Vyhrali sme Euro EFFIE. Nič nové. Túto správu na vás chŕlime z agentúry po všetkých líniách. Tento blog však je o tom, čo to vlastne znamená pre mňa. A prečo „sme“ je kurzívou.
Američania vravia, že „there’s no I in team“ a nedá sa to preložiť.
Ego je dôležitou vecou každého kreatívca. Najviac o tom prezrádza pravidelnosť s akou v knihách a blogoch o reklamnej kreativite zaznieva, že ego treba každé ráno odložiť pred dverami.
Nikoho, kto ma pozná, neprekvapí priznanie, že mám ega za niekoľko kýblov. Možno o to viac ma prekvapil pocit z preberania Euro EFFIE.
Išiel som do Bruselu s tým, že sme to vyhrali. Neuvedomoval som si, ale ako veľmi to je pravda. Dva mesiace dopredu som sa na to tešil. A potom som bol v Bruseli. Na mieste eventu. Vyobliekaný a pripravený dať nejakú podľa možnosti zábavnú ďakovačku, keby k nej došlo (nedošlo). Ale nebol som nadšený. Zrazu som sa na to vôbec netešil. Akoby to ocenenie, napriek všetkej svojej prestíži a faktu, že bolo prvé pre celé Slovensko, vlastne pre mňa nič neznamenalo. Žiadna pýcha. To sa na mňa vôbec nepodobalo.
Nechápal som. Až do momentu, keď som prišiel domov. O siedmej večer sme dorazili do agentúry. Kde na nás čakal takmer celý tím. Vytiahol som tú ťažkú lesklú sošku z kufra a podal ju prvému človeku, ktorého som videl. On ju chytil, rozžiarili sa mu oči, poťažkal, obzrel a podal ďalej. Niekto povedal čosi vtipné a ostatní sa zasmiali. Naša Euro EFFIE putovala z rúk do rúk a ľudia okolo mňa z nej mali radosť. A vtedy som to pochopil. Naša. Je naša. A zrazu tu bola aj moja radosť a pýcha. Nie z Euro EFFIE. Ale z tímu, ktorý mám okolo seba, a ktorého Euro EFFIE to je. Z ich radosti a hrdosti na to, čo dokázali.
Je to ich Euro EFFIE. A oni sú môj tím.
