi. 

 

 

Nemá prečo, veď som v ňom stále. 

 

Tak mašinéria mi nechýba. Sem-tam síce mám chuť urobiť väčší projekt, ktorý by bol viac vidieť. No mašinéria samotná mi nechýba. Som rád, že sme tu s Karolom a s našimi ďalšími ľuďmi a robíme si veci po svojom.

 

Každodenného cestovania. Každý deň som do Bratislavy dochádzal z Trnavy. Keď máte deti, nie je to úplne jednoduché. A potom som veľmi tvrdohlavý a rád si robím veci po svojom. To tiež nie je úplne jednoduché, keď máte nad sebou ľudí, ktorí vám majú niečo prikazovať, odporúčať. Po čase ma skrátka prešla chuť robiť to. A potom mi takisto prekážali dlhé pracovné časy. Niežeby sme teraz nepracovali dlho, napríklad dnes som tu od štvrtej rána. Vždy ma to viac ťahalo ku grafickému dizajnu než k samotnej marketingovej kreatíve. Vo veľkej fullservisovej agentúre som nenašiel príliš veľa priestoru vyblázniť sa po grafickej stránke.

 

Áno. Teda, začal som ako grafický dizajnér senior vo Wiktor Leo Burnett a potom som prešiel na art directora. Pozície, to je taká veľmi sporná vec, lebo každá agentúra si určuje tieto „tituly“ po svojom. 

 

Napríklad, že v Burnette ako senior art director som mal vlastný tím, len som nemal na vizitke napísané art director. No v inej agentúre človeka len prijmú a už dostane, čo ja viem, Junior art director. A koniec koncov, o tituly vlastne ani nejde. Skôr ide o to, čo človek robí. V agentúrach mi chýbal reálny kontakt s tým, čo sme robili. Mal som síce vlastný tím, ktorý som viedol, niekoľko projektov, ktorým som dal ideu. No tú zrealizovali už iní ľudia. To bol iný typ vyžitia. Teraz veci, ktoré som predtým „iba“ manažoval, reálne aj robím. Sedím za počítačom a robím grafiku. A to ma baví. 

 

Odchod z WLB bol skôr o tom, že už som nemal chuť na klientov, ktorých som robil. Túžil som po iných klientoch, o ktorých som vedel, že práca s nimi bude zaujímavejšia. Medzi WLB a MUW Saatchi&Saatchi som si zobral mesiac voľna. A ten mi ukázal, že sa dá žiť aj inak než len v práci. Stihol som prečítať zbierku komiksov, alebo ísť s dieťaťom na kúpalisko, na čo som dovtedy nemal čas. V MUW Saatchi&Saatchi som pobudol naozaj krátko. Trvalo to asi dva mesiace a už som bol späť v Trnave, tentoraz nie kvôli klientom, ale vzhľadom na životný štýl.  

 

Na chvíľu som sa aj spolu s Karolom vrátil do štúdia, kde sme predtým pracovali, a tam sme si obaja utvrdili, že treba robiť veci inak a po svojom. A tak sme založili Provocation Bureau a dnes sme tu šťastní, spokojní, úspešní, ak to tak môžem povedať.

 

Ježis, to bolo asi v roku 2010. Fakt sa nepamätám. 

 

Fashion, módne. 

 

To boli veľmi staré veci, tie tu už asi nemám.

 

Nie že radšej. No možno tu niekde bude tá knižka, môžem pohľadať.

 

Tie ilustrácie boli úplne iného druhu, než robím teraz.

 

Áno, je to vývoj ilustrátora a aj nejakého vlastného záujmu. S pánom Dawberom to bola čistá náhoda. Páčili sa mu moje práce, hodili sa mu do knihy o móde, i keď ja sám som ich za módne ilustrácie nepovažoval, a už som sa popritom venoval inému druhu ilustrácií.

 

K tomu došlo tak, že som urobil portréty zopár známym ľuďom z pánskej módy. A nejak sa to dostalo von medzi ľudí. Veď všemocný internet... A začalo sa to ľuďom páčiť, začali sa mi ozývať ľudia, o ktorých som dovtedy len čítal vo Vogue a podobne. Potom sa mi začali ozývať firmy, začal som kresliť pre módne značky a takto to vlastne funguje doteraz v malom. Stále ešte kreslím módu. 

 

Ako vidíte, asi áno. Nemáme opulentnú kanceláriu, opulentné sídlo, ale presadzujeme filozofiu, že radšej budeme robiť robotu, ktorá nás baví možno za menej peňazí, ako veľa roboty, ktorá nás nebaví. Stane sa, že aj my odmietneme klienta, stalo sa už, že aj klient odmietol nás.

 

Tendrom sa snažíme vyhýbať. Skôr si zakladáme na referenciách, zákazky si hľadáme cez odporúčania, alebo klientov sami vyhľadávame. Rozlišujeme tendre, v ktorých ide iba o čo najnižšiu cenu. Takým sa skrátka vyhýbame. Máme však aj „normálnych“ veľkých klientov ako napríklad Volkswagen, no máme aj „nenormálnych“ a tých máme ešte radšej (smiech). 

 

To sú tí, u ktorých si povieme, že sa na veci pozeráme rovnako.  

 

Všade. Som človek, ktorý chodí s otvorenou hlavou a dúfam teda, že aj všetci kolegovia robia to isté. Kade chodím, mám otvorené uši, oči, vnímam veci, nasávam, keď sa mi niečo páči, urobím si screen shot, zapíšem si myšlienku. Kedysi som mal celý moleskine blbých nápadov. 

 

Áno, však väčšinou tie nápady sú blbé (smiech).

 

Asi dezorientačný beh. Chceli sme ľuďom ukázať, ako to vyzerá, keď má človek Alzheimerovu chorobu. Mali dostať buzolu, vysielačku. Vysadili by sme ich v Horných Horešanoch a mohli si vyžrebovať napríklad mapu New York či Pobrežia Slonoviny, a podľa nej sa mali orientovať. Máme plný šuflík bláznivých nápadov, ktoré sa nedajú zrealizovať.

 

Ružoví kukláči alebo Raj surferov boli takisto blbé nápady a fungovali. Chce to len odvahu na strane klienta. A skôr nájdem odvážneho klienta menšieho než veľkého, kde je manažér, ktorý sa trasie o svoju stoličku, že ho vyhodia za to, že urobil zlé rozhodnutie. A zrazu sa prespenduje obrovský budget, ktorý neprinesie želaný účinok. 

 

Ilustrácia je len malá časť z toho, čo robíme. 

 

Skôr sa vidíme ako kreatívne štúdio. To znamená, že čokoľvek vizuálne, čo potrebuje nápad, je naša práca. Tu sa robí veľa vecí. Tu sa robia knihy, tu sa robí móda, tu sa robia stolové hry, to je Karolova špecialita, tu sa robí naozaj všeličo. Aj keď príde zadanie, v ktorom klient potrebuje napríklad reklamný predmet, tak tu sa o ňom uvažuje iným spôsobom, než že si iba pozrieme katalógy a niečo urobíme. Napríklad to, čo sme robili pre Volkswagen, je na prvý pohľad majolika, na druhý pohľad sú v ňom malé autá, Volkswageny. Pozrite si siluety... (podáva mi ukážku).

 

Čiže tu sa o veciach zvykne uvažovať veľmi odlišným spôsobom, než boli naše predchádzajúce skúsenosti z grafických štúdií.

 

To je veľmi ťažko definovateľné. Lebo po prvé je to o tom, či ide ilustrátorovi karta, ako sa hovorí. Potom, aká je spolupráca s klientom, či je ten schopný rýchlo reagovať a odsúhlasovať veci. Nápad môže trvať deň, ale aj týždeň. A potom je druhá časť práce, a to produkcia. Konkrétne pri Terkelici išlo o veľmi špecifickú produkciu. Fľaša je sklenená, ale bola glazovaná, aby bola biela a rotačne točená, aby bol vizuál po celom obvode. A to je jedna z vecí, ktoré mi v agentúre chýbali. Ten kontakt s reálnou výrobou vecí... Vo veľkej agentúre si neurobíte packaging. Urobíte printovú kampaň, outdoorovú kampaň, alebo tristošesťdesiatku cez všetky médiá, ale drobnosti, ktoré to celé vlastne vystavajú, tak také v agentúre chýbajú. Vždy som bol viac grafik ako agentúrny človek.

 

 

Nie, vôbec. 

 

To absolútne nie. Ani s našimi doterajšími prácami, napriek tomu, že to boli práce, ktoré by si určite vydobyli nejaké miesto, sme sa nikdy neprihlásili do žiadnej súťaže. Tento ego triping nám nie je blízky. Stačilo. Veď tie práce som ani sám neprihlasoval, to prihlasuje kreatívny riaditeľ. Ani mi na tom nejak príliš nezáležalo. Proste prišli, som rád, že sú, ale ďalšie nepotrebujem a ani ich nebudem zbierať. Takže nie, nechcem.

 

Na to sú iné typy súťaží.

 

Takisto nie. 

 

Ak myslíme Ďďaleký východ typu Japonsko a Kórea, tak áno. Napriek tomu aj na západe ich je dosť. Keď si človek prelistuje časopisy, či už talianske alebo francúzske, zistí, že má ilustrácia stále svoju kultúru. No u nás je to také zakrpaté. Preto vlastne ani nerobím pre žiadnu slovenskú klientelu. 

 

Asi tu chýba tradícia ilustrovania v časopisoch, pretože tu ľudia potrebujú mať všetko naservírované na fotke a nemajú asi príliš chuť zapájať svoju vlastnú predstavivosť a fantáziu, čo si ilustrácia vyžaduje. A hlavne mám veľmi pozitívny vzťah k talianskej móde, takže pre mňa je Taliansko domovský trh na ilustráciu.

 

Môj profesijný život sa delí na množstvo vecí, ktorým sa venujem. Jednak je to Provocation Bureau, potom sú to ilustrácie, potom je to knižné vydavateľstvo, ktoré máme, a potom je to naša nová značka golfového oblečenia. Máme toho teraz momentálne veľa. No tri slová? Nedostatok času, uspokojenie a tretie mi fakt nenapadá. Jediné, čo mi momentálne chýba, je čas, a jediné, z čoho mám radosť, je uspokojenie, že robím veci tak, ako ma bavia.

 

Občas po Karolovom (smiech). A nie, väčšinou sa zhodneme. Preto spolu robíme.

 

Čierna, však sa pozrite okolo seba (smiech). 

 

Aj, aj. Čierna je typografická farba, je to farba, ktorou sa sádžu knihy, základná farba, ktorú sme používali veky vekov, a keď ešte nebola možná farebná reprodukcia, čierna tu bola stále. Čierna je farba, ktorá súvisí s grafikou, s klasickými technikami ako s leptom, so suchou ihlou, s litografiou – veci, ktoré som sa ešte učil v škole. Sme takí čiernočierni černokňažníci, takže čierna má pre nás zmysel. Myslím, že je to evidentné, keď sa pozriete na náš stôl (smiech).

 

Prekáža, samozrejme. Dizajn produktu je niečo, čo človeku zostáva natrvalo alebo dlhodobo. Reklamná kampaň je niečo, čo o dva týždne vyfučí a málokto si na to už spomenie. Sú, samozrejme, aj kampane, na ktoré si spomenie každý, a ktoré budú dlho rezonovať. Produkt a jeho packaging však zostávajú človeku dlhšie. Reálne ich môže ohmatať, je to niečo, čo fyzicky dostáva do ruky, tak isto, ako dostáva propagačné materiály v predajni alebo na kontaktnom mieste. No mám pocit, že niekedy sa na dizajn produktov takto nepozerá. Urobí sa veľká bombastická kampaň a ten zvyšok, to podstatné, sa dá narýchlo urobiť nejakému détepákovi.  

 

Musela by prísť asi veľmi zaujímavá výzva a nemohlo by to byť len o mne. Viem si predstaviť, že by prišla sieť, ktorá na Slovensku ešte nie je a chcela by spolupracovať. Aj keď na druhej strane, každý človek sa dá kúpiť, ale to by muselo byť asi veľmi veľa peňazí. Som spokojný s tým, čo robím, a neviem, či by som bol schopný ponúknuť veľkej agentúre niečo, čo nedostane lepšie od človeka, ktorého má vychovaného u seba. Napriek tomu s veľkými agentúrami spolupracujeme stále, robili sme pre WLB, Core4, Digitask, Saatchi. Čiže občas, keď potrebujú taký z tých „drbnutejších“ nápadov, tak vedia, že toto je správne miesto, kam sa obrátiť. 

 

Na Slovensku?

 

Vzhľadom na to, že tých dobrých grafických štúdií alebo kreatívnych štúdií nie je až tak veľa, tak neviem. Pergamen je určite dobré štúdio, a tým to asi hasne. Možno ešte Milk. Fungujú ešte? 

 

Tak oni vždy robili pekné veci, zrejme ich robia doteraz.

 

Rešpektujem obidvoch svojich kreatívnych riaditeľov, ktorí sú zároveň aj arťáci. Čiže Peťo Kačenka a Rasťo Michálik, určite.

 

To bol práve prípad, keď nás klient poslal domov. 

 

Nechcel by som byť konkrétny. Bola to veľmi stará značka, ktorej sme chceli dať novú tvár a zviesť sa trošku na retro vlne. Bohužiaľ, nezhodli sme sa na tom, ako by to malo fungovať.

 

Napríklad z českých značiek by som veľmi chcel Alpu. Potom by som chcel Novestu, Splendix. Tých klientov je dosť a najmä teraz vychádzajú rôzne zaujímavé mladé značky, ktoré človek často ani nepozná. Niekedy stačí ísť na Dobrý trh alebo na Trnavský rýnek a zrazu vidím celkom funkčný produkt alebo niečo, čo je zaujímavé, a prečo si viem predstaviť, že by som pracoval. 

 

Je ich veľa určite. Nemôžem ich vymenovať. Niekto by sa mohol uraziť, že verejne poviem, že majú príšerný dizajn obalu.

 

Určite nie, klienti sú veľmi citliví. A najmä v situácii, keď ide o rodinnú firmu a stále v nej pôsobia pôvodní majitelia. Tí vnímajú značku ako svoje dieťa. Len čo príde niekto a začne im hovoriť „tak toto by sa malo robiť inak“ alebo „toto by malo vyzerať inak“, tak sú ako levica obraňujúca mláďatá. 

 

Nedávno som objavil veľmi šikovnú ilustrátorku Ivanu Jančíkovú. Robí krásne veci, temné veci, a tým je to pre nás veľmi atraktívne. Každú chvíľu sa niekto objaví, ale to, či bude úspešný, záleží na viacerých faktoroch, nielen na talente. 

 

Dať o sebe vedieť. Ja som to urobil tak, že som urobil pár portrétov, zavesil ich, portréty sa šírili a prišlo to samo. To je taký relatívne jednoduchý spôsob, ako to urobiť. Potom by mali skúsiť vybudovať si kontakty, dostať sa do časopisov, do knižných vydavateľstviev, prípadne zaklopať na dvere agentúram alebo rozoslať mail, za to predsa nič nedáte. Treba si však zvážiť, že kto je ich reálna cieľová skupina, kto môže ich veci kupovať. Lebo toto je cesta pre komerčného ilustrátora. 

 

Snažíme sa osloviť skôr mladšiu generáciu, ktorá nie je zaťažená komplexom toho, že golf je len pre horných desaťtisíc a že je to konzervatívny šport. Lebo nie je. Keď si pozriete staršie fotografie alebo staršie filmy, golf bol vždy veselý, farebný, bolo to miesto na stretnutie s priateľmi, na užitie si voľného času. Dnes sa posunul do veľmi technickej roviny, kde ide o výkon. Zamerali sme sa skôr na tú zábavnú časť golfu. Napríklad aj vo vizuáloch sme použili modelov a modelky, ktorí sú potetovaní. Samotné oblečenie je robené tak, aby bolo nielen módou, ale aby bolo aj funkčné. Pretože, ak hráte golf, potrebujete špeciálne vrecká na score kartu, vo vnútri nohavíc gumený pásec, látka musí byť mierne elastická... Sami sme mali pocit, že si na golf nemáme čo obliecť. Lebo vždy, keď sme prišli do golfového obchodu, vyzeralo to tak, že si kupujeme skafandre do vesmíru. Tak sme si urobili vlastné oblečenie. 

 

Teraz rozmýšľam, čo mám považovať za úspech. Lebo ako som hovoril, ceny ma nezaujímajú. 

 

Úprimne povedané, vôbec nerozlišujeme klientov týmto spôsobom. Vždy našim zamestnancom a spolupracovníkom hovoríme, že neexistuje zlé zadanie, existuje len jeho zlé riešenie. To znamená, že  pre nás je dôležité, aby bolo zaujímavé zadanie, ktoré môžeme zaujímavým spôsobom naplniť, či už ide o malého klienta alebo o veľkého. Takže neviem, ako odpovedať na túto otázku. Jasné, viac peňazí by bolo super, čo je asi u globálneho klienta jednoduchšie ako u lokálneho.

 

Čo to zahŕňa? (smiech). Či ma manželka nechá robiť si veci po svojom?

 

Áno, robíme si veci po svojom aj doma. Či už ide o spôsob trávenia voľného času, alebo to, akým spôsobom vychovávame deti. Nie sme štandardná katolícka slovenská domácnosť.

 

Spokojnosť s výkonom na mojej strane a na strane druhej. To sa dá aplikovať od sexu až po klienta (smiech).

 

Taký ten čerešničkár? Áno. Taký ten, čo si vyberá vždy to najlepšie, najzaujímavejšie a iné. No takí sme tu asi všetci. Pre nás štandardné veci nie sú zaujímavé.

 

Nohy.

 

Karol, povedz.

 

Karol: Neviem, či môžem takto... No ono by toho bolo viac (smiech). 

 

 

Ivan: Keď na seba narazia veľké egá, tu ich je päť kusov, tak to občas zaškrípe. Napriek tomu si myslím, že sme výborný kolektív a sme radi, že sme v tejto zostave. Rozumieme si a sme na rovnakej vlne. 

 

Najpyšnejší som asi na to, že zatiaľ ešte všetko zvládam stíhať bez toho, aby som skolaboval. Nemám od toho ďaleko, to je pravda (smiech).

 

To, čomu verím, je veľmi zložité vydestilovať do jednej vety. Asi najjednoduchšie by bolo prečítať si Antona Shandora LaVeya a tam je všetko povedané tak, ako to vidím a cítim aj ja. Volá sa to Satanská biblia. Ten názov je veľmi mätúci. Je to vlastne opozitum k akémukoľvek náboženstvu a hovorí, že človek by mal veriť sebe a svojím schopnostiam. 

 

Ešte je pár talianskych módnych značiek, pre ktoré by som celkom rád robil. 

 

Ivan Kasaj je multifunkčný človek, ktorý má viac levelov a osobností, nenazvime to schizofrenik. Je to otec, je to grafik, je to ilustrátor, je to milovník golfu, milovník opery, dobrého jedla. Je to človek, ktorý chronicky nemá čas na nič, chronicky nevie hospodáriť s peniazmi (smiech). Stále je to taký Peter Pan, ktorému sa nechce dospieť. Napriek množstvu povinností, ktoré má, sa stále sám seba vidí ako dieťa, ktoré sa rado hrá. Preto si našiel robotu, v ktorej sa môže hrať.