Agnieszka Holland - režisérka a scenáristka, ktorá robila snímku Jánošík - Pravdivá história, pre HBO natočila kritikmi vychvaľovanú minisériu Hořící keř, režírovala viaceré americké seriály ako Treme, Zločin (The Killing) alebo Odložený prípad (Cold Case) a na konte má aj nomináciu na Oscara. Na veľtrhu NATPE Europe v Prahe povedala o svojej práci, o televíznom biznise. Stratégie boli ako jediné slovenské médium pri tom. Prečítajte si s ňou Q&A.
Čo vás láka na práci pre televíziu?
Pre televíziu robím od začiatku svojej kariéry. Promovala som v 70. rokoch v Prahe, potom som sa vrátila do Poľska a robila u Andrzeja Wajdu, kde bolo našim cieľom použiť všetky dostupné prostriedky na to, čo sme chceli povedať. Vlastne televízia bola v mojej kariére veľmi dôležitá: môj prvý aj druhý film vznikli pre televíziu. Robili sme tiečo čosi ako "kino v televízii" - divadelné hry režírované špeciálne pre televíziu, to bolo výnimočné a veľmi silné. Koncom 90. rokov a začiatkom nového milénia som si uvedomila, že televízia sa stáva živšou, naberá väčší tematický záber a zároveň sa stáva inovatívnejšou pokiaľ ide o rozprávanie príbehov než kino. Americký film bol stále o tých istých ľuďoch a tvárach a nulovom riziku, kým televízia prevzala miesto toho ambiciózneho hráča. Navyše televízia je pre mňa ako režisérku zaujímavá aj tempom: urobiť dobrý celovečerný film vám zaberie aspoň tri roky. Televízia mi dáva energiu, rada ju striedam s filmom - raz urobím film, potom niečo pre televíziu. Som fanúšička niektorých amerických seriálov, nielen káblových. Vlastne začalo to s terestriálnymi stanicami: prvýkrát to bolo pri seriáloch ako Západné krídlo (The West Wing), kedy som uvedomila, že práve televízia rieši dôležité politické a spoločenské témy zo súčasnosti, ktoré nemôžem vidieť v kine.
Tlačová konferencia s Agnieszkou Holland na NATPE Europe
Máte nomináciu na Oscara za film Europa Europa. Čo je podľa vás tajomstvom k zisku Oscara?
Keby som to vedela, mám ich každý rok (smiech). Je to o množstve zhôd okolností. Film musí byť kvalitný, mať univerzálny zásah a dotýkať sa divákov. No je rozdiel medzi americkými a zahraničnými filmami. V prvom prípade musí najskôr úspešný a treba peniaze na jeho odpromovanie. Pri cudzojazyčných fimoch je to viac o ich kvalite a tom, že niečo hovoria ľuďom z americkej filmovej brandže, ktorí o cenách rozhodujú.
Čo by ste chceli vo svojich filmoch ešte povedať?
Sme v ťažkej situácii, keď spomienky na 2. svetovú vojnu miznú, a svet sa síce globalizuje, ale je čoraz viac rozdelený. A ľudia sú stratení, najmä mladá generácia. Je dôležité klásť si otázku kto a kde žijeme – a práve film je dôležitým nástrojom, ktorý sa to má pýtať. Sme v rovnakej situácii ako v 19. storočí po priemyselnej revolúcii, kedy sa stal svet extrémne zložitým a komplexným. Je to dôležité médium. Keď nastala v Poľsku sloboda, začalo to byť o rýchlych ziskoch. Verejnoprávna televízia bola skorumpovaná, v krajine vznikalo zopár dobrých televíznych produkcií, ale zväčša išlo o mix telenoviel, sitkomov nízkej kvality a diváci akosi stratili schopnosť vnímať zložitejší jazyk. Teraz prichádza pomalá práca, ako poľskou kinematografiou osloviť inteligentnejšieho diváka. A to je zložité.
Mala by verejnoprávna televízia financovať produkciu o veľkých politických udalostiach. Vo viacerých krajinách Európy, najmä východnej sa to nedarí.
Ale viete prečo? Lebo verejnoprávna televízia nie je verejná, ale ovláda ju politická strana, čo je práve pri moci. No nemalo by to tak byť – v Dánsku, Anglicku či západných krajinách je oddelenie verejných televízií a politiky dôležité. Verejnoprávna televízia nesmie byť nástrojom propagandy, ale vzdelať a prinášať vysokokvalitný obsah, nie prvoplánovo komerčný. Zaujímavé je, že nastupujú komerčné stanice – ako HBO v Európe a Polsat v Poľsku - čo túto úlohu preberajú a financujú projekty, ktoré nie sú iba o zábave, ale rozprávajú o komplexnejších spoločenských otázkach.
Producenti sú odlišní, zažila som skvelých, ale aj takých, s ktorými bolo utrpenie pracovať. Ale väčšina producentov boli skvelí kreatívni partneri. A, mimochodom, mladí producenti, s ktorými som robila na minisérii Hořící keř (Burning Bush) pre HBO, patrili k najlepším, s akými som kedy pracovala. Talentovaní, kreatívni, ich vízie mali integritu. Vidím v nich veľkú budúcnosť. Pre obe strany je skvelé, ak sa producent a režisér stanú kreatívnymi partnermi – a to môže nastať v ktorejkoľvek krajine. Bohužiaľ dnes máme menej kreatívnych producentov ako pred 10-15 rokmi, posúva sa to "korporátnym" a biznisovým smerom. Keď robíte s korporáciou, ľudia v nej majú väčší strach stratiť dobrý džob a teda strach robiť chyby. Takže logika korporácií v kinosvete je nerobiť nič: lebo keď nič nerobíte, neriskujete veľa. Aj preto je ťažké robiť s televíznymi sieťami už aj v Európe - ich logika sa stala veľmi korporátnou, už to nie je natoľko o ľuďoch s vášňou. Ale stále zopár takých partnerov stretávam aj dnes. Najlepšiu skúsenosť mám s HBO – rovnako v USA aj v Európe. Pre americké HBO som robila viaceré projekty, pre európske pár epizód seriálov a Hořící keř, čo bol môj príbeh – nieže by som ho napísala, ale žila som ho. Bola to pre mňa veľmi osobná a skvelá skúsenosť. Mám dobrú skúsenosť s AMC, ale platia oveľa menej – nemyslím režisérom, ale aj šetria na produkcii. Výsledná kvalita je skvelá, ale stojí vás doslova až obrovské fyzické úsilie – ako Killing či Mad Men, kde natáčanie trvá sedem dní a to je strašné náročné. HBO vám dá viac času, Netflix tiež lepšie podmienky.
Miniséria HBO Hořící keř
Čo hovoríte na to vyrábať dve verzie vašich filmov?
Nie som fanúšikom dvoch verzií. Pri tvorbe či strihaní sa snažíte nájsť v materiáli to najlepšie. Keď potom z toho máte vyrobiť druhú verziu, stratí sa to. Urobila som to raz – keď sme robili slovensko-česko-poľskú koprodukciu (Jánošík - Pravdivá história, pozn. red.). Mali sme veľké problémy financovať projekt, a tak sme museli urobiť minisériu a kinoverziu. Myslím si, že to bola chyba.
Agnieszka Holland v roku 2009 na predstavení filmu Jánošík
Súhlasili ste niekedy, že budete robiť istý projekt a o desať dní ste si uvedomili: veľká chyba, prečo to vlastne robím?
Stalo sa to počas mojej kariéry raz, išlo o prácu pre televíziu a odišla som od projektu po dvoch dňoch. Nemôžem povedať, od akého.
Budete režírovať epizódu amerického seriálu House of Cards. Aká je práca na takýchto veľkých televíznych projektoch?
Keď režírujete epizódu seriálu, neviete o nej nič. Scenár dostanete týždeň vopred, pri troche šťastia dva týždne. Jednoducho viete, že musíte "predať" víziu niekoho iného. Ja robím seriály, ktoré sa mi zdajú zaujímavé, kde ma fascinuje ich idea. Tak ako pri House of Cards. Hlavná postava prešla obrovským vývojom a sama som zvedavá, kam až sa posunie.
Dýchajú vám pri takýchto projektoch na chrbát manažéri z televízie?
Vždy, chcú vás vykastrovať. Niektorí vás rešpektujú a berú vaše názory - aj keď, samozrejme, občas mám pravdu, občas nie. Ale niekedy je to čistá hra o moc. Rešpekt a dôvera je kľúčom dobrej spolupráce. Ak ju máte, projektu to výrazne pomáha.
Zdroj: Ivan Krasko