Do zasadačky som prišiel neskoro.
Väčšina agentúry tam už bola. Telka bežala. Dva komíny. Dym stúpajúci z ich stredu. Nie z hora. NYC 9/11.
Niečo takéto je dnes možné? Šok. Nie úplne šok. Prekvapenie. Mrakodrapy horia. Nikto z nás nečakal pád. Nejaké obete na životoch – jasné. Ale nič hrozné. Mysleli sme si.
„Palestínčania sú v riti za toto,“ niekto povedal. A mňa ani nenapadlo považovať to za domienku. Niekto to povedal. Dávalo to zmysel. Bola to pravda. Však asi to vraveli v telke, než som prišiel. Alebo dokonca...
Alebo dokonca sa k útoku stihli aj sami prihlásiť. Ruky vystrelené hore, ukazovák a prostredník naťahujúce sa koľko to len ide. Druhá ruka podopierajúca lakeť. „Sím, pani učka, prosím, prosím! Ja! Ja! Pani učka, učka!“ Teroristi sa prihlasujú, pretože jediní vedia správnu odpoveď. Šprti.
Pravda prišla až o hodiny neskôr. Potom, čo prišiel šok z pádu. A druhého pádu. Tisícok mŕtvych. Civilizovaných mŕtvych, nie ako... Ako koho? Somálcov. Tí vtedy masovo umierali vo vojne predsa. A bolo nám to jedno, lebo s našim spôsobom života nemali nič spoločné. Afrika, proste. To je iné.
Horkýže Palestína!
Ale ako sme to mali vedieť? Asi sme tušili, že existujú aj iné nespokojné islamské krajiny. Že sú aj iné teroristické organizácie sme však ani netušiil.
Taliban. Afganistan. Al Káida. Osama. Bin. Ladin. Pribudli nám do kolektívneho slovníka. O týždeň v ňom boli zabývané. O mesiac bolo jasné, že si ho vo formulároch uvádzajú ako trvalé bydlisko.
