Kedysi sme chodili s kamarátmi do Lidlu zo žartu. Keď sme išli navštíviť starého známeho, ktorý celý podvečer vyrábal chlebíčky, vyváral, dekoroval a chcel byť skrátka dobrý hostiteľ, tak sme predtým „skočili“ práve do tohto obchodu a hľadali čo najšialenejšiu vec. Napríklad víno zabalené do zlatej plastovej mriežky, aby vyzeralo luxusne, pričom v skutočnosti bolo lacné a odporné. Alebo bonboniéru Alte Excellenz, čo znie veľmi vznešene, pretože keď niečo napíšu po nemecky, to predsa musí byť „echt Qualität“, nie ako tie nudné slovenské nápisy. Išlo nám o vtip, priniesť nič v pozlátku. Hostiteľ mal, našťastie, zmysel pre humor a neurazil sa na nás.
Lidl sa sám v tej dobe, pred niekoľkými rokmi, škatuľkoval ako žart, ktorý brali vážne asi iba seniori stojaci pred vchodom polhodinu pred otvorením. Kampaň hlásala, že „Lidl je lacný“, reklamy v rádiu trikrát za desať sekúnd zopakovali bombastickú akciu na banány. Ako diskont chcel Lidl hovoriť v prvom rade o cene.
No stratégia sa zmenila. Východisková situácia bola ťažká – reťazec mal za sebou „lacné“ dedičstvo, ale nasadil Paulusa s Ihnačákom a postupne to obracal želaným smerom. Viac než o samotných kuchárov ide o to, čo asi ľuďom evokujú – možno kvalitu, profesionalitu, dobré jedlo, ručenie vlastným menom, poctivosť v kuchyni a blízkosť Slovákom a Čechom. Ľudia skôr uveria Paulusovi či Ihnačákovi, o ktorých vedia, že naozaj existujú, varia a nepôsobia len ako fiktívny marketingový výmysel. Nebudem menovať, kto ako výmysel vyzerá...
Spotrebiteľ si kvality spájané s kuchármi časom prenášal na celý Lidl a aj preto to vychádza. Retro týždeň, ktorý teraz Lidl spustil, je len dôsledok dobrého marketingu. Lidl už nie je lacný, aj keby mal ceny stále nízko.