Natrápia sa rovnako a nemajú ani zlomok zásahu ich populárnych známych „kolegov“. Nikto ich nepozná, nikto neponúka spolupráce, lajkujú a komentujú im to najbližší kamaráti (zo súcitu).
Ak to robia pre peniaze, tak si musia riadne počkať. Podľa prieskumu medzi 1400 tvorcami trvá 9 mesiacov, kým zarobíte prvý dolár a dva roky, kým dokážete uživiť aspoň samých seba.
Je ľahké nadobudnúť pocit, že to nie je dobré, „ja sa na to skrátka nehodím“, a vykašľať sa na to.
Je to aj váš prípad? Už ste sa aj vy niekedy nechali zmiasť tým falošným šťastným svetom na sociálnych sieťach, kde ľudia prispievajú 0,1 % toho najlepšieho, čo v živote naozaj zažili? Potom by som vám rád porozprával príbeh o jednej malej Kune.
Keď som ja začal tvoriť, boli ešte roky 90., doba kešu. Nebol YouTube, sociálne siete, ani mobily. Pesničku ste cez vtedy vysokorýchlostné pripojenie ISDN sťahovali 15 minút, samozrejme, pirátsky, nebol žiaden iTunes.
Bol som zapáleným hráčom Counter-Striku, najlepšej počítačovej hry všetkých čias. Sledoval som, čo sa kde šuchlo, aký mega prestup sa urobil, keď nejaký hráč prestúpil z jedného sídliskového klanu (tak sa nazývali tímy) do druhého o dve autobusové zastávky ďalej.
Hodiny denne som tomu venoval a prispieval na môj prvý magazín.
No, a viete, aký to malo úspech, koľko ľudí to čítalo?
Netuším.
Neexistoval vtedy Google Analytics, ani žiadne iné štatistiky, takže som vlastne vôbec nevedel, koľko ľudí to sleduje.
Jedinou metrikou bolo, keď sme po roku fungovania spustili počítadlo videní a zapli komentáre. Joj, ako som sa potešil, keď mi raz za týždeň niekto napísal.
Po dvoch rokoch (internet bol stále pomalý) sme dali dokopy komunitu, objednali si na víkend školu v Petržalke a vo vestibule urobili lan párty.
Hráči z celého Slovenska prišli s obrovskými monitormi a krabicami (výkonné herné notebooky neexistovali), aby sa mohli zahrať od piatku do nedele hry. Niektorí to nevydržali a od únavy zaspali na klávesniciach, do dnešného dňa táto jedna fotka koluje po internete. 48 hodín čistej zábavy za vstupné 200 korún, za to by ste si teraz nekúpili ani lístok do kina.
Po troch rokoch prišli štatistiky. Raz mesačne sme nahrali logy zo serveru a videli sme počet impresií na celej stránke po dňoch. Viete si predstaviť, ako veľmi sme sa tešili, keď sme prvýkrát dosiahli tisíc pozretí denne?
Keby som to robil pre peniaze, lajčíky, čítania… Dávno by som sa na to vykašlal.
Robil som to preto, lebo ma to mega bavilo.
To, aký z toho neskôr vyrástol biznis, čo všetko sme spravili, posielali výpravy na herné olympiády do sveta, sami vyrábali hry, to všetko prišlo až potom.
To isté odporúčam aj vám – nájdite si prácu, ktorá Vás baví tak, že by ste ju pokojne robili aj zadarmo. Aj keby ste nevideli, koľko ľudí to vidí, ani keby o vás nikto nevedel.
Čoskoro sa stanete špičkou, najlepšími na svete a budete len krôčik od toho, že to dobre zhodnotíte.
Ale to všetko vám do seba zapadne až po tom, na konci cesty. Ako nejaká diaľnica v noci, po ktorej idete 130, a aj keď nevidíte do tmy, viete, že nespadnete do priekopy, že vás dovedie do cieľa.
Pokiaľ mi neveríte, chceli by ste niečo silnejšie a presvedčivejšie, nechajte si poradiť od MrBeasta, ako sa stal tým najsledovanejším YouTuberom.