Keď sa v roku 1901 v nemeckej obci Cannstatt neďaleko Stuttgartu narodil malý Alfred Kärcher, nikto netušil, že o pár desaťročí bude jeho meno zdobiť čistiace technológie na celej planéte. Samotný Kärcher sa však svojho celosvetového úspechu nedožil. Ten prišiel až po jeho náhlej smrti, keď životné dielo a opraty podniku prevzala manželka Irene. Dnes je spoločnosť Kärcher považovaná za svetovú jednotku na trhu čistiacich technológií a jej história je príbehom o húževnatosti, víziách, ale aj o šťastných okolnostiach a ženskej sile.
Už ako dieťa riešil zložité rébusy
Alfred Kärcher sa narodil v roku 1901 v obci Cannstatt, ktorá je dnes súčasťou Stuttgartu. Alfredov otec Emil Kärcher podnikal. Od roku 1904 vlastnil spoločnosť, ktorá dodávala zariadenia pre veľké kuchyne, práčovne a úpravne vody. Matka, Johanna Kärcherová, bola ženou v domácnosti. Alfred mal dve staršie a jednu mladšiu sestru, ale dievčenský svet ho nezaujímal a už v útlom veku sa zahĺbil do techniky a prírodovedy. Ako dieťa rád riešil zložité rébusy a robil odvážne chemické pokusy. Po ukončení štúdií na miestnej základnej škole odišiel na reformné gymnázium v Stuttgarte, ktoré bolo modernou vzdelávacou inštitúciou zameranou na exaktné vedné odbory. V roku 1919 nastúpil na Technickú univerzitu v Stuttgarte, kde študoval strojárenstvo a elektrotechniku. Škola bola známa ako liaheň vynálezcov, keďže ju absolvoval aj známy konštruktér vzducholodí Ferdinand Zeppelin či Gottlieb Daimler, vynálezca dnešného typu spaľovacieho motora a otec automobility. Povesti univerzity nakoniec neostal nič dlžný ani Alfred Kärcher...
Od prvého prevratného objavu k vlastnej firme
Alfreda na univerzite zaujali najmä prednášky týkajúce sa pecí, pary a výroby motorov. A práve tieto odbory sa mali stať jeho osudom. Keď v roku 1924 štúdium úspešne zavŕšil, ako začínajúci inžinier nastúpil do otcovho podniku. Venoval sa napríklad konštrukcii ponorných vykurovacích telies, ktoré našli uplatnenie v priemysle aj v domácnosti. Najdôležitejšie však bolo, že vynašiel prevratný systém vnútorného elektrického vykurovania pre soľné pece, vďaka čomu zbohatol a v roku 1935 založil vlastnú firmu Alfred Kärcher Kommanditgesellschaft. Spoločnosť vyrábala okrem iného aj spomínanú pec, ktorá výrazne prispievala k úsporám energie. Kärcherove pece sa využívali na rozpúšťanie solí či kalenie ocele, no široké uplatnenie našli aj v leteckom priemysle. Sortiment ďalej zahŕňal klasické taviace pece či vykurovacie telesá na zahrievanie tukov, olejov a asfaltu.
Od pecí k prvej zákazke pre Lufthansu
Kärcher sa nikdy neuspokojoval s dosiahnutým a stále hľadal nové príležitosti. Keď nevidel ďalšiu možnosť technického rozvoja soľných pecí, predal svoj patent spoločnosti Siebert v Hanau. Získal tak peniaze na ďalšie investície a vstup do nového prekvitajúceho odboru – letectva. Za týmto účelom zakúpil továrenský areál vo Winnendene, kde sa pôvodne vyrábali chemikálie a mydlo. Spoločnosť Kärcher tam má svoje hlavné sídlo dodnes. Vďaka dobrej reputácii v letectve, ktorú mu priniesli kvalitné pece, sa na nebo obrátila národná letecká spoločnosť Lufthansa, aby vyvinul systémy zahrievania leteckých motorov. Vývoj zariadenia zvaného Mowäb bol úspešný a ríšske ministerstvo letectva zakúpilo 120 kusov. Onedlho nasledovali ďalšie významné letecké projekty, napríklad rozmrazovacie prístroje pre krídla a kormidlá či kúrenie do kabín lietadiel. Avšak to už vypukla 2. svetová vojna a odberateľom bolo nemecké vojnové letectvo. Samozrejme, vojnová konjunktúra priniesla firme Kärcher zaujímavé zisky, napríklad v roku 1943 vo výške 11 miliónov mariek.
Piecky zo zásobníkov bômb
Po porážke a obsadení Nemecka však musela letecká produkcia okamžite skončiť. Firmu nejaký čas riadilo provizórne vedenie a Alfred Kärcher dokonca uvažoval, že by majetok spoločnosti predal. Nakoniec sa ale rozhodol, že bude pokračovať. Porazené, bombardovaním zničené a okupované Nemecko prežívalo ťažké časy a to isté platilo aj pre nemeckého podnikateľa Alfreda Kärchera. Podnik, ktorý sa z niekdajších 120 zamestnancov zmrštil na 40, začal svoju povojnovú existenciu podobne ako mnohé ďalšie nemecké firmy: na základe objednávky miestnych úradov vyrábal predovšetkým ručné vozíky, ktoré boli akútne potrebné pri odpratávaní trosiek a jednoduché sporáky určené hlavne nemeckým utečencom z východu, ktorí hľadali novú strechu nad hlavou. Základom tohto výrobku, v ktorom sa mohlo kúriť napríklad drevom či briketami, bol pritom kovový diel, ktorý pôvodne slúžil ako zásobník bômb. K tomu pribudli napríklad piecky na vykurovanie stanov či zariadenia na vysúšanie domov.
Vynález amerických mafiánov dotiahol Kärcher k dokonalosti
Paradoxne práve tieto povojnové časy a zvláštne okolnosti nakoniec vyústili do zrodu poprednej firmy vyrábajúcej čistiace technológie. Zakrátko si totiž Kärchera všimli americkí vojaci, ktorí mu prikázali, aby servisoval ich parné čističe. V rámci tejto nútenej zákazky sa Kärcher dôkladne oboznámil s technológiou parného čistenia. Postupne dospel k názoru, že tento princíp má veľký potenciál pre ďalší vývoj a začal konštruovať vlastný stroj. Oproti americkému modelu vylepšil pumpu, horák aj ochranné zariadenia. Ďalej zvýšil tlak v dýze a pracovnú teplotu znížil pod bod varu. V roku 1950 tak vyvinul prvý európsky teplovodný vysokotlakový čistič KW 350. Ten sa používal na čistenie vozov, strojov, nástrojov, kontajnerov a budov. Výrazne sa tým zjednodušili a skrátili predtým krajne nepríjemné, namáhavé, zdĺhavé a špinavé pomocné práce.
Táto metóda čistenia, ktorá firmu Kärcher nakoniec najviac preslávila, tak bola v skutočnosti americkým vynálezom, ktorý Alfred Kärcher zdokonalil. A ako teda vlastne čistenie parou vzniklo?
Nevedomky k tomu prispeli aj zločinecké gangy z čias americkej prohibície. Istý Frank W. Ofeldt bol ilegálnymi dodávateľmi liehovín poverený, aby pre nich vymyslel prenosné destilačné zariadenie na výrobu whisky. Keď raz v tejto súvislosti vo svojej garáži experimentoval, vývod pary zamieril na olejom znečistenú podlahu a všimol si, že mastnota zo špinavého miesta pod tlakom pary rýchlo mizne. To prebudilo jeho zvedavosť. Zistil, že keď sa k pare pridá voda v tekutom skupenstve, vznikne zariadenie, ktoré rýchlo a pohodlne čistí. V roku 1927 sa tak za veľkou mlákou zrodili prvé parné priemyselné čističe. Počas 2. svetovej vojny ich využívala aj americká armáda. A v roku 1946 jej dôstojníci Kärcherovej firme nariadili, aby tieto stroje opravovala.
Staromládenecký život ukončila o takmer 20 rokov mladšia manželka
Krátko po uvedení prvého európskeho teplovodného vysokotlakového čističa dospel k prelomu aj súkromný život podnikateľa. Alfred Kärcher mal síce množstvo synovcov a neterí, sám ale dlho viedol staromládenecký život. Všetko sa zmenilo, keď sa na pracovných cestách do automobilky Daimler Benz spoznal so sekretárkou výkonného riaditeľa firmy, Irene Herzogovou. Irene bola o takmer 20 rokov mladšia a Alfred jej napísal množstvo dopisov, kým nakoniec súhlasila, že sa vezmú. Napriek značnému vekovému rozdielu bolo manželstvo šťastné. Manželia mali dve deti. Rodina žila v dome so záhradou, ktorý bol súčasťou Kärcherovho rozsiahleho firemného areálu vo Winnendene. Alfred na firemných pozemkoch dokonca choval prasatá, ovce a sliepky. Každý voľný okamih trávil so svoju rodinou. Možno aj toto neskoré rodinné šťastie viedlo k tomu, že sa začal vynálezca veľmi zaujímať o svojich pracovníkov. V predvianočnom období sa totiž v továrni začali vyrábať darčeky pre deti zamestnancov, podnikateľ organizoval spoločné večierky, výlety či prechádzky. Chcel totiž, aby sa zamestnanci cítili ako súčasť jednej veľkej rodiny.
Infarkt a úspešná expanzia do zahraničia
V 50. rokoch sa pritom firme stále viac darilo. Ručné vozíky či primitívne sporáky boli minulosťou, na ktorú už nechcel nikto spomínať. Popri teplovodných vysokotlakových čističoch vyrábala spoločnosť hlavne generátory pary, ktoré sa uplatnili v búrlivo rozvíjajúcom sa západonemeckom priemysle a v stavebníctve. Slúžili napríklad na zahrievanie štrku, pri výrobe tehál či na čistenie vnútra nádrží. Pracovné i rodinné nasadenia Alfreda Kärchera si však nakoniec vybralo krutú daň. V roku 1959 dostal vo svojom podniku infarkt a vo veku 58 rokov zomrel. Irene Kärcherová chvíľu váhala, ale nakoniec sa rozhodla, že si firmu nechá a bude ju sama riadiť, hoci predošlé roky venovala starostlivosti o deti a domácnosť. Rýchlo sa však ukázalo, že v nej driemal podnikateľský duch. Najala množstvo nových zamestnancov a vytvorila celoštátnu obchodnú sieť. Nasledovala expanzia do zahraničia – prvá pobočka vznikla v roku 1962 vo Francúzsku. Po dvoch rokoch nasledovala Austrália a po ďalších dvoch rokoch Švajčiarsko. V roku 1975 otvára Kärcher závod v Brazílii.
Definitívny prechod na čistiace technológie
V 60. rokoch začali kovové diely plastových umývačov nahrádzať plastové, a tak v roku 1969 firma prevzala spoločnosť Eberle, ktorá ich vyrábala. Odvtedy sa výrobný program začal sústrediť už iba na čistiace technológie. V roku 1976 bola pripojená kolínska spoločnosť Cremers, a tak sa sortiment rozšíril aj o zariadenia na čistenie kobercov. V 70. rokoch ďalej v ponuke figurujú všemožné potreby na čistenie vozidiel, vysávače využívajúce mokrú aj suchú technológiu, podlahové umývacie stroje, mechanické zametače či upratovacie vozidlá s kefami. V tomto období dochádza aj k zmene farby strojov z modrej na dnešnú žltú, ktorou je Kärcher známy po celom svete. Ďalší míľnik vo vývoji firmy priniesol rok 1984. Vtedy spoločnosť Kärcher predstavila HD 555 – prvý prenosný tlakový čistič pre domácnosti na svete. Len o dva roky na to prišiel v profesionálnej oblasti ďalší úspešný patent – technika čistenia valcovými kefami pre umývacie automaty.
Irene Kärcherová zomrela vo veku 68 rokov v roku 1989. Posmrtne bola novinami Handelsblatt ako prvá žena uvedená do Siene slávy nemeckých podnikateľov. Firmu prevzali jej deti. Dnes má spoločnosť Kärcher 12-tisíc zamestnancov vo vyše 60 krajinách sveta a je považovaná za svetovú jednotku na trhu čistiacej techniky. Známe sú aj jej sponzorské aktivity, predovšetkým čistenie pamiatok, ktorých bolo doteraz viac ako 90. Kärcher vyčistil napríklad prezidentské hlavy na americkom národnom pamätníku Mount Rushmore, sochu Krista Spasiteľa v brazílskom Riu, Brandenburskú bránu v Berlíne či fasádu nášho najstaršieho románskeho kláštora v Hronskom Beňadiku.
Súčasnosť
Dnes má koncern závody v Nemecku, Taliansku, Rumunsku, v USA, Mexiku, Brazílii a v Číne, zamestnáva približne 12-tisíc ľudí a ročné tržby prevyšujú 2 miliardy eur.
