„Ak chcete v kultúre niečo systémovo zmeniť, spôsobíte strašný hrmot,“ hovorí Zuzana Mistríková, producentka úspešného filmu Učiteľka a prezidentka Asociácie nezávislých producentov. Pre Stratégie hovorí aj o tom, čo je kľúčové pre rozvoj kinematografie na Slovensku a tiež, ako sa dotkne zmena vedenia RTVS domácej tvorby.
Minulý rok bol pre slovenské kiná najúspešnejší za posledných 20 rokov a tento rok ho už prekonal. Zásluhu na tom majú aj slovenské filmy. Čo spôsobilo, že ľudia začali chodiť do kina na slovenské filmy?
Už niekoľko rokov prichádzajú do kín slovenské filmy, ktoré sú kvalitné a zároveň si našli svojho diváka. Po diskontinuite, keď sa takmer nič nenakrúcalo, prišla digitalizácia kín, úplne sa zmenil spôsob distribúcie a v tomto celom procese začali prichádzať okolo roku 2010 po takých tých „slovenských ťažobách“ aj filmy, ktoré hovorili jazykom tínedžerov a ktoré zaujali tematicky. Postupne presvedčili divákov, že sa nemusia zo zásady báť ísť na slovenský film. Aktuálne čísla návštevnosti filmu Čiara sú z kategórie SEN. A fakt, že na film Špina, ktorého témou je znásilnenie, prišlo 45-tisíc divákov, je rovnako neuveriteľný.
Pre rozvoj slovenského filmu je kľúčový Audiovizuálny fond. Plní si svoju funkciu?
Funkciu si určite plní, tie pozitívne trendy by bez neho neboli možné. Keďže projektov bude vždy viac ako peňazí a fond bude vždy vyberať a podporovať projekty selektívne, vedieme ako asociácia (Asociácia nezávislých producentov, pozn. red.) s fondom neustále diskusiu o tom, ako by to prípadne šlo ešte lepšie.
Ako to chcete zmeniť?
V procese sú vždy subjektívne vstupy. Projekty vyberajú odborné komisie, ktoré majú svoj uhol pohľadu. S fondom sa bavíme o tom, či sa nedajú nastaviť niektoré procesy lepšie, aby selekcia mala väčšiu šancu vybrať to, čo je naozaj kvalitné a dôležité. Aby sa kinematografia rozvíjala vo všetkých smeroch. Hľadáme „objektívnejšie“ kritériá, lenže v tomto prípade je objektivita relatívna, nie sú to preteky v plávaní, kde niekto má minútu a iný minútu desať. Tá debata nemá koniec, ale je dôležitá.
Má zmysel podporovať filmy, ktoré si pozrie v kinách tisícka divákov?
Ak si tisícka divákov pozrie film, ktorý vznikal ako mainstream, je to problém. Ak vidí tritisíc divákov film Miry Fornayovej (Môj pes Killer, 2013), ktorý vyhral na festivale v Rotterdame, tak nie.
Prečo nie?
Lebo ten film otvoril slovenskému filmu dvere do sveta. To, že Killer vyhral Rotterdam, alebo že sa Učiteľka predala do celého sveta, nie je benefitom len pre ten jeden film. Spoločnosť, ktorá predávala Učiteľku, už bude mať pri ďalšej ponuke slovenského alebo českého filmu pocit, že to môže mať zmysel. Keď príde do Rotterdamu ďalší slovenský film, venujú mu väčšiu pozornosť. Nebude len jedným z tisícov. Toto sú dôležité veci. Preto paušálne odpovedať, či podporovať film, ktorý videlo v kinách pár tisíc ľudí, nie je úplne fér.
Prečo nechodia slovenskí diváci na náročnejšie filmy, a nemyslím tým práve artové?
Vyplýva to aj zo štruktúry kín. Akokoľvek sa my na to môžeme hnevať, multiplexy fungujú veľmi férovo. Zaujímajú ich čísla. Ak na film nechodia diváci, nemôžu si to dovoliť. Majú sem-tam nejaké „artovejšie“ okná, ale sú jednoducho v dobrom slova zmysle fabrika. Zamestnávajú toľko ľudí a platia také náklady, že musia mať v kinách divákov. Alternatívou sú kluby a sieť jednosálových kín, ktorých nie je veľa.
Ak chce distribútor umiestniť do kina film, ktorý nie je typický mainstream, a nie je ani typický art, nájsť mu priestor v kinách je nesmierne ťažké. Sú mestá, kde vôbec nie sú kiná, ktoré sú alternatívou voči mainstreamu. Počet týždňov v roku je 53, každý týždeň je 4 – 6 premiér. V tom sú aj americké a ostatné európske filmy. Nájsť priestor slovenskému filmu nie je jednoduché. Ani keď je to kvalitný film ako Piata loď (bol ocenený prvým Krištáľovým medveďom pre Slovensko na MFF Berlinale, v kinách ho videlo 9 587 divákov, pozn. red.).
Na Slovensku rozdelil AVF minulý rok 7,4 milióna eur. Je výška prostriedkov dostatočná?
Nikdy nebude dostatočná, vždy by mohlo byť peňazí viac. Zároveň je ale dôležité, aby dochádzalo ku kvalitatívnej selekcii – preto je nekonečná diskusia o nej taká dôležitá. Nesmieme zabudnúť, že aj tvorivé zázemie má určitú kapacitu. Už minulý rok prebiehalo v lete toľko nakrúcaní (vrátane televíznych projektov), že bol problém zostaviť štáb.
Situácia bude budúci rok zase o trochu lepšia – bol schválený zákon, ktorý výšku stálej dotácie zo štátneho rozpočtu zvýšil na 6 miliónov eur (zákon vstúpi do platnosti v roku 2018, v tomto roku je dotácia 5 mil. eur, pozn. red.), čo znamená, že fond na tom bude lepšie. Zároveň začne platiť nová vyhláška o podpore audiovizuálneho priemyslu, čo je ďalší zásadný zdroj pre producentov na financovanie filmovej a televíznej tvorby (od 1. 8. tohto roka sa znižuje limit povinných výdavkov z doterajších 2 mil. eur na 150- resp. 300-tisíc eur podľa typu projektu pre to, aby mohli producenti žiadať AVF o spätnú dotáciu vo výške 20 % z oprávnených výdavkov, ktoré neboli hradené z verejných peňazí, pozn. red.).
Filmovú tvorbu podporuje aj RTVS. Minulý rok vzniklo 26 filmov, na polovici (6 hraných a 7 dokumentárnych) sa RTVS podieľala. Je to veľa alebo málo?
Táto podpora je veľmi dôležitá a určite zásadným spôsobom zlepšila situáciu. Len z dotácie film reálne nevyrobíte, fond v zásade neposkytuje dotáciu na celý film. Z televíznych peňazí síce film tiež nevyrobíte, ale to, že máte ešte jeden zdroj, je pre producenta veľmi dôležité. A nezanedbateľné je i to, že sa váš film dostane k televíznym divákom.
Mala by verejnoprávna televízia podporovať súkromné produkčné spoločnosti? Nemala by financie využiť na výrobu vlastných projektov?
Keď spočítate všetky peniaze, ktoré dala RTVS do tých 13 filmov, seriál by za to nevyrobila. A ona nepodporuje spoločnosti, ale tvorbu. A to takú, ktorú zo zákona musí vysielať.
Myslíte si, že by v tom malo nové vedenie pokračovať?
Určite áno. Myslím si, že to bola priorita pána Rezníka aj v čase, keď bol rozhlasovým riaditeľom. Iniciovať vlastnú tvorbu považoval za jednu z najdôležitejších funkcií rozhlasu ako verejnoprávnej inštitúcie. A pokiaľ si pamätám, bolo pre neho zásadné ponímať to aj generačne férovo. Dať možnosť novým autorom ale aj starším, ktorí ešte majú čo povedať. Tento jeho bytostný pohľad na kultúru nemá prečo zmiznúť.
Je systém schvaľovania podpory projektov v RTVS transparentný?
To je skôr otázka pre RTVS.
Ako ho však vnímate vy?
Myslím si, že sa v tom pokúsili ako prví urobiť systém. Teraz to funguje trochu ako „fond“, producenti pošlú projekt a komisia ho zhodnotí z pozície kvality a toho, čo momentálne televízia potrebuje.
S čím najviac bojujete ako producentská spoločnosť?
Okrem permanentného zápasu o finančné zabezpečenie projektu? S nedostatkom niektorých profesií. V Čechách alebo všade tam, kde koprodukujeme, vám povedia, že máme výnimočných kameramanov, dobrých strihačov, aj výborných. Ak hľadáte napríklad žánrového scenáristu alebo režiséra, je to horšie. Je to, samozrejme, aj tým, že keďže televízia vyrábala málo, nebol priestor na to, aby mali noví ľudia prirodzenú možnosť naučiť sa, vyskúšať si. A škola sa asi v týchto oblastiach neprofiluje dostatočne.
Seriály nedávajú priestor na rast?
Ked točíte denný seriál, točíte denný seriál. Výroba má tak nastavené timingy, že na rozmýšľanie alebo akýkoľvek rast režiséra priestor neexistuje.
Čo by sa malo zlepšiť, aby vznikalo viac filmov?
Nemyslím si, že má vznikať nevyhnutne viac filmov určených do kinodistribúcie. Tá je totiž naozaj limitovaná. Teraz sa mi zdá, že by bolo dôležité, aby na pôde televízií – nielen tej verejnoprávnej – vznikol väčší priestor na kvalitnú a žánrovo pestrú tvorbu.
Ako si vyberáte projekty, do ktorých vstúpite?
My produkujeme filmy spolu s mojou sestrou – Ľubicou Orechovskou. I vďaka nej sme mali to šťastie, že sme vstúpili do produkcie až po distribučných skúsenostiach. Začínali sme ako malý koproducent v dobrých profesionálnych projektoch. Mali sme možnosť nadobudnúť skúsenosti v akejsi bezpečnej exkluzívnej dielni. Neniesli sme hlavnú zodpovednosť, ale boli sme v centre diania. Až Učiteľka bola prvým hraným filmom, kde bola producentská zodpovednosť čisto na nás.
Ako sa na Slovensku zháňajú financie na projekty?
Reálne súkromné peniaze na Slovensku nie sú. Banka vám nepožičia, hoci my sme vyrobili tri projekty, na ktoré nám banka dala kontokorentný úver, ktorý sme vrátili, a tým pádom už máme nejakú kreditnú minulosť. V zásade je to však zázrak, ak vám niekto požičia. Súkromné investičné peniaze nezoženiete žiadne. Partner vám napríklad poskytne priestory na nakrúcanie, ale že by niekto prišiel a povedal, že je za takýchto a takýchto podmienok schopný finančne vstúpiť do projektu, je veľmi neobvyklé. Nechcem tvrdiť, že sa to nikomu nepodarilo.
S akými financiami teda pracujete?
Možnosti sú obmedzené na verejné zdroje – fond a televíziu a potom partnerské vzťahy s inštitúciami, s ktorými spolupracujete. Požičajú vám kamery alebo vás pustia nakrúcať. Ale to je tak všetko. A potom musíte ísť do zahraničia.
A vraciame sa k tomu, že je dobré, keď sú naše filmy oceňované v zahraničí, lebo vytvoria povedomie o Slovensku.
Presne tak. Zhodou okolností mala v jednu chvíľu už spomínaná Mira Fornayová na nový film skôr francúzskeho producenta ako slovenského. V tejto krajine nie sú otvorené možnosti na reálne investovanie súkromného sektora do kultúry a umenia. Dnes vás firma môže podporiť len cez reklamné plnenie, v podstate si nič iné nemôže dať do nákladov. Nie je to len otázka filmovej produkcie, týka sa to celého kultúrneho a umeleckého sveta.
Prečo sa to doteraz nezmenilo?
Kultúra je jednou z mála oblastí, ktorá neprešla po '89 štrukturálnou zmenou. Prebehla decentralizácia, ale kultúrne inštitúcie sú stále príspevkovými organizáciami, čo nedovoľuje žiaden rozvoj, manažérske riadenie či viaczdrojové financovanie. V povedomí spoločnosti je financovanie kultúry akýmsi hádzaním peňazí do čiernej diery. Hoci to, samozrejme, nie je pravda. Zamestnávame ľudí, kupujeme tovary, odvádzame dane, prinášame spoločnosti benefity (často s multiplikačným efektom) a pracujeme s nevyčerpateľným zdrojom – ľudskou tvorivosťou...
Stačí si reálne nastaviť kreatívny koeficient a ekonómovia sa začnú s nami baviť ako s relevantným odvetvím. Isté je jedno, ak chcete v kultúre niečo systémovo zmeniť, spôsobíte strašný hrmot. Ak meníte status quo a dotknutí sa cítia ohrození (v akokoľvek zlých podmienkach práve existujú), príde reakcia. A ak sa vzbúria výtvarníci alebo herci, sú toho plné médiá. Nie je jednoduché ustáť s nimi diskusiu, pretože nejde o homogénne entity.
Kto je Zuzana Mistríková
Vyštudovala divadelnú a rozhlasovú dramaturgiu na VŠMU. Pracovala v STV, na Novej scéne, bola poslankyňou parlamentu, poradkyňou podpredsedu vlády a členkou rozhlasovej rady (1991 – 1992), prezidentkou Rady pre reklamu (1996 – 2004), výkonnou riaditeľkou Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc (1992 – 2002). Na ministerstve kultúry pôsobila v rokoch 2002 až 2006 ako generálna riaditeľka sekcie médií a audiovízie. V súčasnosti je výkonnou riaditeľkou spoločnosti PubRes a prezidentkou Asociácie nezávislých producentov.
Rozhovor uvádzame skrátený. Celý rozhovor si môžete prečítať v augustovom vydaní magazínu Stratégie, ktorý je práve v predaji.