Sledujte nás na Instagrame

@magazin.strategieFacebook
12.05.2019, 08:35

Úspech filmu nezaručí dobré PR. Priláka však divákov prvý víkend do kina, hovorí Wanda Adamík Hrycová

Producentka hovorí v rozhovore o tom, ako vidí slovenskú audiovizuálnu tvorbu a o svojich ďalších pripravovaných projektoch.

Úspech filmu nezaručí dobré PR. Priláka však divákov prvý víkend do kina, hovorí Wanda Adamík Hrycová
Zdroj: Petra Bošanská / producentka Wanda Adamík Hrycová

Na konte má mimoriadne úspešný film Čiara, za ktorý si minulý rok prevzala ocenenie Slnko v sieti za najlepší film. Tento rok ceny sama odovzdávala ako nová prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Producentka Wanda Adamík Hrycová hovorí o tom, ako vidí slovenskú audiovizuálnu tvorbu, ale aj o svojich ďalších pripravovaných projektoch: Gorila, Slovania a o československej hokejovej reprezentácii z 50. rokov.

Pred pol rokom ste boli zvolená za novú prezidentku Slovenskej filmovej a televíznej akadémie (SFTA). Prekvapilo vás to?
Musím povedať, že zvolenie za prezidentku bolo pre mňa veľkým prekvapením. Mojou ambíciou nikdy nebolo zastávať nejaké výkonné funkcie, ale, samozrejme, veľmi mi polichotilo, keď ma prezídium jednohlasne zvolilo. Chvíľu som tomuto návrhu odolávala, pretože mám množstvo práce. Momentálne pripravujem niekoľko projektov naraz a nebola som si úplne istá, či časovo zvládnem aj rolu prezidentky. Hoci ma všetci presviedčali, že to nebude časovo veľmi náročné, musím povedať, že je to podstatne viac práce, než som očakávala.

Akú máte víziu? Plánujete nejaké zmeny?
SFTA je občianske združenie, ktoré združuje významné osobnosti slovenskej audiovizuálnej kultúry, pričom jej cieľom je okrem iného aj podieľať sa na vytváraní systémového prostredia pre stabilizáciu slovenskej audiovizuálnej scény a vystupovať na ochranu slobodnej umeleckej tvorby a ochranu záujmov jej tvorcov. Pre mňa je jednou z najdôležitejších tém akadémie spájanie. Audiovizuálny priemysel na Slovensku zamestnáva viac ľudí ako Volkswagen, len je veľmi rozdrobený a vzájomne vôbec nekomunikuje. Mojou ambíciou je prepájať jednotlivé stavovské a profesijné asociácie a združenia pôsobiace v audiovizuálnom priemysle tak, aby navzájom spolupracovali a podporovali sa. Taktiež je mojím cieľom prepojenie filmových a televíznych tvorcov. Akadémia, napriek tomu, že už vo svojom názve nesie toto prepojenie, je dnes skôr elitný klub filmárov a televízni tvorcovia sú trochu odstrčení do úzadia. Podľa mňa je to škoda.

Prečo? Lebo sú skôr divácki orientovaní?
Je to pozostatok minulosti, keď sa ľudia pracujúci v audiovízii delili na „kolibákov“ (ľudia pracujúci pre niekdajšie filmové štúdiá Koliba) a „televizákov“. Tradične bol film vždy považovaný za väčší kumšt ako televízna tvorba, najväčšou ambíciou televíznych tvorcov bolo väčšinou presadiť sa vo filme. S nástupom digitálnych médií, streamovacích služieb a VOD platforiem však vzniká a bude vznikať čoraz väčší dopyt po televíznych seriáloch a minisériách a keďže nám už konkuruje celý svet, núti nás to vyrábať produkty vyššej kvality. Veľa filmárov dnes nakrúca televízne seriály a tie sú čoraz lepšie. Hranica medzi filmovými a televíznymi tvorcami sa pomaly stiera. Ja osobne vnímam tvorcov dobrých, priemerných a zlých. A akadémia je združenie tých najlepších.

Ako hodnotíte nominované a víťazné filmy Slnka v sieti?
Mne sa nominované filmy páčili a hoci by som uvítala viac filmov od slovenských režisérov, som s ich úrovňou spokojná. Väčšina z prihlásených filmov bola koprodukčných, čo je typické pre európsky nezávislý film. Slovensko je malý trh s veľmi obmedzeným financovaním, takže na to, aby sme vyrobili napríklad historické, a teda finančne náročnejšie filmy, musíme koprodukovať s inými krajinami. Naším tradičným partnerom na koprodukčné spolupráce je Česko. Nie je preto žiadnym prekvapením, že všetky štyri nominované filmy vznikli práve v takejto spolupráci. Na tohtoročných nominovaných filmoch je však zaujímavé to, že takmer všetky nejakým spôsobom reflektujú našu históriu. A to je veľmi zaujímavý trend, ktorý momentálne vo filme prežívame.

Prečo je návrat do našej minulosti pre tvorcov dôležitý?
Myslím si – hoci nie som filmový vedec, ktorý by vám túto otázku zodpovedal určite kvalifikovanejšie –, že asi hľadáme odpovede... Nazdávam sa, že máme vo svojej minulosti príliš veľa vecí nevysporiadaných a ako národ a krajina tým dosť trpíme. Nikdy sme nezaujali poriadne stanovisko k mnohým obdobiam v našej histórii, a to ani k tej nedávnej. Nevieme sa vysporiadať so slovenským štátom, so židovskými transportmi, s arizáciou majetku, so zločinmi komunizmu, mečiarizmu, s rozkrádaním nášho spoločného majetku v súčasnosti. Deti sa o tom v školách učia minimálne, doma sa o tom s nimi rodičia nerozprávajú, všetci to tak nejako taktne obchádzame, akoby sme dúfali, že spomienky vyblednú, že sa na tie čierne miesta zabudne. Sme veľmi malá krajina, kde každý každého pozná, každý je s každým blízka či vzdialená rodina, čo znamená, že nie je ľahké súdiť, rozhodovať o vine a treste za zločiny, ktoré tu boli páchané. A mám pocit, že to ako nejakú guľu ťaháme za sebou. Možno filmári práve toto reflektujú a práve preto sa vracajú do minulosti, upozorňujú na ňu, snažia sa klásť otázky a nechávajú na divákovi, nech si ich zodpovie.

Zdroj: Petra Bošanská / producentka Wanda Adamík Hrycová

Nie je to pre tvorcov ťažšia cesta? Pritiahnuť divákov do kina na film s takouto témou je ťažšie ako osloviť ich s oddychovou romantickou komédiou.
Nepochybne áno, aj samotná návštevnosť ukazuje, že nominované filmy neboli žiadne blockbustery. Ani jeden z nich nezaznamenal 300-tisícovú návštevnosť, ako to bolo rok predtým. Komerčne najúspešnejším filmom minulého roka bol Backstage, čo bol tanečný film pre mladých ľudí. Filmy ako Tlmočník alebo Toman sú určené inému divákovi, riešia náročnejšie témy, a preto je určite ťažšie prilákať na ne ľudí do kina. No podľa môjho názoru sa producenti týchto filmov s ich propagáciou a PR veľmi nenatrápili, čo si myslím, že je škoda. Sú to skvelé filmy, ktoré si divák nájde až v televízii.

Vy ste minulý rok získali za film Čiara šesť ocenení Slnko v sieti vrátane ceny za najlepší film. Čiara však mala aj výnimočný komerčný úspech. Ako sa na ňom podpísalo veľmi intenzívne a premyslené PR? Do akej miery dokáže dobré PR ovplyvniť úspech filmu?
Myslím si, že dobré PR je jedna z najdôležitejších vecí, ktorá ovplyvňuje štart filmu v kinách. Zároveň je tjedna z oblastí najviac zanedbávaných producentmi, čo je hrozná škoda. Všetci dobre vieme, že správny marketing a dobré PR sú absolútne kľúčové pre uvedenie akéhokoľvek produktu do života. Môžete vyrobiť najlepší telefón na svete, no ak sa o ňom nikto nedozvie, nikdy ho nepredáte. Výroba filmu je dlhý, náročný a veľmi drahý proces a bez dobrého PR sa môže ľahko stať, že celá táto viacročná práca sa skončí fiaskom. Pri filme je to o to horšie, že na presvedčenie klienta/diváka o kvalitách vášho filmu máte presne tri dni. Štvrtok, piatok, sobotu. Ak v tento prvý premiérový víkend nedostanete dostatočný počet ľudí do kina, ľahko sa vám môže stať, že ten ďalší víkend váš film kinári vymenia a nasadia na jeho miesto hollywoodsky blockbuster. Konkurencia v našom biznise je neúprosná.

Vy ste kedy ste začali propagovať Čiaru?
Začali sme už vo fáze písania scenára a pred premiérou o nej už vedeli všetci. Viete, dobré PR a dobrý marketing vám nezaručia úspešnosť filmu, ale prinesú vám divákov prvý víkend do kina. Divák však nie je hlúpy a word of mouth je tá najúčinnejšia reklama na svete. Ak sa publiku film nepáči, hneď druhý víkend to pocítite na návštevnosti. Čiara však dobrý film je a vďaka tomu sa nám podarilo udržať ho v kinách rekordných 18 týždňov. Za prvý týždeň sme aj vďaka silnej kampani prilákali do kina viac ako 100-tisíc divákov a vytvorili sme tak slovenský rekord.

Neuspokojili by vás festivalové ocenenia bez komerčného úspechu?
Festivalové úspechy sú dôležité, ale nie je mojou ambíciou robiť nichové arthousové filmy a tešiť sa z plnej poličky ocenení z filmových festivalov. Ja z produkovania filmov žijem a potrebujem, aby boli filmy aj divácky úspešné. Chcem robiť mainstreamové kino, no umelecká kvalita je pre mňa veľmi dôležitá. Festivaly pomáhajú budovať meno režiséra a producenta v zahraničí, vytvárajú náš umelecký a profesionálny kredit. Nechcem robiť filmy, ktoré nemajú aj umeleckú hodnotu, len kvôli návštevnosti. Nemám nič proti takýmto filmom, je super, že vznikajú aj také. Sama si ich niekedy rada pozriem, ale nie je to moja cesta. Ja chcem robiť témy, ktoré mňa osobne zaujímajú a ktoré sú spoločensky dôležité. Som presvedčená o tom, že film je veľmi silné médium, ale len vtedy, keď si nájde svojho diváka (úsmev).

Pomáhajú vám ocenenia, či už domáce alebo zahraničné, vo vašej ďalšej práci? Máte už jednoduchšiu pozíciu pri získavaní financií na svoje ďalšie projekty?
Rada by som vám odpovedala, že áno, ale realita je iná. Naposledy som so žiadosťou o podporu filmu Gorila v Audiovizuálnom fonde neuspela. Takže to nie je tak, že by podpora mojich ďalších projektov bola po minulých úspechoch automatická. Samozrejme, Čiara mi otvorila nejakým spôsobom dvere v zahraničí, kde je vďaka svojmu úspechu veľmi rešpektovaným projektom. Vďaka nej som sa dostala s Gorilou na EAVE (European Producer Workshop, kde veľmi prísnou selekciou prejde len 20 projektov z celého sveta, pozn. red.), čo je veľká vec. Gorilu poctivo vyvíjame a verím, že keď sa budem v septembri s ďalšou verziou scenára znovu uchádzať na fonde o podporu, tak nám ju komisia schváli. V našom prostredí sa film bez dotácie natočiť nedá. Pri Gorile som presvedčená o tom, že si podporu zaslúži, lebo je to veľmi dôležitý film pre našu spoločnosť.

Film je inšpirovaný kauzou Gorila o korupcii na najvyšších miestach. Chcete ním osloviť široké publikum?
Robíme všetko pre to, aby bol film divácky úspešný. Nejdeme rekonštruovať samotný údajný spis Gorila, pretože je to dosť veľká nuda (smiech). Ten podplatil toho a ten zas toho, ktorý dostal toľko a na taký účet. Niekedy je to také hlúpe, až človek nevie, či sa má smiať alebo plakať. My však na účely filmu musíme príbeh dramatizovať, vymýšľame si teda nové postavy, nové vzťahy, nové konflikty a kauza Gorila nám slúži len ako inšpirácia. Aj keď, samozrejme, veľmi silná (úsmev).

Dotknete sa nejakým spôsobom aj vraždy novinára?
Sme vo fáze vývoja a momentálne to riešime. Chceli by sme sa však vyhnúť nejakému hyenizmu a určite nechceme parazitovať na tejto tragickej udalosti. Nie je to síce našou ambíciou, ale nemôžem vylúčiť, že nejaká časť z káuz, ktoré sa udiali v tejto spoločnosti za posledných pár rokov, sa tam neobjaví.

Ako vznikla myšlienka natočiť film inšpirovaný kauzou Gorila?
Spoločenská a politická situácia ma zaujíma a sledujem ju veľmi podrobne. S myšlienkou som sa pohrávala dosť dlho a rozhodnutie prišlo po jednom stretnutí s Marekom Vagovičom.

Prečo ste si vybrali ako režiséra Jonáša Karáska?
Lebo Jonáš je veľmi talentovaný režisér, veľmi ma baví jeho videnie sveta, jeho multifunkčnosť, postprodukčné schopnosti a to, ako pracuje. Myslím si, že pri takej ťažkej téme, akú ideme spracovať, potrebujeme veľmi atraktívnu formu na to, aby z toho nebola psychologická dráma, ale politický triler. Chcem, aby to Jonáš odľahčil práve tou svojou formou, ktorá je úplne jedinečná.

Kedy by mal film prísť do kín?
Hotový by mal byť na konci roka 2020, v lete 2020 by sme ho chceli nakrúcať. Závisí to však od financií.

Budete spolupracovať aj so zahraničnými koproducentmi?
Uvidíme, nie vždy sú medzinárodné koprodukcie výhodou. Keby sa mi celý film podarilo odfinancovať na Slovensku, bolo by to ideálne, pretože by som nemusela robiť kreatívne kompromisy kvôli zahraničným partnerom.

Zdroj: Petra Bošanská / producentka Wanda Adamík Hrycová

Váš ďalší veľký projekt sú Slovania – veľký výpravný seriál pre televíziu JOJ, ktorý robíte s Petrom Bebjakom. Ten je v akej fáze?
Slovanov som „našla“ v Joj-ke na stole. Programový riaditeľ Rolo Kubina nechal napísať seriál, ktorý je v našich podmienkach veľmi ťažké financovať jednou televíziou. Je to historický príbeh odohrávajúci sa v 7. storočí, čo nie je lacná záležitosť. Mne sa veľmi páčil, tak som oslovila svojich ukrajinských partnerov a podarilo sa. Dostali sme podporu z ukrajinského ministerstva kultúry, sme už v predprodukčnej fáze a 13. mája máme prvý natáčací deň.

Bude to niečo ako slovenská Hra o tróny?
S týmto porovnávaním by som bola veľmi opatrná (smiech). My sa nemôžeme porovnávať so seriálom, kde len jeden diel má rozpočet ako celý náš 12-dielny seriál dokopy. Hoci máme vysoké ambície a chceme urobiť seriál, aký tu ešte nebol, stále sme na Slovensku a týmto smerom nebudeme benchmarkovať. Samozrejme, všetci sme inšpirovaní produkciou Netflixu alebo HBO a vnímame trendy svetovej televíznej produkcie. Sama chcem to najlepšie z najlepšieho, preto som oslovila Petra Bebjaka ako režiséra a Martina Žiarana ako kameramana, čo je osvedčená dvojica, ktorá vie robiť krásne veci, ale stále treba mať na pamäti naše rozpočtové možnosti.

Kde budete nakrúcať?
Celý seriál nakrúcame na Ukrajine, postprodukcia sa bude robiť tu. Je to efektívnejšie z hľadiska nákladov. Na zelenej lúke staviame dve slovenské hradiská – veľké drevené dediny, účinkuje tam veľa ľudí, kone, bude sa šermovať, čarovať, skrátka je sa na čo tešiť (úsmev).

Aké projekty máte ešte v pláne?
Vo vývoji mám ešte jeden film. Pravdivý príbeh o československej hokejovej reprezentácii z 50. rokov, ktorá vyhrala hokejové majstrovstvá v rokoch 1947 a 1949, v roku 1948 bola druhá na olympiáde, kde ju porazila len Kanada. V roku 1950 mali československí hokejisti odletieť do Londýna na majstrovstvá sveta, kde mali obhajovať zlaté medaily zo Štokholmu, ale boli krivo obvinení z vlastizrady a odsúdení na 15 rokov väzenia. Namiesto do Londýna išli do jáchymovských baní. Československý hokej potom asi tri roky nemal reprezentáciu, kým sa nevybudovala nová. Tento film pripravujem so scenáristom Petrom Kolečkom (Masaryk, Most!, pozn. red.). Je to veľmi silný príbeh, s ktorým sa všetci vieme stotožniť, lebo sme zažili hokejový ošiaľ v rokoch 2003 a 2004, keď naši „zlatí chlapci“ vyhrávali. A v 40. rokoch to bolo veľmi podobné.

Zaujímajú vás témy, ktoré sú relevantné v spoločnosti, a svoj názor dávate aj veľmi jasne najavo. Neprekáža vám to nejakým spôsobom pri vašej práci?
To som asi zdedila po otcovi, že čo na srdci, to na jazyku. Priznávam, že to nie je vždy najšťastnejšia vlastnosť, niekedy mi trochu komplikuje život, ale neviem inak. Mám však šťastie, že pracujem v slobodnom povolaní, kde si najbližších spolupracovníkov vyberám sama a v tej mojej bubline sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú na tom názorovo veľmi podobne. A ak aj sem-tam narazím na niekoho inak zmýšľajúceho, beriem to profesionálne, každý predsa máme nárok na svoj názor, a tak ako ja rešpektujem iné názory, očakávam, že ostatní budú rešpektovať tie moje, hlavne nech práca odsýpa (úsmev).

Na Slovensku súkromné spoločnosti neinvestujú do filmových projektov. Prečo je to tak?
V súčasnosti existujú na Slovensku len dva zdroje financovania nezávislých filmov – Audiovizuálny fond a televízia. Pre súkromné firmy tu, žiaľ, neexistujú vonku bežne fungujúce systémy tax shelter alebo tax incentive, keď si spoločnosti môžu investície do filmu započítať ako daňový náklad, pričom od štátu dostanú ešte daňové bonusy aj do výšky 50 percent takejto investície. Ak teda spoločnosť investuje do filmu 200-tisíc eur, do nákladov si môže započítať až 300-tisíc eur. Sú to stimuly, ktoré podporujú filmový a audiovizuálny priemysel, jeho rast a rozkvet. V mnohých európskych krajinách je to bežná prax. U nás ani samotná takáto investícia nie je daňovým nákladom, a tomu aj zodpovedá ochota súkromných spoločností investovať do filmu.

Ani teraz, keď už značky naberajú trend spoločenskej zodpovednosti, sa situácia nemení?
Zatiaľ je to skôr o odvahe konkrétnych ľudí. Napríklad pri Čiare som pred premiérou oslovila značku, ktorá je „srdcom východniar“, aby sa spojili s týmto filmom a podľa mňa by urobili veľmi dobre. Napriek mojej veľkej snahe som však neuspela. Ľudia, ktorí o podpore rozhodovali, buď nemali dostatočný odhad, cit alebo víziu, nevedeli odhadnúť potenciál, ktorý takáto spolupráca ponúkala. Pre nich to bola možno mačka vo vreci, ja som ten pocit nemala. Čiara už v čase oslovenia bola hotová, film si mohli pozrieť, dokonca už mala nomináciu z Karlových Varov, teda aj „garanciu kvality“. Myslím si, že mnohým spoločnostiam na Slovensku trošku chýba odvaha zariskovať. A hlavne v takýchto situáciách, keď naozaj nejde o veľa peňazí.

To bolo pred dvomi rokmi. Je možné, že dnes by to už bolo iné?
Možno by dnes marketéri reagovali inak. Predsa len, mám už za sebou film, ktorý mal úspech, a vtedy sme boli pionieri. Bol to prvý rok, keď mali slovenské filmy úspech. Napriek tomu si myslím, že trochu vizionárstva na marketingových oddeleniach firiem chýba (úsmev). Napríklad v Česku to funguje inak. Tam sa tak strašne neboja a aj prirodzene viac podporujú svoju kultúru. Jednoducho je tam mindset úplne iný. Nie je to len o peniazoch, ale aj o tom, že ak sa firma spojí s nejakým zaujímavým filmovým projektom, spojí sa aj s tými najvážnejšími umelcami a tvorcami v krajine, dvíha jej to určitým spôsobom kredit, vytvára jedinečný imidž. Toto naši marketéri ešte stále dostatočne nepochopili. Je to škoda.

Strategický Newsletter

Top správy z marketingu, médií a reklamy.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.