Píše sa rok 2000 a je doslova pár hodín pred Vianocami, redaktori Českej televízie však trávia na pracovisku viac času, ako je v tomto období zvyčajné. Takzvaný krízový štáb z radov zamestnancov oznámil, že voľbu nového riaditeľa Jiřího Hodača považujú za netransparentnú a nebudú ju rešpektovať.
Nepáčila sa im ani nominácia šéfky spravodajstva Jany Bobošíkovej, ktorej vyčítali blízkosť voči vtedy vládnej ODS.
Vlastné správy vzbúrencov i Bobošíkovej
Udalosti následne nabrali rýchly spád. Vzbúrenci začali okupovať vysielacie pracovisko – takzvaný Velín. Kuriózne je, že istý čas dokonca diváci mohli sledovať až dve verzie hlavných správ. Protestujúci vysielali cez káblovky či satelit, cez analóg sa zasa šíril obsah tvorený tímom Jany Bobošíkovej, ktorá získala azyl v priestoroch komerčnej televízie Nova.
Aj vďaka podpore verejnosti nakoniec Hodač padol a politikov na poriadne dlho prešla chuť na politické nominácie vo vedení verejnoprávnych médií.
Situácia je iná
Bolo by veľmi nešťastné dávať automatické rovná sa medzi vtedajšiu situáciu v ČR a súčasné dianie na Slovensku. Takmer 60 podpisov pod petíciou však naznačuje vážny problém v telerozhlase. Asi najvážnejšou je výhrada, že väčšina manažérov prekročila „nepísané novinárske pravidlo a prišli z tlačových oddelení. Doteraz však nezaviedli mechanizmus, ktorý by vylúčil možný vplyv ich konfliktu záujmov na obsah spravodajstva“
Práve tu nájdeme istú paralelu s Janou Bobošíkovou. Pravidlá na vylúčenie konfliktu záujmov sú legitímnou požiadavkou a riešenie je potrebné nielen na upokojenie časti redaktorov, ale aj verejnosti.
Rozdelená redakcia
Samotný počet signatárov pod petíciu netreba preceňovať, pre verejnoprávne spravodajstvo pracuje viac ľudí a časť petíciu nepodpísala. Chýbajú dokonca mená priamych podriadených Oľgy Bakovej, ktorej výpoveď pritom bola jedným zo spúšťačov ostrej reakcie časti zamestnancov.
Dnes je jasné, že spravodajcovia nehovoria jedným hlasom. Znenie petície i jej signatárov verejnosť pozná. Takisto tušíme, že časť ľudí možno aj súhlasí, no nepodpísala z istého pragmatizmu, či rovno strachu. Niekto sa možno ani nestihol vyjadriť. Ale sú tu aj ľudia, ktorí takémuto riešeniu jednoducho nie sú naklonení a ich cieľom je robiť si iba svoju prácu.
Ani o tejto skupine nemožno povedať, že by to neboli dlhoroční profesionáli, o ktorých kvalitnej práci sa pochybovať nedá. Táto časť sa odvoláva predovšetkým na právo manažmentu určiť smerovanie média. Chcú slúžiť divákom a poslucháčom a s cenzúrou sa nestretli.
Tu by sa aj mohol komentár končiť. Ibaže...
Nešťastná reakcia
Signatári petície sa v utorok ráno nezobudili so zbrklým nápadom napísať pár slov. Drobné či väčšie výhrady v nich vreli celé týždne. Ide o vyústenie dlhodobej nespokojnosti, ktorú nevyriešila ani výmena časti vedenia spravodajstva.
Aj preto sa ukazuje ako menej šťastné, že súčasný šéf RTVS Jaroslav Rezník i tím jeho manažérov zvolili pomerne ostrú reakciu. Až absurdne pôsobí veta, že spravodajská tvorba „niektorých redaktorov dosiahla také bezbrehé parametre, že neraz obťažuje diváka a poslucháča neprofesionalitou, tendenčnosťou, vsúvaním vlastných názorov, či emočne prehnanou interpretáciou. To, žiaľ, negatívne ovplyvňuje obraz o celom spravodajstve na verejnosti.“
Takéto ostré slová v tlačovej správe nevyhnutne potrebujú dôkazy, tie sa však neobjavili.
Tiež treba poznamenať, že ak by negatívne vnímanie spravodajstva prichádzalo zo strany hovorcov či politikov, nemusí to byť zlou vizitkou. Naopak, v slovenských podmienkach to môže byť dokonca pochvalou.
Komu patrí RTVS?
V prípade petície spravodajcov je dôležitý adresát. Sú nim diváci a poslucháči, teda skutoční majitelia verejnoprávneho rozhlasu. Prevažne mladí novinári tak v podstate obišli svojich priamych nadriadených i najvyššieho šéfa Jaroslava Rezníka.
Objektívne treba povedať, že si vybrali zaujímavé načasovanie. V období revolučnej jari – ako by sme mohli s istou dávkou nadľahčenia nazvať sériu protestov - je pomerne ľahké dostať ľudí do ulíc. Napríklad aj do Mlynskej doliny. Aj preto je v tejto situácii lepšie voliť zmierlivejšiu reakciu. Úvodný príklad z Česka nech je varovaním.
Z právneho hľadiska je Jaroslav Rezník suverénny manažér a má právo určovať smerovanie inštitúcie, ktorú vedie. Technicky by tak mohol vymeniť nespokojných ľudí. No 60 je predsa len veľký počet. Viesť s nimi vojnu nie je práve znakom dobrého manažéra. Tu jednoznačne ťahá za kratší koniec. Ak diskusiu nezvláda, je čas prizvať mediátora.
Hľadá sa riešenie
Rezník je profesionál, ktorý v minulosti pôsobil na čele Slovenského rozhlasu. Určite platí, že za jeho vtedajšieho vedenia bol rozhlas nepochybne nezávislejší a kvalitnejší ako televízna sestra. Má sa na čo odvolávať, no jeho najväčším problémom sa ukazuje nešťastná komunikácia, ktorá sa začala „reformou Reportérov“. A teraz to nie je o nič lepšie.
Bolo by smutné, ak by celú svoju manažérsku kariéru zahodil pre vojnu s časťou vlastných redaktorov. Ak sa odvoláva na zákon, etický kódex a štatút programových pracovníkov, nemal by zabudnúť, že nikto nezakazuje RTVS navrhovať zmeny, pokiaľ si to vývoj vyžaduje. Trebárs, aby nebolo vyjadrenie solidarity so zavraždeným novinárom v rozpore s internými pravidlami.
Desiatky tisíc ľudí v uliciach jasne naznačujú, že od novinárov čakajú odvážny prístup, vyšetrovanie káuz a verejnú kontrolu. Áno, verejnoprávne médium, platené z koncesionárskych poplatkov, má špecifické poslanie – musí prihliadať na záujmy päť miliónov Slovákov. Teda až na 150 poslancov a 15 členov vlády, ktorí si toto privilégium uplatňovať nesmú.
Petíciu zamestnancov zatiaľ netreba vnímať ako vzburu, ale ako začiatok otvoreného dialógu o budúcnosti verejnoprávnych médií. Je len dobre, že debatu otvárajú zamestnanci a nie politici.