Človek je síce jediným tvorom na Zemi, ktorý disponuje schopnosťou myslieť, no kapacitu svojho mozgu využíva v priemere na menej ako 10 percent. Až 85% času je náš mozog nastavený na autopilota. Jednoducho, sme lenivé tvory, ktoré chcú vynakladať čo najmenej mentálneho úsilia, najradšej žiadne.
Veríme tomu, čo vieme.
Iste, veď ako by sme mohli veriť niečomu, čo nevieme? Problémom však je, že sme často krát až príliš zaslepení „svojou pravdou“, prehliadame to, čo nevieme a podceňujeme rolu náhody. A keby len to, vo väčšine prípadov k „svojej pravde“ neprichádzame na základe dôkladného, pomalého premýšľania, ale prostredníctvom intuitívneho. okamžitého myslenia. Ako píše Daniel Kahneman, toto intuitívne myslenie funguje automaticky, rýchlo, bez vynakladania akéhokoľvek úsilia, či zámernej kontroly. Naša asociatívna pamäť neustále produkuje dojmy, pocity a sklony (napr. nutkanie niečo urobiť), ktoré sa za istých okolností menia na názory, postoje a úmysly. Bezmyšlienkovité, intuitívne myslenie tak udržiava a aktualizuje model osobného sveta, ktorý v našich hlavách reprezentuje to, čo je takzvane normálne. (Zdroj: Kahneman, D.: Myšlení rychlé a pomalé, 2012).
Keď sa nad tým zamyslíme - dôkladne, ešte raz a pomaly - nepripadá vám čudné, že to, čo je normálne, teda normy, axiómy sú produktom bezmyšlienkového, intuitívneho myslenia?
Čo je normálne?
Normálny človek – otázkou v tejto súvislosti, pravda, je: kto je to „normálny človek?“; uvažujme teda, že ním je človek, ktorí príde večer unavený z práce domov, zje večeru a pohodlne sa usadí pred televíznou obrazovkou – sa príliš často nezamýšľa nad zmyslom života, nečíta filozofické traktáty, ani vo svojom voľnom čase nerieši štrukturálne rovnice. Jeho model sveta formujú iné faktory: médiá, zvyklosti v rodine, osobné skúsenosti z nakupovania a vybavovania po úradoch, zážitky priateľov a známych a i.
Obraz „normálneho človeka“ som si nevybral náhodne. Podľa opakovaných prieskumov životného štýlu, pozeranie televízie je najobľúbenejším relaxom obyvateľov Slovenska a keďže väčšina „normálnych ľudí“ neovláda žiadny cudzí jazyk, pravdepodobne najvýraznejší vplyv na formovanie toho, čo považujeme za normálne, má vysielanie slovenských príp. českých TV kanálov v prime time.
Čo majú spoločné? Nech si pozriete správy, denný seriál, scripted reality či inú show, všetci sa usilujú o autentickosť a pravé, nefalšované emócie, entertainizuje sa všetko, čo sa len dá (vrátane spravodajstva), všade - hoci možno nechtiac - sa kladie dôraz skôr na formu, než na obsah (oblečenie a styling sú dôležitejšie, než to, čo má človek v hlave), sklon k mesiášstvu (titulok príspevku v spravodajstve: „Pomáhame tam, kde nás potrebujete“), či posilňovanie ilúzie, že banálne a hlúpe – keďže je vysielané v televízii - je aj pozoruhodné.
Pozor, nehodnotím, ani nekritizujem televízie, iba sucho konštatujem, že to, čo považujeme za normálne, je výsledkom nášho intuitívneho, často krát povrchného myslenia, ktoré neustále podlieha ilúziám, skĺzava k zjednodušeniam, hľadá – a nachádza! - kauzálne súvislosti aj tam, kde v skutočnosti nie sú. V dôsledku prevládajúcich pasívnych foriem trávenia voľného času tak za normálne považujeme aj citové vydieranie, aj lietajúceho kocúra, ba dokonca aj hlúpych ľudí, ktorých ukazujú v televízii. Je až zarážajúce, koľko percent populácie nenamáha svoju pomalú, ale o to dôkladnejšiu časť mysle, vystačí si s mentálnym cvičením na tému najhlúpejšia celebrita roka.