Pôsobil aj na slovenskej startup scéne, aktuálne pracuje aj pre Apple. Jeho prácu možno poznať aj na projektoch pre Slovak Telekom či ZUNO banku. Hospodárske noviny sa s ním porozprávali o tom, aké je byť freelancer.
Pracuješ ako freelance creative director pre Apple. Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Môj deň nemá štandardnú mustru. To je asi súčasť existencie ako freelancer. Sú dni, keď ráno vstaneš a musíš robiť veľa. Sú dni, keď nemáš čo a aj by si chcel robiť. A sú dni, keď sa zobudím, vôbec sa mi nechce pracovať, cítim, že by som to musel siliť, a tak si dám voľno, lebo ma žiaden termín netlačí a nemusím sedieť niekde v kancelárii za každú cenu.
Práca freelancera je svojím spôsobom životný štýl. Máš nejaké zvláštne „freelance“ maniere?
Väčšinou sú freelanceri veľmi podobní ľuďom pracujúcim ako zamestnanci vo firmách. Hlavne teda preto, že väčšinou predtým, než sme sa stali freelancermi, tak sme boli zamestnanci v nejakých firmách. Jediný manier, čo mám, ak sa to tak dá nazvať, je, že veľmi rád pracujem v kaviarňach. Tak že si tento luxus doprajem, keď môžem.
Vyše 10 rokov si robil v agentúrach. Takže vieš porovnávať – čo je lepšie? Pracovná zmluva alebo stôl v kaviarni?
Najväčšia zábava je, keď sa v bare stretnú dvaja až traja freelanceri a začnú rozhovor na tému, aké je to super a o koľko je im lepšie, než keď (väčšinou spolu) robili v agentúre. Keď som robil v agentúrach, nemyslel som si, že freelance život môže byť pre mňa. Bavilo ma vždy robiť veľké značky, veľké kampane, s veľkými budgetmi, veľkými nápadmi, veľkým supportom celej mašinérie veľkej agentúry. Navyše, mám štátnice z účtovníctva a nie som teda bohémsky typ kreatívca, aký existuje v knihách a vo filmoch. Predstava neistého cashflow ma privádzala k panike.
Takže prečo si vlastne opustil istotu v agentúre?
Fulltime freelancing som si šiel skúsiť na oddych od agentúrnych stresov. Plán bol pár mesiacov, pretože som neveril, že ma to bude baviť, ani že ma to uživí. Dnes je niečo vyše roka od toho rozhodnutia a zistil som, že to dokážem. Naučil som sa žiť s istou mierou neistoty. A hoci ma občas chytí túžba po všetkom tom, čo môj predchádzajúci agentúrny život obsahoval a dnes mi to chýba, spomeniem si vždy aj na 10až 12-hodinové pracovné dni, všetok stres a tlaky a neustálu nespokojnosť s výsledkami zo strany šéfov aj mňa samého. A porovnám si to s tým, ako dnes mám svoj pracovný deň vo vlastných rukách, a potom vytriezviem.
Celý rozhovor s Radovanom Andrejom Grežom nájdete v dnešných Hospodárskych novinách alebo na HNonline.sk.
Zdroj: Erika Brindzová, František Kvarda