Sledujte nás na Instagrame

@magazin.strategieFacebook

Nová vláda vliala novú energiu aj debatám o verejnoprávnosti. Vraj treba zadefinovať, čo od verejnoprávnej televízie vlastne chceme, stanoviť jej úlohy a následne nastaviť financovanie. Na prvý pohľad to znie skvele, drobnou komplikáciou je, že s navlas rovnakou myšlienkou prišla zakaždým každá nová vládna moc. Veď je to jediná možná cesta, že? Zadefinovať úlohy a na tie nastaviť financovanie. Len doteraz to nikomu nevyšlo. Prečo?

Už to dávno nie je len o slovenských vysielateľoch

Pretože zotrvávame na starých stereotypoch. Prvý je, že stále uvažujeme o terajšom televíznom trhu ako o duálnom systéme, kde sú na jednej strane tie "hnusné" komerčné televízie, ktorým ide len o zisk a v záujme jeho dosiahnutia sa vôbec neštítia vysielať programy, ktoré divákov zaujímajú sledujúc to obludné kritérium nazývané sledovanosť. Ponechajme teraz bokom fakt, že sledovanosť je objektívny parameter vyjadrujúci, či ten drahý program aj niekoho zaujíma, alebo či ho tvorca robí v zásade pre seba (spravidla za štátne peniaze) a tí nekultúrni diváci, ktorí si dovolili jeho dielo nepozerať, sú len natoľko hlúpi, že toho tvorcu nepochopili.

A na druhej strane by mala byť skvelá, kultúrna, objektívna, vyvážená, politicky nezávislá a kvalitná verejnoprávna alternatíva. A zadanie pre verejnú služby je na svete. Aké jednoduché!  Pred dvadsiatimi rokmi bol možno náš trh z technického pohľadu takto bipolárny, keďže ponúkal možno 8-10 staníc, z toho dva verejnoprávne okruhy a zostatok komerčných, navyše bol zviazaný drahou teritoriálnou distribúciou znemožňujúcou diverzifikáciu televíznej ponuky. Nástup platenej televízie však duálny systém však úplne pochoval. Nie včera, ale pred desiatimi rokmi. Dnes je penetrácia platenej televízie na Slovensku okolo 90 percent (čo sa týka počtu domácností) a ponúka nevídaný komfort.

Priemerná slovenská domácnosť má dnes viac ako 80 kanálov, pričom kumulatívna sledovanosť všetkých slovenských vysielateľov je dnes už len okolo 55 percent (súčet skupiny Markíza, JOJ, RTVS a TA3), za ostatných 15 rokov kontinuálne klesá. Medzitým pribudlo do ponuky komerčných operátorov viac ako 100 zaujímavých dokumentárnych, športových, hudobných, detských či lifestylových staníc, ktoré sú navyše univerzálne dostupné.  Takže voči komu má RTVS pri dnešnej ponuke televíznych kanálov vytvárať alternatívu? Voči skvelým dokumentárnym kanálov Viasat History, Spektrum, BBC Earth či Discovery? Voči približne desiatim športovým kanálom ponúkajúcim takmer všetko zo sveta športu, od Eurosporu cez Nova Sport až po Digisporty? Alebo voči 15-tim hudobným kanálom ponúkajúcim od Senzi so šlágrovou hudbou až po kanál Stingay Brava ponúkajúci priame prenosy z koncertov vážnej hudby? Alebo nebodaj voči Netflixu, ktorý to tu na Slovensku ešte ani poriadne nerozbalil, pričom všade, kde to už rozbalil, tak de facto kompletne zlikvidoval lineárne sledovanie tradičných vysielateľov?

Áno, vrátane sledovanosti BBC, napríklad. Naši teoretici verejnoprávnosti, ktorí nespokojne krútia hlavou nad neexistujúcim zadaním verejnej služby už približne 20 rokov (a chystajú sa v tom pokračovať), mentálne uviazli v duálnom systéme, ignorujúc, že celý televízny biznis sa nielen kontentovo, ale aj technologicky a predovšetkým distribučne neuveriteľne posunul, čoho výsledkom je, že slovenskí vysielatelia sa dostali do úplne iného konkurenčného rámca, úplne inej paradigmy trhu. Dá sa vlastne nájsť ten verejnoprávny priestor s jednoznačnou pridanou hodnotou? Jednoznačne, ale o tom inokedy.

Milá RTVS. Ja Ti dám peniaze, ale dohodnime sa, čo budeš vysielať

Druhým evergreenom debaty o verejnoprávnosti je financovanie, pričom výsledkom tej debaty je súčasný stav, ktorý vytvoril inštitucionálnu závislosť RTVS na štáte, keď podstatná časť (okolo 30 až 40 percent programového rozpočtu RTVS (okolo 20 percent celkového rozpočtu) je tvorená cez inštitút Zmluvy so štátom. Táto zmluva síce zabezpečuje financie na vybraté programy RTVS, z tohto pohľadu svoj úmysel naozaj plní. Zároveň však dáva štátu ako jednej zo zmluvných strán právo priamej diskusie o konkrétnych programoch, tvorcoch, subjektoch, pričom v nedávnej minulosti bol každoročnou prílohou tejto Zmluvy dokonca zoznam financovaných titulov s ich popisom, ktorý RTVS musela v dohodnutých termínoch vyrobiť a odvysielať. Toto je typické pre štátnu (štátom vlastnenú) nie verejnoprávnu (od štátu inštitucionálne nezávislú) televíziu. Toľko k aktuálnej systémovej nezávislosti programu RTVS. Takže terajší model, častokrát označovaný ako „financovanie cez koncesionárske poplatky“, je de facto hybridným modelom financovania, pričom koncesie tvoria cca 70 percent (a čoraz ťažšie sa vyberajú, pričom majú množstvo legislatívnych výnimiek), potom zmieňovanej Zmluvy so štátom a zopár eur ešte stále vydestiluje aj predaj komerčných prvkov vo vysielaní RTVS, hlavne pri športových eventoch. Takže manažment RTVS je v pasci -  koncesie nestačia, reklama klesá, Zmluvu so štátom teda manažment RTVS nevyhnutne potrebuje. Ale to sa RTVS musí so štátom aj dohodnúť na jej podobe a zároveň má zostať pritom nezávislá, hmm?

Existujú dva „čisté“ modely financovania verejnoprávnych médií

Ten prvý, tradičný, je cez koncesie, pričom ich výber by mal pokrývať celú spotrebu verejnoprávneho média. Tento model je považovaný za najlepší a je typický pre krajiny s veľkým počtom domácností a vyššou kúpnou silou, ide napríklad o Anglicko (BBC) či Nemecko (ARD-ZDF). U nás by muselo dôjsť k výraznému plošnému zvýšeniu koncesionárskych poplatkov a súčasnému odstráneniu všetkých výnimiek.

Druhý model je kompletné naviazanie financovania na štátny rozpočet ako povedzme v Portugalsku, Belgicku, Holandsku, Taliansku, Maďarsku, ale aj viacerých iných krajinách. Vytvára toto závislosť na štáte? Ak áno, tak rovnakú ako povedzme pre súdy či prokuratúru, teda inštitúcie z podstaty veci nezávislé a pritom nevyhnutne financované štátom.  Môže súd financovaný štátom nezávisle rozhodnúť v spore, kde je štát jednou zo strán sporu? Áno, môže. A nie je financovanie cez rozpočet na konci dňa to isté ako Zmluva so štátom? Nie, pretože štát bude mať menšiu systémovú možnosť vstupovať do procesu tvorby programovej štruktúry, ak bude garantom rozpočtu v celej jeho výške, nie iba v časti rozpočtu určeného na program. Toto však všetci vedia už veľmi dlho. A prečo sa to teda nezmení? Pretože na konci dňa to vlastne vyhovuje všetkým. Keď sa k moci dostane nová politická garnitúra, tak veľmi rýchlo zistí, že:

1. plošné zvýšenie koncesií politicky nikdy neprejde

2. na presun cca 160 miliónov eur ročne do štátneho rozpočtu nie sú v tom rozpočte zdroje (a v terajšej situácii už vôbec nie) a hlavne

3. ten 30 až 40 percentný vplyv na programovú štruktúru vyplývajúci zo Zmluvy so štátom napokon štátu celkom vyhovuje. Vyhovuje aj rôznym lobistom. A napokon aj manažmentu RTVS, lepšie tie peniaze mať ako nemať a tých zopár kompromisov sa predsa dá spraviť, no nie? Takže ono ten hybridný model inštitucionálnej závislosti vlastne vyhovuje všetkým. Teda okrem divákov, samozrejme, ale načo sa rozptyľovať detailmi. Myslíte, že sa to teraz zmení?

Nezávislosť? Áno, ale len dovtedy, kým nezískam moc ja!

Terajšia debata symptomaticky ukazuje na hĺbku problému, ktorý riešime. Je to o nás, nie v systéme. Viete, môžete mať aj ten ideálny systém garantujúci nezávislosť. Na konci dňa je to celé o morálnej integrite generálneho riaditeľa a topmanažmentu. Riaditelia ako páni Kubiš či Hreha boli závislí z podstaty, bez ohľadu na systém a rámec fungovania nimi riadených inštitúcii.

Na druhej strane taký Vašo Mika, Milka Zemková alebo Rišo Rybníček by si udržali istú mieru nezávislosti, aj keby RTVS financoval mexický drogový kartel. Aj teraz však silnejú hlasy o odvolaní Jara Rezníka.

Rád by som teda na záver povedal toto: Terajší generálny riaditeľ bol legitímne zvolený a má platný mandát. RTVS nie je podnik so 100 percentnou účasťou štátu, ale je to nezávislá inštitúcia.  Nie je a nemôže byť podmienkou, aby sa aktuálny generálny riaditeľ zhodoval v pohľade na verejnoprávnosť s aktuálnou vládnou koalíciou. Práve naopak, v prípade BBC či ARD ZDF, dokonca aj ČT je pomerne frekventované, že aktuálny riaditeľ má inú krvnú skupinu ako vládna moc, ergo premiér alebo minister kultúry. Častokrát sú v pomerne ostrom spore. To sa v demokraciách z času na čas stáva. Čo sa však vo vyspelých demokraciách stáva menej, je to, že cestou účelovej zmeny legislatívy alebo účelových dôvodov sa riaditeľ s platným mandátom odvolá a nahradí iným, zrejme „nezávislejším“, že? Ak toto vládna moc spraví, tak vlastne každej nasledujúcej vládnej moci odkazuje, že pokojne môže spraviť to isté. Čo by znamenalo, že RTVS zostane tam, kde je dnes. A rovnako hlboko.

Kto je Andrej Miklánek?

Andrej bol externista v STV, neskôr športový redaktor, komentátor a moderátor v STV, neskôr programový riaditeľ RTVS a neskôr podpredseda Rady RTVS. Pracoval aj ako obchodný riaditeľ spoločnosti Mediaresearch/ Nielsen, ktorá dodáva trhu v ČR dáta o televíznej sledovanosti. Momentálne je šéfom televízneho obsahu pre televízne platformy Slovak Telekomu (Magio TV) na Slovensku a T-Mobilu v Čechách.

Strategický Newsletter

Top správy z marketingu, médií a reklamy.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.