V sobotu, 16. januára 2021 RTVS odvysielala epizódu zo seriálu Pumpa, ktorá bola veľmi zaujímavá. Mala znaky propagandistického „vytvárania súhlasu“ a kódovania vládneho naratívu. Je to prekvapivý krok verejnoprávnej inštitúcie a treba povedať, že je to krok nešikovný a amatérsky. Nech už boli zámery akékoľvek, dopadlo to zle.
Na úvod dve dôležité poznámky:
1. tento text nie je o Milanovi Lučanskom, tento text je o konkrétnom programe, ktorý sa venoval Milanovi Lučanskému
2. v tomto texte nevyjadrujem svoj názor na jeho obvinenie, väzbu a smrť, ale na to, čo sa o jeho obvinení, väzbe a smrti hovorilo v televíznom programe Pumpa.
Nabudúce sa politická propaganda môže stať normou
Na úvod epizódy postavy seriálu v dialógu vytvorili situáciu buď-alebo a tým zadefinovali referenčný a hodnotový rámec sveta, ktorý sa v danej epizóde tematizoval. Buď tu bude aktuálna vláda, alebo sa vrátia Fico a Pellegrini, pričom o „Pellem“ zaznelo, že „tu dvanásť rokov spoluvládol, za nechtami má špinu "jak dáky havířovský baník, ale ľudí dokáže furt presvedčiť, že ešte len teraz vystúpil na hlavnej šťanici z vlaku, že sa ešte len chudáčik rozkukáva.“ Tým sa kódoval naratív, že aj keď môže mať vláda svoje nedostatky, je vždy lepšia ako „Smero-Hlas“, čo je výraz, ktorý v relácii zaznel.
Ide tu o tak jasne zadefinovaný politický postoj, že to vyzerá ako politická vládna propaganda. Teraz nejde o politické alebo hodnotové preferencie, nejde o podporu vlády alebo opozície. Ide o to, či takéto ideologické a politicky jasne vyhranené vety majú alebo nemajú miesto v televíznom seriáli, ktorý vysiela verejnoprávna RTVS?
Skúsme si na to odpovedať inou otázkou: ako by sme podobné kódovanie politického vládneho naratívu vnímali, ak by ho v opačnom nastavení vysielala RTVS niekedy v tom spomínanom „12 ročnom období vládnutia“? Alebo ešte inak: ako sme vnímali respektíve ak ste mladší, ako vnímali vaši rodičia politické kódovanie, ktoré z vtedajšej Slovenskej televízie zaznievalo za vlády Vladimíra Mečiara?
Ak si povieme, že, keďže táto vláda „je dobrá", lebo namiesto nej tu budú „tí zlí“ a preto nám nielenže nevadí jasná politická vyhranenosť tohto televízneho programu, ale sme napríklad radi, že to tam zaznelo, je to nebezpečné. Hrozí nám totiž, že si na to zvykneme a nabudúce sa vládna politická propaganda stane normou a môže po nej siahnuť nejaká iná vláda s iným hodnotovým nastavením.
„Prvé zranenie bolo jeho vlastné, druhé bola samovražda.“ Mária Kolíková, ministerka spravodlivosti
Hosťom poslednej epizódy Pumpy bola ministerka spravodlivosti Mária Kolíková a tá hneď na úvod svojho výstupu povedala o Milanovi Lučanskom: „Prvé zranenie bolo jeho vlastné, druhé bola samovražda... Komisia to prešetrí.“ O neukončenom, stále vyšetrovanom prípade úmrtia M. Lučanského ministerka spravodlivosti v televíznom seriáli jasne povedala, akú povahu malo jeho zranenie a smrť. A v zaujímavom logickom rozpore dodala, že komisia to prešetrí. Členka vlády už vie, čo sa M. Lučanskému stalo. Čo má potom „komisia prešetriť?“ Tvorcovia seriálu a samotná ministerka tu tak urobili to isté, čo už raz využila opozícia v tematizácii tohto prípadu – opozícia už spochybnila objektívnosť vyšetrovania a svoju pochybnosť oprela o to, že o smrti M. Lučanského sa vo vládnych komunikačných výstupoch už pred ukončením vyšetrovania dopredu hovorí ako o samovražde. A opäť: spomeňme si, ako cielene sa počas vlády HZDS od začiatku o zavlečení Michala Kováča ml. kódovala verzia o „samoúnose".
„Ľudia môžu takto špekulovať, ale ja nebudem takto špekulovať. Nemôžem.“ Mária Kolíková, ministerka spravodlivosti
Ministerke Kolíkovej sa jedna z postáv seriálu s odkazom na motív samovraždy M. Lučanského opýtala: „Čo myslíte, asi musel mať za ušami, asi sa niečoho bál, keď to urobil?“ Mária Kolíková odpovedala: „To sú špekulácie, to nechajme tak... Ľudia môžu takto špekulovať, ale ja nebudem takto špekulovať. Nemôžem.“
Všimnime si dve veci: 1. otázka vlastne nebola otázkou, ale vyslovením názoru na možnú motiváciu; 2. ministerka túto otázku respektíve názor, prípadne „špekuláciu“ nezamietla. Správa o tom, že M. Lučanský „musel mať za ušami“ a „asi sa niečoho bál", teda bola doručená a členkou vlády nebola vyvrátená ani zamietnutá.
Vyslovenie potrebnej správy niekým iným a jej následné nekomentovanie alebo neodmietnutie politikom alebo političkou patrí k veľmi častej politickej stratégii kódovania vlastnej agendy.
Len málo politikov odolá lákaniu takto postavenej situácie. Sú však výnimky.
Počas amerických prezidentských volieb, v októbri 2008 na mítingu s občanmi v meste Lakeville v Minnesote, sa na republikánskeho kandidáta Johna McCaina obrátila pani so slovami: „Nemôžem veriť Obamovi. Veľa som o ňom čítala a on nie je, ehm, on je Arab.“ V tom čase to bola veľmi citlivá, rozhraničujúca a pre neľavicových a váhajúcich voličov dôležitá téma. Senátor McCain, keďže to bol politik s naozajstným ľudským formátom, ju nevyužil vo svoj prospech a ako ministerka Kolíková sa nehral na „toto nebudem komentovať“ a „o tomto nebudem špekulovať“, ale jasne povedal: „Nie, madam. Je to slušný, rodinne založený človek a občan, s ktorým máme len nezhody o základných témach a táto kampaň je o týchto témach. On nie je Arab.“
Fundamentálny problém ministerky Kolíkovej nie je v tom, že sugestívnu otázku jednej z postáv nepoprela, jej problém je v tom, že v tomto programe vôbec vystúpila, lebo tým z pozície členky vlády legitimizovala všetko, čo tam zaznelo, napríklad toto: „Prepáčte pani ministerka, len jednu otázočku. Mňa strašne serie, že niektorí ľudia majú toho Lučanského za hrdinu.“ A opäť. Technicky to nebola žiadna „otázočka", bol to hodnotový výrok, na ktorý má každý človek právo. Len si musíme položiť – tentoraz už skutočnú – otázku, či takéto výroky majú hovoriť postavy v seriáloch RTVS?
Túto „otázočku“ ministerka okomentovala: „No, Kuciak ani Palach to nebol.“
Opäť si dajme analógiu s minulosťou: ako sme sa cítili, keď verejnoprávna STV počas vlády HZDS hodnotovo a názorovo veľmi „vychýlene“ tematizovala a komentovala Roberta Remiáša a jeho smrť v plameňoch?
„Lučanský to podľa mňa urobil preto, aby jeho rodina neprišla o majetky a on neprišiel o česť,“ postava seriálu Pumpa.
Po odchode ministerky Kolíkovej si postavy vysvetlia podstatu kolúznej väzby a že táto nie je hotelom. Potom sa dotknú témy „AllForMilan“ a po zmienke o tom, že pumpár bol zapáliť sviečku, mu partner v dialógu povie: „To nemyslíš vážne! Tak nehnevaj sa na mňa, ty žiješ z huby do ruky (tu zrejme malo byť „z ruky do huby“ – pozn. P.M.) a biješ sa do pŕs za človeka, ktorý má toľko majetku, že to poctivý policajt nezarobí na tri životy. Lučanský to podľa mňa urobil preto, aby jeho rodina neprišla o majetky a on neprišiel o česť.“
V tomto dialógu sa postavy dotkli aj témy, že Lučanský bol obeťou režimu: „Obeť režimu? Akého režimu. Lučanského predsi uväznil súd. Nie Matovič, nie vláda, ale nezávislý súd.“
Sexizmus, genderová stereotypizácia a súdna mapa
Súčasťou výstupu ministerky Kolíkovej bola aj časť, v ktorej postava ministerke radí, aby si urobila niečo s vlasmi: „Nosíte vlasy ako dáka teta, veď vy ste mladá baba.“
Ide sexistický a genderovo stereotypizujúci motív. Pri politikovi-mužovi sa prakticky nikdy nezvykne hodnotiť jeho účes, oblečenie, zjav alebo vek (teda, okrem prezidentskej kampane v USA v roku 2020, keď 74 ročný Trump kódoval 78 ročného Bidena ako „starého“). Ale pri žene-političke je to stále spoločensky prijateľná norma.
Ministerka v programe ešte aj stihla odpromovať novú súdnu mapu.
Ak to nebola propaganda, čo to potom bolo?
Je veľmi zaujímavé, že RTVS išla do takto urobenej časti seriálu Pumpa. Určite by bolo dobré vedieť, aké boli dôvody, prečo sa RTVS na také niečo podujala a prečo sa na tom zúčastnila aj ministerka Kolíková.
Táto epizóda seriálu Pumpa totiž vyzerá ako vládna propaganda. Postavy seriálu a aj samotná ministerka Kolíková v nej o prípade Milana Lučanského zopakovali prakticky doslova oficiálne vládne kódy. A nijako to neskrývajú, robia to mimoriadne otvorene a bez akejkoľvek invencie alebo aspoň snahy zakryť to. Ak by to nebola propaganda, potom by si bolo treba položiť otázku: čo to teda bolo?
Ak to bola propaganda, bola to veľmi zlá propaganda.
Ak táto epizóda Pumpy bola propagandou, bola to veľmi zle urobená propaganda a to predovšetkým z dvoch dôvodov:
- Je to veľmi zle a amatérsky zrealizovaná propaganda.
Síce potešila presvedčených, ale pochybovačov utvrdila v tom, že vláda, štát, „oni,“ „niekto“, potrebuje šíriť svoje kódy o obvinení, uväznení a smrti M. Lučanského. A nesnaží sa to nijako skryť.
Historické skúsenosti však ukazujú, že neskrývaná, otvorená a na akúkoľvek invenciu rezignujúca a hlúpa propaganda nefunguje. Práve naopak, ľudí znechucuje a dáva im dôvody neveriť a spochybňovať propagandistické tvrdenia.
Nie som znalcom štátnej televízie v KĽDR, ale predstavujem si, že takto nejako sa deje vládna propaganda tam – súhlas populácie s vládou sa vytvára tak, že sa tam takto nejako nepokryte za prítomnosti členov vlády alebo strany opakujú vládne naratívy. - Je to veľmi zle načasovaná propaganda.
Prípad Milana Lučanského a najmä jeho úmrtie veľmi silne zarezonoval slovenskou verejnosťou respektíve jej časťou. Celkom určite tomu pomohla aj veľmi ťarbavá a babrácka komunikácia vlády a ministerky Kolíkovej a niekoľkodňové mlčanie, keď sa mohol nerušene šíriť alternatívny naratív.
Po pohrebe a zriadení komisie však téma väzby a úmrtia M. Lučanského pomaly prestávala byť relevantnou a mediálne živou. Jej propagandistické znovuotvorenie v seriáli Pumpa ju však znovu plne „nasvietilo“ a vrátilo do mediálnej a sociálno-sieťovej pozornosti. Znovuotvorenie tohto prípadu tvorcami seriálu a ministerkou Kolíkovou je tak darom pre opozíciu a pre šíriteľov alternatívnych naratívov. Všimnime si, ako sa tejto témy hneď na druhý deň po odvysielaní epizódy chytil P. Pellegrini v poludňajších diskusných reláciách. Ak niekto rozmýšľal, ako vrátiť prípad M. Lučanského znovu do mediálnej pozornosti, dostal od tvorcov seriálu nečakaný darček a tí si od neho zaslúžia nie jednu kvalitnú fľašu alkoholu, ale celý otvorený účet v pálenici.