Matúš Bence: Chcem sa vrátiť k autorskej tvorbe

Momentálne robím vizuál pre Pilsner a celé vianočné sviatky som strávil na kampani pre O2. Na nej sme makali spolu s chalanmi a odvtedy som sa nezastavil. 

 

Tak to sa teším, ak mám takú povesť. Myslím, že šikovní ľudia, ktorí sú talentovaní a majú nápady, sú prirodzene skromní, nepotrebujú, aby sa o nich osobitne hovorilo. Radšej tvoria a tak dajú o sebe vedieť. Dúfam, že to je aj môj prípad. 

 

Postupne, prirodzene. Odmalička ma to ťahalo výtvarným smerom, roky som chodil do ZUŠ, na strednej som kreslil s vysokoškolákmi. Chcel som v tom pokračovať aj na výške, nakoniec som sa rozhodol študovať niečo iné. V tom čase nebola počítačová grafika taká rozvinutá ako dnes, keď už s ňou prichádza do styku takmer každý. Dostal som sa k nej cez klasické techniky, cez kresbu, maľbu, grafiku. 

 

Asi ako každý iný. Poslal som portfólio do agentúry Wiktor Leo Burnett a asi sa im páčilo. Zavolali ma na pohovor a dostal som to. Tam som bol asi rok a pol a potom som prešiel do Komplotu, čo je menšie dizajnérske štúdio. 

 

Áno, dostal som chuť na niečo iné. Vo WLB pracovalo v tom čase veľmi veľa šikovných ľudí a už vtedy to bola obrovská agentúra, ktorá mala svoje pravidlá, svoju štruktúru a zabehnutý život. Keď som tam prišiel, vôbec som netušil, ako sa robí taká veľká reklama. Chcel som iba robiť dobrý grafický dizajn, no rýchlo som pochopil, že vo veľkej agentúre to nie je iba o tom. Aj preto som neskôr odišiel do Komplotu, kde som konečne dostal možnosť robiť naozaj poctivý dizajn a veľa som sa o dizajne naučil. To sa vo veľkej agentúre úplne nedá. 

 

Áno, tam som bol potom tri skvelé roky a potom sa akosi rozhodol, že...

 

Ani nie že stačilo. Ale pochopil som, čo ma na reklame baví, čo chcem robiť a čo už ma nebaví a robiť by som už nechcel. Mňa vždy zaujímala viac vizuálna stránka. Sedieť do rána a vymýšľať koncept pre operátora nie je úplne pre mňa. Oveľa radšej mám, keď dostanem zadanie či koncept a to môžem vizuálne riešiť. Rozhodol som sa, že sa budem špecializovať. 

 

 

Asi áno. Keď človek robí s dizajnom, nastanú situácie, keď potrebuje fotografiu. Tak som začal fotiť. Najprv rekreačne, potom profesionálne. Získal som možnosť iného, nového, zaujímavého druhu práce s obrazom. Niečo, čo si skrátka vývoj vyžiadal. No stále mám tak dajako problém nazvať sa fotografom, fotografia bola u mňa vždy iba súčasť väčšieho finálneho produktu, celkovej vizuálnej komunikácie.

 

(smiech)

 

Je to veľmi špecifické. Veľakrát, keď ma niekto osloví, je to v štýle: Ahoj, potreboval by som toto vyrobiť, akú máš hodinovú sadzbu alebo koľko berieš za vizuál? Ale ja také nič nemám, pretože v mojich sférach nič také neexistuje. Keď robím cenovú ponuku, musím brať do úvahy veľmi veľa faktorov. Každé jedno zadanie je unikátne, vyžaduje si iný prístup, technológie. Jedna fotka môže stáť 200 eur, ale môže stáť aj 10 000 eur. 

 

Mám veľmi rád situácie, keď príde za mnou reklamná agentúra, ktorá má už svoju ideu, skice alebo základný nápad, ktorý však nie je vizuálne spracovaný. A to je moja práca a to, čo mám na tom celom najradšej.  

 

 

Tak to bol pre mňa presne typ zadania, ktorý mám rád. Dostal som z agentúry skicu skvelej idey aj priestor sa na tom „vyřádit“. Myslím, že to prebehlo takmer bez pripomienok, radosť na tom pracovať. Tesco igelitku som fotil v ateliéri a ostatné dopracoval v postprodukcii. 

 

To bola zložitejšia robota. Jediné, čo bolo nafotené, bola modelka. Ostatné sa muselo prácne vyrobiť. Najťažšie boli organické oči, lebo také veci ako ľudské oko v nadrozmernej veľkosti vlastne neexistujú. Celé to bola 3D scéna a pracovať na tom trvá fakt dlho, celkom sme sa vytrápili. 

 

Áno, ak by išlo len o výsledný obraz, dalo by sa to asi aj tak vyriešiť. Ale Tatra banka mala celý vizuálny koncept karty vymyslený od začiatku tak, že za tým bude reálny príbeh a proces. Našli spôsob, ako zaujímavo zvizualizovať hlas opernej speváčky. A tak sme šli na to inak. Spojil som sa s chalanom, ktorý študoval zvukový dizajn. On navrhol a vyrobil rig (softvér aj hardvér), ktorý dokázal v ateliéri realtime pretransformovať ľudský hlas zachytený mikrofónom na zvukové vlny, ktoré dokázali rozhýbať membránu reproduktora tak, aby vyšplechovala, vystreľovala a miešala farby. To sme potom pomocou highspeed bleskov fotili. Veľa ľudí sa ma pýtalo, či to bol fake. Ale nebol, makali sme na tom dva týždne, a nakoniec to ako event zrealizovali v ateliéri. Je z toho aj pekné making of video.

 

Vždy si poviem, že všetko sa dá urobiť. Lebo sa to proste vždy urobiť dá. Na to som tu, aby som vymyslel, ako to ide. A to je na tom to zábavné – veľakrát príde zadanie, ktoré treba zvizualizovať a ešte k tomu treba vymyslieť, ako to urobiť. Čiže to, čo by sa mohlo zdať ako najťažšie, mám vlastne najradšej. 

 

Keď sa to dá, tak áno. Robím veci, ktoré ma bavia. Vážim si prácu, ale ak by som si nemal za nejakým zadaním stáť, tak by som ho nezobral. Ak sa teda mám do niečoho pustiť, tak to chcem robiť na 100 alebo 150 percent (smiech). 

 

Odmietam, keď nestíham. A niekedy neinšpiratívne zadanie bez dobrého nápadu. Nepasujem sa do pozície, aby som hodnotil práce reklamných agentúr, ale keď príde zadanie, pri ktorom mám pocit, že nie som potrebný, tak ho prenechám niekomu inému. Našťastie je stále dosť zaujímavej práce.

 

Ťažko sa mi odpovedá na podobné otázky, pretože nemám ani obľúbenú pesničku, ani obľúbeného fotografa. Nikdy som nikoho neglorifikoval, že tak pre tohto chcem robiť, a keď to dosiahnem, tak som spokojný. Každá robota, ktorú dostanem a ktorú prijmem, ma baví asi rovnako.

 

Rád by som robil pre klienta s neobmedzeným budgetom (smiech). Bavilo by ma robiť reklamné vizuály v najväčšej možnej kvalite, s najlepším tímom ľudí a používať pri tom najnovšiu technológiu. Ale mojím osobným cieľom je vrátiť sa k autorským prácam, na ktoré popri komerčných prácach nemám čas. Niektoré mám rozbehnuté a dúfam, že ich čoskoro budem môcť aj ukázať.

 

Neviem, či som najviac hrdý, ale jednu si pamätám dodnes, i keď som na nej robil už dávno. Bol to jeden z mojich prvých projektov, ak nie úplne prvý v MUW Saatchi & Saatchi v čase, keď vyhrali kampaň pre Zetor. Dali mi veľkú dôveru, nechali ma to celé vizuálne vytvoriť. Bol som tam ako čerstvý nový zamestnanec, no napriek tomu ma nechali robiť všetko od skice až po realizáciu, finálnu retuš... Myslím, že nikdy potom som nedostal toľko priestoru (a času) ako vtedy. 

 

 

Neviem, či je to o type klienta. Mám pocit, že dnes celkovo vizuálna kreativita trochu ustrnula. 

 

Kríza určite reklamu veľmi ovplyvnila, veľa vecí sa zmenilo, budgety sú úplne inde ako pred desiatimi rokmi a to ovplyvnilo všetko ostatné. Aj spôsob, akým sa kampane vymýšľajú. A vizualita je jedna z vecí, na ktorej budget vždy vidieť.

 

Práve naopak. Myslím, že ľudia v reklame o to viac makajú, hľadajú nové cesty, ako kreativitu do reklamy prepašovať inak. Reklama sa mení, ľudia, ktorí to robia, to však podľa mňa robia rovnako naplno. Občas mám pocit, že klienti sú akoby menej odvážni...

 

Ani nie. Mám totiž výhodu, že vo všetko dokážem nájsť niečo, čo sa mi páči, niečo, čo stojí za to, niečo pekné, čo z toho môžem vytiahnuť. A to si myslím, že je dobrá vlastnosť pre každého, kto robí s vizualitou, s obrazom. Vždy je výhodou vidieť krásu aj v tom, čo na prvý pohľad nevyzerá krásne, vedieť ju vytiahnuť a potom predať. 

 

Myslím, že nemám, ale snažím sa byť detailista. 

 

To sa mi deje stále a myslím, že sa to musí diať každému kreatívcovi. Pretože, keď niečo tvorí, vidí celý proces, vie, čo všetko doň vstúpilo, aké boli prekážky, ako to mohlo vo finále vyzerať lepšie, ale skrátka nebol napríklad čas alebo peniaze. Čiže vie o všetkých rezervách. Obraz je niečo, čo vždy môžete zlepšovať a nikdy nedosiahnete dokonalú podobu. Najmä v reklame, kde sú prísne deadliny, ktoré fungujú tak na klientov, ako aj na kreatívcov, a tak aj na mňa. Veľakrát sa robí pod tlakom a vtedy musí človek robiť kompromisy. 

 

Myslím, že nie je. Ale bolo zopár zadaní, ktoré som musel odmietnuť a robil ich niekto iný. Keď som potom videl výslednú prácu, tak som si povedal, že to nedopadlo príliš dobre. Na druhej strane sa mi aj stáva, že si poviem wow – niekto to urobil úplne inak, ako by som to urobil ja, ale urobil to fakt skvele, to ma baví! 

 

Je veľa šikovných ľudí, s ktorými pracujem, no nemám nikoho vysnívaného, kto by bol pre mňa idol. Vždy ma skôr zaujímala práca ako samotný autor. Ale som vďačný za to, že stále popri svojej práci stretávam niekoho nového, kto je talentovaný, inšpiratívny, a to je super. A práve preto mám rád to, čo robím. 

 

Neviem, či môžem radiť, ale najdôležitejšia vec podľa mňa je makať na sebe. Makať, makať, makať, „ísť si svoje“... Je jedno, odkiaľ sa veci učí. Či od niekoho, alebo sám cez tutoriály. Informácie dnes zoženiete z nekonečna zdrojov. A ak človek veľa tvorí, prichádza na veľa vecí. Je veľa mladých ľudí, ktorí prichádzajú do agentúr robiť dizajn s vidinou rýchlych peňazí rovno zo strednej školy a myslia si, že sú už hotovými ľuďmi. Niektorí sú naozaj šikovní, ale niekedy pohoria na úplne banálnej veci. Je úžasné, že je dnes toľko technológií, informácií a možností dostupných relatívne ľahko, nemyslím si však, že človek, ktorý chce byť naozaj dobrý v tom, čo robí, môže preskočiť tú fázu tvrdej driny na sebe. To sa asi nedá.

 

 

Ľudia. Robota, ktorú teraz mám, mi umožňuje pracovať doma alebo v office alebo v ateliéri, a preto mi niekedy chýba socializácia. Na robote v agentúre bolo super, že som bol stále s ľuďmi, že som pracoval v kolektíve. Jasné, pri mojom type práce to môže byť niekedy aj negatívum, ale je fajn dostávať na svoju prácu feedback aj v procese tvorby, a nielen mailom. Takže sa snažím cez deň stretnúť čo najviac ľudí. 

 

 

Relaxujem nárazovo. Sú obdobia, keď naozaj tri týždne nonstop robím. Fakt, zobudím sa a pracujem, až kým nezaspím, ak vôbec idem spať. A potom sa snažím urobiť si voľno. Najlepší relax je pre mňa cestovanie. Kamkoľvek, kdekoľvek a čo najdlhšie. Ale inak trávim čas bežne – idem s kamošmi do baru, do prírody...

 

Áno. Je to pre mňa miesto, kam sa môžem vrátiť stokrát. Snažím sa tam chodiť najčastejšie, ako sa dá. Bratislava je niekedy neinšpiratívna a do New Yorku idem vždy, keď potrebujem novú energiu, nové nápady. Deje sa tam stále veľmi veľa vecí, vernisáže, výstavy, koncerty. Stačia mi dva týždne v New Yorku a hneď ma to tak nabije, že sa môžem opäť vrátiť sem a odovzdať novú energiu do tvorby a ľuďom. Ale nehľadám inšpiráciu len v New Yorku. Milujem cestovanie a dokážem sa inšpirovať hocičím v okolí. 

 

Mám rád fashion ako hobby. Nie som však žiadny blogger, ani o tom nič nepíšem, ani sa do podobnej pózy nestaviam. No fashion ma prirodzene baví, lebo je to z veľkej časti vizuálna záležitosť, ktorá čoraz viac hýbe svetom. 

 

Nie veľa (smiech).

 

Oboje, ale nepýtajte sa ma, ako to vzniklo, lebo to si fakt nepamätám. Bolo to veľmi dávno. 

 

Na začiatku to bola experimentálna elektronika, neskôr skôr undergroundová klubová hudba, cez tanečný minimal, house až po techno. Teraz hudbu veľmi tvoriť nestíham, ako DJ hrávam menej, ale snažím sa počúvať čo najviac.

 

Robím to, čo chcem robiť teraz, a nikdy som vlastne nevedel, čo chcem robiť. Sú situácie, keď je moja práca tak trochu utrpenie, a sú situácie, keď sa z práce totálne teším. Ale som si stopercentne istý, že robím to, čo momentálne viem robiť najlepšie. A nevylučujem, že by som v budúcnosti nechcel robiť niečo iné. Stále špekulujem, skúšam nové veci, rozmýšľam nad novými nápadmi, cestami... Ale robím to, čo ma baví, a veľmi si to vážim. Lebo nie veľa ľudí dokáže povedať o svojej robote, že sa každé ráno do nej teší.