Tak idem naspäť do školy.
Tentokrát prednášať a učiť, nie byť učený a prednášaný.
Neviem presne ako to bude vyzerať a mám z toho obavy.
Viem dať prezentáciu na hodinu v rámci konferencie. Viem, že do nej musím investovať tak niekde medzi 15 a 40 hodín práce, aby stála za to. Viem, že toľko času príprave prednášok každý týždeň nedokážem venovať. To však nie je hlavný problém. Nie som si úplne istý ako sa to robí, že človek dokáže rozprávať o marketingovej komunikácii (v mojom zjednodušnom slovníku: reklame, PR, digitálu a tom ostatnom) pol roka po hodine a pol každý týždeň. Reklama ma naučila zhusťovať všetko do copytextu o štyroch riadkoch. A bojím sa, že po dvoch hodinách už tým deckám poviem všetko čo viem a mám na srdci. A potom prestanú chodiť na prednášky a cviká, lebo pochopia, že nemám čo viac ponúknuť.
Ako sa to vlastne stalo?
Pred rokom sme v agentúre zvažovali, či mám vziať ponuku prednášať na Paneurópskej univerzite. Ja som zvažoval, či sa mi chce prednášať (chce) a či mi nevadí, že by som musel prednášať aj soboty pre externistov (vadí). Šéfovstvo zvažovalo, či im stojí dávať mi pol dňa voľno každý piatok kvôli prvákom (nestojí).
Ako zátvorky napovedali, výsledok bol negatívny. Vzišiel z toho však záver, že ak budem prednášať vyššie ako 3. ročníku, bude to ok.
Potom bol chvíľu pokoj. A po pokoji prišli nejaké reči na parties. Stretol som študentov, ktorí vraveli, že by bolo super, keby som u nich prednášal (netušiac, že im nemám až tak čo povedať, ako si možno práve prečítali vyššie). A tiež stretnutia s ľuďmi z akademického senátu mojej alma mater FMK UCM. Vždy som opakoval jednu vetu: Rád budem prednášať, ale nemám veľa času. Takže, ak má nejaká škola o mňa záujem, musí osloviť ona mňa. Ja sa do ďalšej aktivity na úkor môjho voľného času až tak nehrniem, že by som sa šiel ponúkať. Ale, ak ma oslovíte, veľmi rád to vezmem.
To bolo asi pol roka dozadu. Prvýkrát. A potom často opäť a opäť.
Bohužiaľ, nič sa nestalo.
Až do minulého piatku večer. Keď si toto isté odo mňa vypočula Ria Klement, ktorá prednáša na KAMAKU v Bratislave. Trvalo jej to asi 3 sekundy, aby povedala, že chcú. A o 5 dní neskôr sme si dali skoro rannú kávu, aby sme dohodli detaily.
A, hoci mi je ľúto, že nebudem prednášať na svojej alma mater… A stálo by mi to veru za to jazdenie do Trnavy a naspäť kvôli študentom… Proste budem na KAMAKU. Lebo neváhali. A teším sa, že budem môcť prednášať deckám. Aj, keď sa toho aj bojím.
Prečo toto vlastne píšem? Pretože je to pre mňa celkom veľký krok a chcel som sa o to podeliť. Ale tiež preto, že si myslím, že by som nemal byť sám. Koľkí z vás nadávali na mizernú úroveň kandidátov pri výbere juniorov? Nie je to našou povinnosťou per se, ale nejako si myslím, že by sme mali prestať iba p**ovať a niečo aktívne aj urobiť. Máme tu FMK UCM v Trnave. Máme tu KAMAKO v BA. A tiež menej skratkovo nazvana Katedra marketingovej komunikácie UKF v Nitre. Nejakí ľudia z praxe tam už sú. Ale treba ich tam viac. Najlepší spôsob ako ich tam dostať je začať od seba. Možno len hosťovskou prednáškou. Nemusíte byť blázon, čo chce chodiť za katedru každý týždeň.
Že, čo za to? Už vám niekedy nejaký klient po prezentácii s obrovskou radosťou v očiach tlieskal? Mne nie. Ale decká na škole áno. A je to sakra dobrý pocit, ktorý stojí za tú námahu.
PS: Samozrejme, že mnohí ľudia z praxe už na tých školách prednášajú a robia to výborne. Ja nie som zďaleka prvý ani jediný ani nebudem najlepší. Toto som tu ani nechcel tvrdiť. Ale dosť ich ešte stále nie je.