Neviem dokedy sa budeme tváriť, že úlohou reklamných tvorcov je objavovať, prinášať či definovať nejaké umelecké trendy. No nie je. Zvyknime si na to.
Pred časom sa v rámci hodnotenia Stratégií časť poroty pohoršovala nad tým, že vianočné spoty Orangeu sú podobné hudobným vsuvkám slávnej americkej relácie Jimmyho Fallona. Áno. No a? (ak kliknete na obrázky - okrem Billov - sa vám otvoria linky na videá a stránky)
Podľa mňa je úplne normálne, že reklama využíva rôzne umelecké postupy, inšpiruje sa, je na tepe doby, využíva jedinečné koncepty či už z oblasti filmu, hudby alebo vizuálneho umenia a prináša ich ľuďom v úplne inom, novom a v najlepšom prípade potenciálne komerčne úspešnom kontexte.
Aha, v Respect APP sme vykradli scény z Pulp Fiction, húúú:
Nedávno sa po fejzbukoch naťahovali agentúry o to, kto je väčší deBill. Opäť klasický scenár – využiješ nejaký aktuálny fenomén na to, aby si mu dal nový kontext, iný zmysel, súvislosti. Easy.
No a teraz tu je nová O2 kampaň s 3D príveskami vášho hlasu. Ak opomenieme všetky tie kroky – vraj najlepšie je niekoho počuť, preto ti tvoj hlas nahrá, dá vytlačiť na 3D tlačiarni ako prívesok, ty ho síce nepočuješ, ale môžeš ho nosiť na krku – výsledok je originálny: prvýkrát v slovenskej reklame bol využitý 3D print zvukového záznamu.
Bavili sme sa včera s Woskom o tom, že minulý rok podobný nápad dopadol ako neúspešný projekt na Kickstarteri, v roku 2014 tesne pred Valentínom o 3D šperkoch hlasových nahrávok "I love you", ktoré vznikli v roku 2008, písal Wolfram.
Pred tromi rokmi z nahrávky Obamovho hlasu umelec vytvoril 3D objekt, ktorý sa aspoň dal spätne vypočuť, pár rokov pred tým využili podobný postup na 3D vizualizáciu historických nahrávok v nejakom múzeu atď...
No áno, nerobíme v reklame umenie, máme však otvorené oči, musíme vnímať, čo sa deje okolo nás a využiť to v rámci "štandardnej" marketingovej komunikácie.