Pri výchove detí sa podľa mnohých štúdií osvedčilo vysvetľovanie dôsledkov ich správania sa. Čím boli zrelšie, tým viac u nich zaberalo to, že si uvedomili, aké následky má ich konanie na iných. “Nebehaj, lebo zhodíš svojho bračeka!” je oveľa menej účinný spôsob ako nastaviť pravidlá ako “Nebehaj, lebo zhodíš svojho bračeka a keď spadne, udrie sa a bude ho to bolieť. Ty by si tiež nechcela, aby ťa niečo bolelo, však?” Tento spôsob komunikácie dopadu nášho správania sa na iných platí aj v dospelosti.
Sociológovia Adam Grant s Davidom Hoffmanom nalepili na dávkovače mydla v nemocnici dva rôzne plagáty. Na jednom upozornili lekárov a sestričky na to, že umývaním rúk chráni ich zdravie, na druhý napísali, že chráni zdravie ich pacientov.
Výzva na zodpovednosť voči pacientom fungovala oveľa lepšie. Lekári a sestry cítili väčšiu zodpovednosť za iných ako za seba.
Vyššie opísaný model výchovy sa prejavil aj v štúdii, ktorá sa venovala zisťovaniu príčin pomoci nežidovských rodín a jednotlivcov, ktorí pomáhali židom počas druhej svetovej vojny a pred ňou. Drvivá väčšina z nich bola vychovávaná spôsobom, ktorý nenariaďoval modely správania sa, ale vysvetľoval dopad našich činov na iných ľudí.