Nedávno som pozeral zo záznamu televíznu show z odovzdávania cien Grammy. Nie som typický divák televíznych zábavných programov, možno preto, že v našich zemepisných šírkach žiadne show ani nemáme, zostáva len pri pokusoch. Takže som si nevytvoril návyk. Grammy je však iný prípad. Možno preto, že tých pár hodín je pomerne vydarenou prezentáciou kombinácie vystúpení mainstreamových interpretov a (s odpustením) menšinových žánrov.
Okrem toho, že divák sa presvedčí o tom, že aj Rihanna vie spievať naživo celkom zaujímavo, že Justin Timberlake je ťažký profesionál, ktorý to má odmakané a Bruno Mars sa s tým celým vlastne narodil a v pohode zvládne aj Stinga a k tomu ešte tribute to Bob Marley, a že Jacka Whitea netreba púšťať na galavečer, lebo bude chcieť odväzbiť zo sály aj inak úplne uvoľneného Jay-zeho s koňakom v ruke. Grammys majú proste niečo do seba. Kde inde môže tú najdôležitejšiu cenu – za album roka – získať Arcade Fire alebo Herbie Hancock? Jasné, že tento rok otvárala (podľa všetkého talentovaná) Taylor Swift v kombinácii s Cirque De Soleil, ale na výber boli aj Black Keys s Dr. Johnom and Preservation Hall Jazz Bandom.
Okrem toho, že Grammys sú efektnou show pre divákov, plnia aj prozaickejšiu úlohu, aj keď asi nie prvoplánovo. Pomáhajú predávať hudbu. Nielsen Soundscan a NPR (National Public Radio) zverejnili informáciu o tom, ako sa darilo víťazom posledných ročníkov v tej najdôležitejšej kategórii – album roka (ak chcete AotY). Korelácia medzi výhrou a predajným úspechom je zjavná z grafu dolu. Dokonca sa dá povedať, že platí pravidlo, že čím „menšinovejší“ je interpret, tým je efekt (rast predajov albumu) zásadnejší. Stačí pozrieť na už spomínaných Arcade Fire, Herbie Hancocka alebo pána Planta s Alison Krauss.
Richard Kopunik, Mindshare Slovakia
Všetky články v Bolgu BrightMinds nájdete na tejto adrese