Často rozmýšľam, aká bude generácia našich detí. Vychovávajú ich Husákove deti, ktoré okrem pionierskych ideálov počúvali aj heslo Kto nekradne, okráda svoju rodinu. S novým režimom prišli nové „ideály“ a tlak na osobný rast, zisk bez ohľadu na to, či to môže mať dopad na okolie. Keď na tieto formujúce vplyvy ešte aplikujeme poznanie Richarda Dawkinsa o sebeckom géne, tak máme vymaľované. Ako hovorí okrídlená fráza – Dobre už bolo.
No stačí zažiť vedľajší produkt aktuálnej kampane reťazca Billa a človek zistí, že predsa len existuje istá nádej. O čom hovorím? Pre tých, ktorí sa s tým nestretli, Billa na Slovensku sa druhýkrát pokúša motivovať rodiny s deťmi k nakupovaniu zbieraním nálepiek do špeciálnej knihy. Keďže nálepky sú balené v špeciálnych vreckách, na to, aby dieťa získalo potrebných 210 nálepiek potrebuje buď viac míňať alebo hľadať alternatívne cesty. K ním patria aj špeciálne burzy, ktorých som sa ako starostlivý otec zúčastnil. Na moje prekvapenie, deti na týchto burzách nie sú pragmatické – ak ty mi dáš 2 nálepky, ja ti dám tiež len dve. Neuvedomujú si, že keď druhému pomôžu, znížia svoju šancu na výhru tabletu alebo stavebnice. Dokonca prvá otázka týchto detí neznela – máte nálepku číslo x a y? Nie. Od viacerých som najskôr počul – Aké nálepky potrebujete? Mne nevadí, že mi za mojich osem dáte len jednu. Aj keby ste mi nedali žiadnu. Ja mám tieto vyslovene navyše. Nepotrebujem. S podobným zážitkom sa stretli aj iní rodičia v iných predajniach. Navonok konajú tieto deti proti svojim záujmom. No v ich hlave je už aj cez túto skúsenosť zažité, že keď niekomu, hoci aj s maličkosťou pomôžu, spôsobia radosť a vyvolajú vďačnosť.
Zhodou okolností tento zážitok som mal v deň, keď bol na internete zverejnený film Od Fica do Fica. Napriek tomu, že na jeho pozretie bolo potrebné Piano a stačila aj vyslovene malá platba, veľmi rýchlo sa film objavil aj na bezplatných kanáloch ako YouTube (absurdné, že na stránke, kde bol oficiálne zverejnený, bol v diskusii dostupný aj link na „piano-free“ verziu). Tvorcovia filmu tak dostali druhú ranu po odmietnutí uvedenia filmu v multikinách. Na návrat vložených prostriedkov môžu zabudnúť. Rozmýšľal som, čo by sa stalo, ak by film zverejnili ľudia okolo Zuzany Piussi zadarmo a podobne ako spravili Radiohead s albumom In Rainbow vyzvať na dobrovoľné príspevky. Čo by to znamenalo? Ak by divák poslal 6 eur, ktoré by nechal za film v kine, celá suma by išla tvorcom filmu. Na rozdiel od výnosu z predaja vstupenky, z ktorej by polovicu nechali prevádzkovateľovi kina a druhú polovicu by si museli rozdeliť s distribučnou spoločnosťou. Verím však, že by sa našli aj ľudia, ktorí by poslali tvorcom filmu aj vyššiu sumu a tak prispeli na budúcu tvorbu priamo danej osobe.
Dnes, keď je film už bez kontroly v online prostredí a mnohí si ho už pozreli cez spoplatnený systém, výzva na dobrovoľné drobné príspevky svoj ohlas mať nebude. Ale možno do toho pôjdu tvorcovia pri ďalšom filme. Našťastie, takýto systém je overený a pre kvalitné produkty aj funguje. Tak ako deťom s nálepkami alebo Radioheadu, môže znamenať pozitívny výsledok. A toto je čosi, kde uznávaný americký profesor psychológie a marketingu Robert Cialdini dáva ranu pesimistickému Dawkinsovi. Lebo konať dobro druhým má zmysel, keďže ľudia majú tendenciu vrátiť preukázanú láskavosť. Maličkosť, ktorú našťastie už pochopili niektoré pri svojej komunikácii firmy a štáty (Cialdini používa príklad Etiópie, ktorá napriek svojej chudobe pomohla Mexiku po zničujúcom zemetrasení v roku 1985, keďže Mexiko pomohlo Etiópii v roku 1935 pri napadnutí Talianskom). Stačí sa vzdať nárokov na okamžité istoty a jedinec sa bude mať lepšie.