Scenáristka a kreatívna producentka Soňa Čermáková Uličná sa podieľa na súčasnom hite Oteckovia, ako scenáristka má na konte i úspešné Sestričky, ale aj staršie seriály ako Naši, 1890 či Tajné životy. Všetko sú to projekty, ktoré divákov zaujali. Ako sa píše úspešný seriál?
Bez preháňania môžeme povedať, že ste podpísaná pod samými úspešnými seriálmi. Existuje nejakých „5P“, ktoré musí mať dobrý seriál?
Myslím si, že nejaký univerzálny recept neexistuje. Keby existoval, všetci by sme oň stáli. Televízie, producenti, všetci autori. Ale takýto poklad sa asi nikde nenachádza. A keby sa aj náhodou niekde skrýval, veľmi rýchlo by zastaral. Problém je, že recept na úspech seriálu sa veľmi rýchlo v čase mení. To, čo fungovalo pred desiatimi, ale aj pred piatimi rokmi, by už dnes v televíznej konkurencii neobstálo. Očakávania divákov sa menia veľmi rýchlo – keďže najmä v posledných rokoch nastalo neuveriteľné rozšírenie ponuky aj cez rôzne iné platformy, ako je klasická televízia.
Je to dané aj tým, že televízie ponúkajú stále viac pôvodnej tvorby?
Áno, ale diváci majú zároveň oveľa väčší kontakt aj so zahraničnými formátmi. Rastie trend pozerania on demand a diváci sa stali v dobrom slova zmysle rozmaznaní a nároční. Už nečakajú len pasívne na ponuku televízií, ale majú aj vlastné očakávania. Pre televízie sa preto stáva čoraz dôležitejším programming – kedy a akú zmes žánrov a emócií divákom ponúknuť, aby si prispôsobili svoj program vysielaniu a zapli si televízor v čase, keď je to pre vysielateľa dôležité.
Predsa len, sú nejaké všeobecné pravidlá, ktoré platia vždy?
Akokoľvek je človek v tejto oblasti skúsený a bez ohľadu na to, koľko má za sebou úspešných projektov, aj tak určite nikto nikdy s istotou dopredu nevie, čo ako dopadne. Na základe „kvalifikovaného odhadu“ môžeme mať nejaké očakávania, ale vždy sa dožijeme aj nejakých prekvapení. Ak by som však mala hovoriť o nejakých úplne základných veciach, ktoré podľa mojich skúseností nesklamú, tak sú to silná téma a silný príbeh. Príbeh je základ, na ktorý sa postupne nabaľujú ďalšie ingrediencie. To platí obzvlášť pri dramatickom seriáli, ako boli povedzme Tajné životy, ale aj pri seriáli typu Oteckovia je dôležité, aby bola základná téma dostatočne univerzálna, dlhodobo nosná. V tomto prípade to naozaj spĺňame témou rodiny a rodinných či viacgeneračných vzťahov. Ak je základ dobre definovaný, dá sa na ňom stavať.
Pri adaptácii Oteckov ste sa dosť odklonili od zahraničnej predlohy.
Áno, dokonca sme sa odklonili hneď na začiatku a úplne. Ideme si úplne svojou cestou (úsmev).
Máte za sebou vyrobených vyše dvesto častí. Nie je náročné ich tvoriť bez inšpirácie v pôvodnej predlohe?
Samozrejme je. Iná cesta však nebola aktuálna. Kým šli Oteckovia do vysielania, predchádzala im dlhá, niekoľko mesačná prípravná fáza, keď sme hľadali, ako čo najlepšie k tomuto formátu pristúpiť. Veľmi zodpovedne sme zvažovali, koľko preberieme z pôvodnej juhoamerickej verzie, no pomerne rýchlo sme prišli na to, že takmer nič z nej by na slovenského diváka nefungovalo.
Prečo?
To, čo bolo na pôvodných Oteckoch zaujímavé a oslovilo aj televíziu, bola základná premisa štyroch typologicky veľmi rozdielnych oteckov a ich blízkych, čo pre nás generovalo potenciálne vtipné aj vážne situácie. Ukázalo sa však, že juhoamerická predloha po prvých častiach, ktoré toto nejakým spôsobom napĺňali, pomerne rýchlo skĺzla do pre nich typického žánru, kde bolo veľa telenovelových, melodramatických prvkov, ktoré by pre slovenského diváka neboli v dennom seriáli stráviteľné a uveriteľné. Zároveň nás mrzelo, že to, na čo sme sa tešili – osviežujúca interakcia oteckov a detí – začala v pôvodnej predlohe veľmi rýchlo absentovať. Boli sme presvedčení, že by bola veľká škoda nevyužiť potenciál témy, kde by deti neboli len rekvizitou, ale plnohodnotnými spoluhráčmi k oteckom, a keď sme mali túto víziu, neostávalo iné, len si tak formát nanovo vybudovať.
Z pôvodnej predlohy tak zostali naozaj len štyria oteckovia?
Presne tak. Dokonca sa nezhodujú všetky povolania ani rodinná situácia nie je identická a po prvej epizóde sa ich ďalšie príbehy a dobrodružstvá nezhodujú s originálom takmer vôbec. Príbehové linky sú od začiatku vykreované v lokálnom autorskom tíme. Pomerne rýchlo sme sa pozreli na príbeh inou optikou, zobrali si z predlohy to, čo bolo pre nás na nej atraktívne, a vybudovali okolo štyroch typologicky odlišných mužov ich vlastné príbehy a životy tak, aby boli pre slovenského diváka uveriteľné, pútavé a pokiaľ možno i vtipné.
Slovenský divák im uveril a z Oteckov sa stal fenomén.
Klobúk dole pred našimi scenáristami, ktorí musia pripraviť na každý týždeň päť nových dielov, čo je veľmi náročné. Ešte náročnejšie je, aby si scenáre udržali nejakú ľahkosť, vtip a ponúkli dostatočne silný príbeh, ktorý by diváka zaujal a chcel vidieť pokračovanie. Našou ambíciou je, aby aj vzťahové a iné problémy života boli nasvietené optimistickou optikou a to je veľká výzva. Nie je náhoda, že komediálne seriály sa väčšinou nepíšu ako daily. Dosahovať určitú úroveň ľahkosti na dennej báze je veľmi náročné a som vďačná za tím, ktorý je toho schopný.
Aký veľký tím seriál pripravuje?
Základný storylinerský tím tvorí aktuálne päť autorov, ktorí pracujú pod vedením headwriterky – hlavnej scenáristky Kataríny Mikulíkovej. Tento tím dopĺňa dosť široký tím dialogistov, ktorí v ďalšej fáze rozpracúvajú jednotlivé situácie do výsledného scenára. Príprava Oteckov je naozaj celotýždenný kolotoč, kde musíme veľmi striktne dodržiavať jednotlivé termíny. Píšu sa už storyliny i scenáre tretej série, nakrúcame, striháme. Všetci zúčastnení musia byť veľmi profesionálni a odovzdávať veci načas, lebo inak sa celý systém rozsype. Mávame totiž roztočených aj 40 dielov naraz. Je to teda napínavý proces v rýchlom tempe a rozhodne sa nenudíme (smiech).
Televízia Prima momentálne vysiela seriál Tátové na tahu, ktorý vychádza rovnako ako Oteckovia zo zahraničnej predlohy. Dá sa povedať, že sa inšpirovala úspechom Oteckov?
Tento seriál síce podrobnejšie nesledujem, ale viem o ňom a predpokladám, že úspech Oteckov sa tu mohol stať inšpiráciou v tom zmysle, že aj kolegovia v Česku vycítili potenciál tejto témy dnešnej doby, keď sa klasická rodina mení, oteckovia sú omnoho aktívnejší ako kedysi a neraz preberajú aj rôzne tradičné mamičkovské funkcie. My sami sme sa snažili namixovať ich charaktery tak, aby v rámci zjednodušenia a vtipného zveličenia reflektovali určité typy dnešných chlapov okolo štyridsiatky, ich rozličné silné a slabé stránky, životnú filozofiu a prístup k výchove. Podľa zloženia publika a diváckych reakcií sa zdá, že sa nám podarilo priniesť hrdinov, v ktorých ženy s pobavením spoznávajú črty svojich partnerov či mužov z okolia a chlapi sa neurážajú – na tento formát máme totiž celkom početnú divácku skupinu aj medzi mužmi, pričom mužský divák nie je verný divák a už vôbec nie v tomto podvečernom slote na denné seriály. Ale možno práve Oteckovia sú takou lastovičkou, ktorá ich dokáže dostatočne osloviť na to, aby pri obrazovke strávili istý čas.
Fanúšikmi seriálu sú aj deti.
Stalo sa niečo, čo sme nečakali. Na deti sme primárne necielili, no napriek tomu si seriál veľmi obľúbili, určite predovšetkým vďaka našim mimoriadne šikovným detským hercom. Nie je to však detský seriál, hoci v ňom deti majú pomerne veľký priestor a hoci sa snažíme prihliadať na detského diváka, nepíšeme ho pre neho. Témy sa pravdaže snažíme prezentovať s vkusom a vhodnosťou – už samotný čas vysielania o 18. hodine nám dáva zo zákona isté limity. Musíme však prinášať aj partnerské vzťahy a peripetie, ktoré súvisia so svetom a vzťahmi dospelých. Osobne si však nemyslím, že by bránili spoločnému rodinnému pozeraniu, možno občas s istým vysvetlením rodiča. Nesnažíme sa totiž o hlboké psychologické ponory ani nechodíme do príliš ťaživých tém, lebo si myslíme, že pri takomto seriáli sa má divák cítiť predovšetkým príjemne, oddýchnuť si po náročnom dni, zabaviť sa.
Vaším ďalším projektom, ktorý sa prednedávnom skončil, bol dramatický seriál Sestričky. Pracujete už na druhej sérii?
Áno, pracujeme a v tomto seriáli je moja autorská práca intenzívnejšia. Spolu s kolegyňou scenáristkou Bibou Bohinskou adaptujeme scenáre z pôvodnej fínskej verzie, no i v tomto prípade vnášame do originálu čoraz viac vlastných riešení – v snahe prispôsobiť ho vkusu slovenského diváka.
Pribudnú k štvorici hlavných hrdiniek nejaké nové hlavné postavy?
V Sestričkách zostávajú všetci hlavní hrdinovia z prvej série a môžem prezradiť, že neskôr sa pridá jedna nová väčšia postava. Princíp seriálu sa však ani v druhej sérii nemení. Zostáva zmes súkromných liniek a silných pacientskych príbehov. Opäť predstavíme reálne diagnózy a zaujímavé ľudské osudy. V prvej sérii sme mali veľké šťastie na hercov, keďže ani špičkoví herci nepohrdli epizódnou, ale emocionálne veľmi silnou úlohou, čo určite úspechu seriálu veľmi pomohlo. Zachovať chceme aj v ďalšej sérii kvalitné spracovanie, aby divák prežil primeranú katarziu, mohol držať postavám palce, užil si silné emócie a bol inšpirovaný zamýšľať sa nad morálnymi dilemami a problémami dnešnej doby.
Sestričky a Oteckovia sú žánrovo úplne odlišné seriály. Nerobí vám problém pracovať súčasne na oboch?
V každom z nich mám inú úlohu. V Oteckoch ako kreatívna producentka mám celkový dohľad nad kreatívnou stránkou, nie som však primárne tvorcom príbehu. Mojou úlohou je vytvoriť most medzi autorským tímom a produkciou, aby všetky zložky spolu harmonizovali, držali kontinuitu a priniesli čo najlepší výsledok pre diváka, zatiaľ čo v Sestričkách ako scenáristka individuálne píšem. Je to iný charakter práce, kde mám ako autorka väčšiu slobodu. Nemusím toľko myslieť na produkčnú stránku, ale môžem sa vcítiť čo najhlbšie do charakterov, situácií a vystavať ich tak, aby boli čo najzaujímavejšie. Oteckovia sú však aj v tomto pre mňa cenná skúsenosť, lebo keď sa raz zapodievate scenármi po výrobnej a produkčnej stránke, nikdy už ten pohľad neopustíte. Verím, že mi to potom v autorskej polohe pomáha písať tak, aby to bolo pre produkciu čo najakceptovateľnejšie.
Pri štarte Sestričiek na obrazovkách Markízy nastala kuriózna situácia. Takmer súčasne uvádzala TV JOJ štvrtú sériu Našich, pod ktorými ste tiež podpísaná.
Áno (smiech). Bola som v takej schizofrenickej polohe matky, ktorá fandí obom deťom. Každé je iné, jedno je staršie a obľúbené, druhé je nové, plné prísľubov... Nestala sa mi však táto kuriozita prvý raz. Obdobná situácia nastala pred vyše rokom, keď boli proti sebe nasadené v nedeľnom prime time seriály 1890 na JOJ a Tajné životy 2 na Jednotke. Bolo to pre mňa podobne ťažké a priznám sa, že mi to bolo aj trošku ľúto. Obidva formáty boli pomerne exkluzívne, dosť sa do nich investovalo a zaslúžili by si, aby si nekradli divákov. Na druhej strane ma však tešilo, že si obe televízie tieto seriály vybrali do nedeľného prime time.
Naši, ktorým sa doteraz výborne darilo, majú vo svojej štvrtej sérii pokles sledovanosti. Čomu to pripisujete?
Je to zrejme kombinácia viacerých faktorov. Naši nie sú klasický seriálový formát v tom, že by ponúkali rozvíjajúci sa dramatický príbeh. Seriál je písaný epizodicky, skečovito ako separátne scénky prepojené postavami, rodinou a prostredím. A ani jednotlivé epizódy neponúkajú ucelený príbeh. Je to teda formát, ktorý si môžete zapnúť hocikedy a chytíte sa. Zároveň však nevytvára v divákovi natoľko silné očakávanie, čo sa v príbehu stane ďalej. Divácky návyk je z týchto dôvodov nevyspytateľný. Tento formát bol osviežujúci, keď sa zjavil, lebo reflektoval – pomerne odvážne na naše pomery – témy rodičovstva a modernej rodiny súčasným jazykom a optikou. Deti sú tu veľmi asertívne, rodičia pomerne liberálni, no tiež majú svoje zásady, a tak sme svedkami každodenných zábavných medzigeneračných súbojov. Seriál bol teda v čase príchodu na slovenské obrazovky niečím novým, ale princíp vtipných etúd zo života po čase pochopíte a už vás až tak neprekvapuje a logicky môže nastať určitý pocit stereotypu. Osobne si zároveň myslím, že ani aktuálny vysielací čas mu „nehrá do karát“, pretože mladším divákom neskorší vysielací čas nevyhovuje. Seriál má však stále veľmi slušnú sledovanosť v archíve na webe a tiež verných fanúšikov, ktorí naň intenzívne reagujú na sociálnych sieťach.
S režisérom Petrom Begányim ste okrem Našich pracovali aj na seriáli 1890. Aký je rozdiel medzi adaptáciou zahraničnej predlohy a pôvodným seriálom?
To je ťažko porovnávať, všetko má pre autora svoje výhody aj nejaké potenciálne úskalia. Paradoxne si myslím, že adaptácia zahraničného originálu je často ťažšia ako tvorba pôvodného scenára. Máte už nastavené isté mantinely, ktoré tvoria základ, na ktorom môžete stavať, no zároveň vás v istom zmysle obmedzujú, determinujú. A aj keď je predloha kvalitná – čo väčšinou je, lebo inak nemá veľký zmysel ju adaptovať – jej prispôsobovanie môže byť komplikovanejšie, ako písať scenár celý od nuly.
Prečo?
Lebo si musíte zvoliť, resp. správne ustriehnuť mieru, do akej budete originál vo svojej adaptácii meniť. Vždy hrozí domino efekt, že ak vytiahnete z celej skladačky jeden kúsok, dramaturgicky sa vám rozsype zvyšok a zároveň si musíte neustále klásť otázky, čo a ako pre slovenského diváka v príbehu a reáliách prispôsobíte, aby preňho nič nepôsobilo cudzorodo, nevyrušovalo ho. Asi som teraz ovplyvnená mojou aktuálnou skúsenosťou so Sestričkami, kde aj v druhej sérii naozaj citlivo zvažujeme, čo nechať, čo meniť, čo inak zafarbiť emocionálne, aby sa s výsledkom vedel slovenský divák stotožniť. Veľmi ma to baví, aj keď to nie je vždy ľahké. Stále je to dobrodružstvo.
Žánrové rozpätie seriálov, na ktorých sa podieľate, je veľmi široké.
Každý z nich mi priniesol život, niektoré príležitosti mi boli ponúknuté, niektoré sme si vytvorili. Najmä s Petrom Begányim v Piknik Pictures sme aktívne ponúkli televízii JOJ projekty, ktoré sa aj vďaka odvahe vysielateľa potom úspešne realizovali (1890, Naši, pozn. redakcie). Čím viac má možnosť človek striedať žánre, tým je to osviežujúcejšie a zabraňuje to možno nejakému vyhoreniu. Aj teraz je pre mňa kombinácia ľahších a veselších Oteckov s naozaj náročnejšími dramatickými príbehmi v Sestričkách príjemnou situáciou v tom, že sa mi snáď ani jedno tak skoro nezunuje.
Vy čo sledujete v televízii?
Paradoxne popri pracovných povinnostiach nemám na „voľné“ sledovanie televízie veľa času. Ale snažím sa aspoň čiastočne a vždy aspoň chvíľku sledovať nové dramatické formáty na slovenskom i zahraničných trhoch; aby som mala predstavu o aktuálnych trendoch. Inšpiratívne zahraničné formáty pritom vnímam trojakou optikou – čo baví divácky mňa osobne, čo si myslím, že by mohlo baviť väčšinového slovenského diváka... a čo slovenské televízie vedia zaplatiť (úsmev). Keď to zoberiem čisto divácky, páči sa mi veľa vecí, ktoré ponúka Netflix aj HBO GO. Napríklad len nedávno som si s veľkým časovým oneskorením pozrela celý Breaking Bad (Perníkový tatko, seriál USA, 2008 – 2013, pozn. redakcie) a veľmi sa mi páčil. Pristupovala som k nemu síce s určitou skepsou, lebo gangsterky alebo drogové prostredie nie sú témou, ktorá by ma eminentne priťahovala, autorom sa však podarilo túto na pohľad úzku tému rozohrať takým fascinujúcim spôsobom, že až do poslednej časti dokázali prekvapovať, držať moju divácku pozornosť v napätí a „prinútili“ ma fandiť aj negatívnym postavám. Podobne fascinujúcim spracovaním jednej a na pohľad nezáživnej témy je pre mňa prvých 5 sérií amerického House of Cards. Z európskej produkcie ma naposledy príjemne prekvapil napríklad Dark (nemecký seriál z produkcie Netflixu, 2017, pozn. red.), kde sa už teším na ďalšiu sériu. Z toho zrejme vyplýva, že sama som skôr trilerovo-dramaticko-mysteriózny divák než romantický.
Celovečerný film vás neláka?
Priznám sa, že nad tým aktuálne neuvažujem a nepovažujem to za nejaký svoj nesplnený sen. Možno je to tým, že ako vyštudovaná divadelná dramaturgička som nikdy nemala vyslovene filmárske ambície. Momentálne som úplne spokojná s tými výzvami, ktoré sa mi ponúkajú na televíznom poli, a nemyslím si, že scenáristická práca na filme je v jadre zásadne odlišná. Ako novej skúsenosti by som sa práci na celovečernom filme nebránila, no keďže aj v tomto prípade sa autor stáva súčasťou tímu spolupracujúceho na kolektívnom diele, v prípade, že by sa mi žiadala vyslovene zmena, by som radšej skúsila individuálnejší projekt – napríklad vo forme pokusu o román či zbierku poviedok.
Pracovali ste istý čas aj ako copywriter v reklamnej agentúre. Čo vám dala táto skúsenosť?
Určitú sebadisciplínu, čo je praktické aj pre moje súčasné aktivity, nutnosť dodržiavať deadliny, ale zároveň aj nadhľad od autorského videnia a pripravenosť na to, že nie každý môj nápad bude geniálny a privítaný potleskom. To je práve to, čo môže začínajúcim scenáristom, ktorí majú skúsenosti len s autorským, umelecky nelimitovaným písaním na škole, pri vstupe do praxe robiť problém. Prijať očakávania zadávateľa nemusí byť ľahké, no pri televíznej tvorbe sa musíme všetci prispôsobiť očakávaniam televízie a tomu, že tvoríme kolektívne dielo. Je preto dôležité nebrať pripomienky osobne, naučiť sa potlačiť pocit raneného autorského ega, realizovať sa v medziach, ktoré sú nastavené, a robiť to tak, aby si človek mohol za výsledkom stáť.
Je niečo, čo sa vás ešte nikto neopýtal a mal by sa?
Často sa novinári v rozhovoroch s hercami pýtajú, aké to je, prevteľovať sa do určitej postavy a ako sa cítia. Vtedy premýšľam nad tým, že herec sa v rámci jedného seriálu alebo jedného predstavenia či filmu prevteľuje spravidla len do jednej postavy a už to je náročné a zaujímavé. No scenárista a dialogista sa musí aspoň na chvíľu prevteliť do všetkých postáv, ktoré sú v danom scenári, a to je asi to, čo je pre mňa na práci scenáristu najfascinujúcejšie. Tá ambícia dostať sa do hláv rozdielnych typov ľudí, rôzneho veku, pohlavia, sociálneho statusu, pokus nazrieť aspoň na moment na svet ich optikou a „prehovoriť“ ich hlasom. V reálnom živote to, našťastie, nezažijete, keďže by to bola veľká schizofrénia, byť každú chvíľu niekým úplne iným (smiech) a ani herec to nikdy nezažije v tomto rozsahu, pretože hrá len úlohy v rámci svojho typu, pohlavia a veku. Scenárista má však unikátnu polohu – môže byť hocikým...
Kto je Soňa Čermáková Uličná
Scenáristka, dramaturgička, kreatívna producentka a prekladateľka. Na konte má scenáre k seriálu televízie Markíza Sestričky, na seriáli Oteckovia sa podieľa ako kreatívna producentka, pre JOJ pripravovala 1890 a Našich, ktorí si odniesli ocenenie Seriál roka v ankete OTO 2018, pre RTVS obe série Tajných životov, ktoré získali v roku 2015 ocenenie IGRIC. Svoju kariéru začínala ako redaktorka vo vydavateľstve Spoločnosť 7plus, pôsobila ako copywriter v reklamnej agentúre Istropolitana, neskôr aj na ministerstve kultúry a v marketingu. Ako projektová manažérka zastrešila v roku 2013 Hodinu deťom. Je autorkou kníh pre deti, venuje sa aj prekladom beletrie a rozhlasových či divadelných hier. Vyštudovala divadelnú dramaturgiu na VŠMU.