MEDIA Desk Slovensko každoročne zverejňuje reporty o stave slovenskej audiovízie. O dabingu, 3D, filmových kampaniach či možnostiach zvýšiť návštevnosť hovorí jej šéf v rozhovore pre Stratégie.
Akým smerom sa uberá kino na Slovensku?
Trend je jasný: ľudia pokojne dajú viac peňazí za lístok do multiplexu, hoci predtým do jednosálového kina bol problém dať tri eurá. Teraz dajú 6 eur za kino, kde majú dobré sedadlá, dobrý zvuk a pohodlie. A to je dôvodom, prečo narastajú tržby v kinách – preklopuje sa podiel medzi príjmami z lístkov malých jednosálových kín a multiplexov. Keď si zoberiete čísla za minulý rok, viac ako 80 % všetkých návštevníkov kín na Slovensku išlo minulý rok do viacsálových kín a multiplexov.
Môže návštevnosť kín dabovanie filmov zvýšiť?
Myslím si, že nie. To s tým nesúvisí. Diváci na Slovensku sú zvyknutí na titulkovanie filmov. Dabing sa robí veľmi zriedka, na filmy pre dospelých skoro vôbec, pretože je omnoho drahší ako titulkovanie. Dabing je dôležitý pre detské filmy.
A čo by teda mohlo pomôcť, aby do slovenských kín chodilo ešte viac ľudí než dnes?
Problém číslo jedna je dostupnosť kina. Napríklad v Komárne nie je žiadne kino a ľudia chodia do maďarského Komáromu. To mi pripadá absurdné – je to nevyužitá šanca. Návštevnosť však závisí od veľa faktorov – najmä aké filmy sa aktuálne premietajú, či sú medzi nimi blockbustre. Boj o diváka je celosvetový problém. Zasahuje do toho aj DVD biznis, Blu-ray alebo sťahovanie filmov z internetu – to je podľa mňa najväčší problém, ktorý ohrozuje návštevnosť v kinách.
Momentálne sa hovorí veľa o 3D. Má pre kiná zásadný vplyv okrem toho, že lístky naň stoja nie 6 eur, ale 8?
Keď v 50. rokoch masovo nastúpila televízia, film reagoval širokým plátnom. Teraz je to takisto. Film priniesol 3D ako formát v boji o diváka – ak chcem, aby nesedel doma a nesťahoval filmy do počítača, tak sa snažím zatraktívniť to, čo predávam. Nebolo to tak dávno, kedy veľa svetových tvorcov považovalo za budúcnosť filmu holograf. Len päť rokov trvalo a vývoj je niekde úplne inde. Zrazu sme v 3D, no pre diváka je obťažujúce, že musí mať 3D okuliare. Podľa mňa ďalší technický stupeň je, ako urobiť 3D bez toho, aby divák musel mať okuliare. Formát 3D však môže pritiahnuť ľudí na film, na ktorý by normálne nešli – najnovším príkladom môže byť 3D celovečerný dokument Wima Wendersa „ Tina „ o choreografke.
Existuje riziko, že 3D z kín vymizne, alebo je už dostatočne etablované?
Celkom už asi neodíde. Ale či sa budú točiť filmy len v 3D, tým by som si nebol celkom istý. 3D si už vychováva ďalšie generácie – napríklad je veľa filmov pre deti v 3D. Keď si na to diváci zvyknú, budú to považovať za štandard a je jasné, že to budú chcieť. Pre divákov odchovaných na 3D môže byť 2D vecou, pri ktorej nebudú mať pocit plnohodnotného zážitku. Takže 3D celkom neodíde, pretože technológia sa uberá týmto smerom už aj v televíziách. Je to smer, ktorý budeme musieť brať veľmi vážne do úvahy.
Môžu pritiahnuť divákov slovenské filmy? Štatistiky návštevnosti niektorých sú zlé…
To je mix viacerých faktorov. Napríklad Bathory prišla do kín v čase, keď ľudia do kín na slovenské filmy nechodili skoro vôbec a mala viac ako 500 tisíc divákov, čo je na naše pomery úžasné číslo. V podstate naštartovala záujem divákov o slovenské filmy a tie z toho ešte dva roky ťažili. Inak by ľudia váhali, či majú ísť napríklad na Pokoj v duši. Záujem o slovenské filmy záleží od viacerých faktorov: ako sa o nich hovorí, či získali cenu, kto ich robil. Je jasné, že pri niektorých marketingový mix funguje a pri iných nie. Poznám príklad z minulosti, kedy istý nemenovaný film mal výbornú kampaň, ale diváci prišli a prestali chodiť. Kampaň bola o niečom inom ako film – bola síce výborná, no film bol zlý.
Ako celkovo hodnotíte promo kinofilmov na Slovensku? Keby boli kinopremiéry viac propagované, zvýšilo by to návštevnosť?
Poviem vám zaujímavé čísla, čo si málokto uvedomuje. Na Slovensku má každý rok premiéru približne 200 filmových titulov. To znamená každé tri dni majú premiéru dva filmy. Už len sa v tej záplave orientovať je komplikované. A predstavte si, že by všetky filmy mali rovnako intenzívnu reklamnú kampaň v médiách – také množstvo informácií by ľudia odmietli. Je logické, že sú filmy, do ktorých sa investuje len minimálne množstvo nákladov. Pretože nečaká, že kampaň ovplyvní, či ľudia na film pôjdu alebo nie. Sú filmy, kde sa viac investuje do kampaní – najmä americké blockbustre, kde je to aj podmienka štúdií, a ku ktorým im dodávajú kompletné materiály – stojany, bilbordy a podobne. Pre slovenský film je to komplikované: musí mať rovnakú reklamu a rovnako zaujať, aby na to ľudia išli. A na rozhodovanie majú v desiatich sálach multiplexu desať možností. Pamätám si však aj výborné kampane na slovenské filmy, ktoré do kín dostali pomerne slušné množstvo divákov.
Napríklad?
Bola tu jedna agresívna, ale s tónom presne prispôsobeným skupine, pre ktorú bol film určený – mám na mysli kampaň Bratislavafilm. Film si urobili tvorcovia v podstate „na kolene“ v poloamatérskej produkcii. Kampaň, ktorá nasledovala, bola natoľko dobrá, že mala za následok, že na film začali chodiť ľudia a dostal sa do lepších časov v multiplexoch.
Viac o kinách, kinodistribúcii a kinoreklame sa dočítate v augustových Stratégiách, ktoré sú práve v predaji.
Zdroj: Ivan Krasko