K seriálu Mafiáni sa dostal v čase, keď už bol projekt rozbehnutý a bol napísaný scenár. Jeho vkladom boli overené informácie a oslovenie niektorých respondentov. Napríklad aj kontroverzného popradského podnikateľa Milana Reichela. Bezpečnostný analytik Milan Žitný sa stretol osobne aj s Jaroslavom Svěchotom. A práve o ňom bola posledná časť dokumentu Mafiáni, ktorý vysielala RTVS.
Ako ste sa dostali k dokumentu Mafiáni?
Bolo to sprostredkovane. Oslovil ma Eugen Korda. Zavolal mi s tým, že jeho známy režisér Tibor Szilvási pripravuje pre RTVS projekt, s ktorým potrebuje pomôcť. To bolo minulý rok na jar.
RTVS avizovala, že seriál o mafiánoch plánuje zaradiť do jesennej vysielacej štruktúry.
Áno, ale keď som si prechádzal s Tiborom (režisér, pozn. red.) scenár, zistili sme, že to v žiadnom prípade do jesene nestihneme. Bolo potrebné doplniť dokument faktami, poopraviť chyby v scenári a nájsť dostatok respondentov. Nakoniec sa seriál dostal na obrazovky tento rok na jar. Plánovali sme najskôr dvanásť častí s tým, že už počas ich prípravy nám neustále rezonovalo meno Jaroslav Svěchota. Režisér sa ma spýtal, či by sme nevedeli urobiť aj ďalší diel o ňom, pretože sa zdalo, že by sme mali dosť aj materiálu. Ponúkli sme to RTVS, ktorá to schválila až v závere vysielania seriálu, takže sme sa dostali odrazu do časovej tiesne, preto vznikla ta nečakaná prestávka medzi dvanástym a posledným dielom. Navyše prišli do toho aj ME vo futbale.
A s menším oneskorením ho televízia odvysiela. Svěchota je nepochybne zaujímavá postava. Na jednej strane vysoký štátny úradník, na strane druhej prepojený s podsvetím.
Svěchotov prípad je dokonca chúlostivý v tom, že zasahuje aj za hranice Slovenska. Do prípadu Michala Kováča mladšieho sú zatiahnuté aj rakúske štátne orgány, ktoré, aj keď nevedomky, pomohli únosu. Rakúsky súd to, že únos majú na svedomí slovenské štátne úrady, povedal už v čase, keď Michala Kováča prepúšťali z väzby. Toto ich konštatovanie sa opiera o výpoveď vysokopostaveného predstaviteľa rakúskej polície. Svěchota ho kontaktoval krátky čas pred únosom a požiadal ho o súčinnosť na dni 30. a 31. augusta.
V čom spočívala súčinnosť?
Svěchota od nich chcel iba toľko, aby na tie dni mohli prechádzať cez slovensko-rakúske hraničné priechody vozidlá, ktoré budú na zozname, bez nejakých komplikácií. Tam a naspäť. A naozaj. Z vyšetrovacieho spisu, ktorý viedli Rakúšania a ktorý sa mi dostal do rúk, bol na 30. a 31. augusta na všetkých troch prechodoch so Slovenskom zvláštny režim.
Ako ich presvedčil?
Vysvetlením, že budú nacvičovať „akciu zameranú na boj proti terorizmu“. Bolo to o vzájomných partnerských vzťahoch, nič zvláštne. A keď tento rakúsky funkcionár zistil, čo sa stalo 31. augusta podvečer, že v Hainburgu našli syna slovenského prezidenta, porovnal si zoznam vozidiel, ktorý dostal, s ŠPZ Kováčovho Mercedesu, a našiel ho na zozname. Pochopil, že bol podvedený, preto hneď na druhý deň inicioval stretnutie so Svěchotom v Hainburgu. A tam mu vynadal. Svěchota mu na to odpovedal niečo v tom zmysle, veď ste nám pomohli, vedeli ste, do čoho idete. Čo mali Rakúšania urobiť? Priznať sa, že sa nechali podviesť nejakými eštebákmi z Východu? Mali by hanbu na celom svete. Tento fakt sa však premietol do rozsudku Vyššieho krajinského súdu vo Viedni, ktorý v ňom konštatoval, že syna slovenského prezidenta zavliekli do Rakúska slovenské štátne orgány.
Objaví sa v Mafiánoch Kováč mladší?
Len obrázky, pretože je v štátnych službách a nemôže hovoriť. Tým, že prijal prácu v štátnej službe, vzdal sa žaloby voči štátu.
Prípad Remiáš?
Iste, veď aj v tom bol zapletený Svěchota. Dokonca to bolo zinscenované tak, aby bol Remiáš podozrivý ako autičkár a bol spojený s podsvetím. Aj preto sa v čase jeho „nehody“ na mieste objavil Tibor Pápay. Mala tým byť odklonená pozornosť smerom na podsvetie.
Aký bol Jaroslav Svěchota?
Bol zvláštny, na prvý pohľad dôstojný muž, rozvážny, kultivovaný. V deväťdesiatych rokoch som ho aj viackrát navštívil doma, pretože ma o to požiadal. Pracoval som v tom čase v politickom dvojtýždenníku Echo a on mal pocit, že to, čo som o ňom v marci 1991 napísal, nie je pravdivé. Pozval ma na návštevu k sebe domov vo Vysokej pri Morave. Viedli sme dlhé rozhovory. Mal taký tik, vždy, keď som mu položil otázku, pozrel mi do očí a potom mu oči stále skákali niekde po stenách. Spýtal som sa ho, či má problém pozerať sa do očí. Povedal, že nie a potom zase... Niečo mi tvrdil, a ja som si to potom vždy preveroval. A nikdy to nebola pravda.
Naposledy som ho stretol v lete roku 1999, krátko po tom, ako ho pustili z väzby. Pýtal som sa ho, či sa nehanbil ma ohovárať. Mal som totiž nahrávku, ktorú mi poslal istý bývalý príslušník ŠtB, ktorého Svěchota verboval do SIS a popri tom sa opakovane zmienil o mne ako o škodnej. Ten bývalý príslušník si Svěchotu tajne nahral a kópia sa dostala ku mne. Svěchota sa dušoval, že to tak nebolo a chcel si to vydiskutovať. Sadli sme si do blízkej kaviarne, kde som mu povedal: Máte na svedomí Holuba, videli vás tam. Povedal: Prišiel som tam úplnou náhodou. A čo ste robili v hoteli Holiday Inn, keď strelili Sýkoru?, pýtal som sa ďalej. Tam som nebol! Ale videli vás aj tam! A okrem toho Sýkora po incidente s Križanovičom sa nepohol bez silnej ochranky a do hotela Holiday Inn šiel len so šoférom. Svěchota sa ma spýtal: Čo ja s tým mám? A ja na to: No toľko s tým máte, že Sýkora vám absolútne dôveroval, pretože ste mu povedali, nech príde sám, že vy sa postaráte o jeho bezpečnosť.
Ako je možné, že ho mafiáni počúvali? Nebáli sa, že príde na nich rad?
Mal s nimi dobré vzťahy, hral s nimi svoje hry. Každého, či to bol Dinič, Sýkora, Pápay, dokázal ovládnuť tak, že sa mu starali dokonca o jeho osobné záležitosti. Oni boli presvedčení zase, že sú pod jeho ochranou. Pravdepodobne v nich pri rozhovoroch vedel vyvolať aj pocit dôležitosti. Zároveň s nimi manipuloval vo svoj prospech.
S menom Svěchota sa spája aj zmiznutie zväzkov ŠtB viacerých významných politických úradníkov, vrátane Mečiara.
Svěchota sa stal po revolúcii riaditeľom expozitúry Úradu na ochranu ústavy a demokracie s pôsobnosťou na Slovensku. Takto sa napríklad dostal k mnohým zväzkom ŠtB, a aj keď sa nedá dokázať, že ich zlikvidoval osobne, zodpovednosť mal, pretože zmizli v čase, keď expozitúre šéfoval on. Mečiarov zväzok sa nenašiel, aj keď ho tam vtedajší šéf federálnej archívnej služby ministerstva vnútra v marci videl, zmizol niekedy medzi marcom a júlom 1990. Vtedy po parlamentných voľbách sa v krajskom archíve v Bratislave počas inventúry zistilo, že z registračných protokolov – to sú knihy, do ktorých sa zapisovali všetky osoby, na ktoré bola založená nejaká evidencia ŠtB – niekto vyrezal viaceré strany, čím z evidencie zmizli údaje o mnohých osobách.
Ako sa našiel zväzok?
Po čase sa našla takzvaná blokačná karta na meno Vladimír Mečiar a registračné číslo na nej súhlasilo s číslom, ktoré bolo na jednej z vyrezaných strán. Následná rekonštrukcia preukázala, že na vyrezaných stranách sa nachádzalo nielen meno Vladimíra Mečiara, ale aj ďalších Mečiarovi blízkych ľudí, a tiež aj meno Jaroslava Svěchotu, ktorý sa stal v roku 1976 tajným spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti.
Bol teda Mečiar evidovaný ako spolupracovník ŠtB?
Mečiar nebol evidovaný ako spolupracovník ŠtB, len – ako mi povedal vtedy bývalý okresný náčelník ZNB v Trenčíne – ako kandidát tajnej spolupráce (KTS). Lenže trenčiansky operatívec ŠtB kapitán Horňák, ktorý založil zväzok na Mečiara v kategórii KTS, sa s Mečiarom kamarátil, čo bolo všeobecne známe, veď mu pomáhal opravovať chalupu v Dolnej Porube, takže z toho sa žiadna tajná konšpiratívna spolupráca vyvinúť nedala. Po asi roku putoval zväzok preto do krajského archívu v Bratislave, kde bol uložený až do toho inkriminovaného času medzi marcom a júlom 1990, kedy zmizol.
V dokumente Mafiáni vystupujú niekoľkí respondenti, ktorí si toto obdobie pamätajú, vrátane kontroverzného podnikateľa a popradského bossa Milana Reichela. Ako ste ho presvedčili, aby hovoril pred kamerou? Chcel sa očistiť?
Milan Reichel nebol boss popradského podsvetia, to je dobová fáma. Je pravda, že v jeho hoteli sa schádzali aj ľudia z podsvetia, s ktorými sa poznal, s mnohými aj kamarátil, ale chodili tam aj politici, umelci, právnici, podnikatelia. V čase, keď sme finišovali s dokumentom, vyšla kniha Mikuláša Černáka, ktorá nám vlastne pomohla. Černák v knihe často zavádza, klame, mení obraz udalostí podľa svojich potrieb. To urobil v knihe aj Reichelovi, ktorého to vyprovokovalo, aby poskytol osobné svedectvo.
Prečo mal potrebu Černák zrazu rozprávať?
Pochopil, že všetci sa ho rozhodli utopiť, tak rozdáva údery na všetky strany a zrejme aj kalkuluje so skrátením trestu, ak bude slušný a naoko empatický. Podľa svedectiev, keď mu niekto povedal, či sa zbláznil, prečo zabil človeka, odpovedal: Nevadí, so mnou sú v tom ďalší, a sú spolupáchatelia. Keď ja dostanem dvadsať, oni dostanú pätnásť. A teraz sa vlastne priznáva iba k vraždám, ktoré sú premlčané. Nám teda paradoxne tá kniha pomohla.
V čom?
Po tom, ako v novembri vyšla Černákovi kniha, ozval sa z Popradu Milan Reichel. S tým, že „Černák v tej knihe klame“. Spýtal som sa ho, koľko. Že tak päťdesiat na päťdesiat. A rovno som sa ho spýtal, či je ochotný to povedať aj na kameru. A povedal áno.
Isteže, ale je kontroverzný. V podstate bol v blízkosti viacerých mafiánskych mien.
On síce zo začiatku deväťdesiatych rokov urobil nejaký úverový podvod, k čomu sa aj v seriáli pokorne priznáva, aj bol za to potrestaný, ale nie je vrah. Celý organizovaný zločin na Slovensku a hlavne v Bratislave a jej okolí vznikol najmä z ľudí, ktorí pôsobili v oblasti silových športov. Gusto Murín tvrdil, že to bol dôsledok revolúcie, respektíve Havlovej amnestie, ktorá pustila neprispôsobivých ľudí do ulíc. Nie je to pravda. Podľa štúdie, ktorú sme si urobili, iba 4 % kriminálnikov prešlo do organizovaného zločinu. Takí, ako Holáň v Žiline, Holub na východe, Tuti v Bratislave, to áno.
Zvyšok, veľká väčšina hlavných postáv z takáčovcov, diničovcov, sýkorovcov, pápayovcov, to všetko boli zápasníci, karatisti. A Milan Reichel sa venoval súťažne kulturistike. Kúpil hotel Gerlach, zariadil tam posilňovňu a tam sa tí ľudia stretávali. Tým, že cvičil, priťahoval tento typ ľudí. On to aj v jednom z tých dielov spomína, že Černák chcel byť ako on. Pretože Reichel bol vždy vytrénovaný, dodržiaval striktný tréningový režim, správnu životosprávu, na rozdiel od „macatého“ Černáka. Milan mal v tom čase vyrysované telo, myslím, že to aj v tejto časti o Svěchotovi uvidíme. Černák chcel byť taký istý, chcel Reichela napodobňovať. Dokonca si kúpil rovnaké auto. Bola taká doba, keď sa všetci stretávali v hoteloch – v Danube, Devíne, v hoteli Lux, Gerlach...
Takže Reichel sa predsa len chcel očistiť.
Zlúčila sa v ňom celá zlosť na Černáka. Nestačilo, že narobil vtedy kopec špiny, ale klame ešte aj teraz. Keď som sa Reichela pýtal, koľko mohol zlikvidovať Černák ľudí, povedal, že čo on vie, tak minimálne dvadsaťpäť. Podľa príslušníkov polície, ktorí rozkrývali Černákove zločiny, to mohlo byť až okolo päťdesiat. Dôkazná núdza nedovoľuje, aby boli všetky aj objasnené a potrestané. A čas neúprosne beží.
Bolo ťažké presvedčiť iných ľudí na výpovede pred kamerou?
Niektorých určite nie, iní museli byť zdržanliví. Viete, aj ja som úprimne povedal režisérovi, že sú veci, o ktorých sa nedá rozprávať. Mnohí ľudia ešte žijú, sú zdrojmi dôležitých, a stále citlivých informácií a podobne.
Koľko percent z toho, čo viete, sa reálne dalo von?
Neviem to odhadnúť, ale je toho ešte dosť, čo musí počkať alebo zostať zamknuté. Skôr by som povedal, že viac sa nedalo povedať. Ale často to sú momenty, príhody, detaily, ktoré by mohli veľa ľudí poškodiť.
Prečo napríklad v Česku nemali v tom období taký veľký organizovaný zločin navyše prepojený s politickými štruktúrami ako u nás?
Keby u nás poctivo fungovala verejná správa, štátni úradníci by boli pod ochranou štátu, neboli by korumpovateľní, zodpovední a svedomití v službe... Prešli sme však z komunistického režimu do takmer absolútneho uvoľnenia, kde neplatili prakticky žiadne pravidlá. Kým nové štruktúry začali nejaké pravidlá uplatňovať, tak to nejaký čas trvalo. A práve to mečiarovské politické obdobie tomu nepomáhalo, práve naopak, umožnilo rozmach kriminálneho prostredia. Zmena prišla až s prvou Dzurindovou vládou.
Ak to vyjadrím v symboloch, Česi mali v 90. rokoch Havla a Klausa, my sme mali Mečiara. To boli intelektuálne i kultúrne dve úplne rozdielne planéty. Havel a Klaus boli síce politici s rozdielnymi politickými názormi, ale patrili k elite spoločnosti. U nás fungoval ruský model. Mečiar zaviedol svoje pravidlá. Mali sme tu gangsterské pomery a skôr ruský model spravovania štátu, divoký, násilný, zastrašujúci kritikov, nenávidiaci slobodu médií a neznášajúci odpor. To je ale aj charakteristika gangsterského prostredia. Jedno sa prelínalo s druhým.
Bola by zaujímavou témou na ďalšie pokračovanie napríklad ŠtB? Agenti, zväzky, dôverníci...
Myslím si, že nie. To nemá tvár, je to abstraktum, navyše veľmi zložité a mnohovrstvové. Zlo tej doby bolo rozptýlené, anonymné. Mafiáni majú konkrétne tváre, ich činnosť bola dôkladne zmapovaná, usvedčená, to sú fyzické osoby, ktoré tu ešte sú alebo majú pomníky. Ale štátna bezpečnosť? To je dnes len beztvará masa. A ak by sa aj našli tváre, nikoho nedostanete pred kameru. Už to nemá v sebe to atraktívne fluidum, to bahno, čo mafiáni majú. To je ten krvák, ktorý ľudí fascinuje.
Biele goliere?
Myslíte tzv. mečiarovských privatizérov, Lexu a podobne? Na tých táto spoločnosť nedozrela, ak vôbec niekedy. To je vyššie poschodie, tam sa ešte nezametalo. Kým nezačnú hovoriť sami, nebudú dôkazy, informácie, ani svedkovia. Ale pochybujem, že k tomu niekedy dôjde. Celá naša politická scéna je totiž na týchto základoch postavená. Kto by si trúfol zbúrať ich? Len samovrah.
Kto je Jaroslav Svěchota?
Jaroslav Svěchota bol šéf kontrarozviedky a námestník SIS, pravá ruka Ivana Lexu. Meno Jaroslava Svěchotu sa spája nie len s prípadom zavlečenia Michala Kováča ml. do Rakúska, ale aj so smrťou Remiáša či spoluprácou s viacerými mafiánmi. Hovorí sa o ňom ako o krstnom otcovi slovenskej mafie. RTVS dnes odvysiela dokument o Svěchotovi, ktorý má príznačný názov Ten, čo ťahal nitkami.