S: Vínu sa profesionálne venujete takmer 25 rokov. Kedy padlo rozhodnutie, že budete vinárom?
Absolvoval som hotelovú školu a nasledovali skúsenosti v gastronómii a hotelierstve. Pracoval som ako čašník, vedúci smeny či vedúci horského hotela. Z funkcie vedúceho hotela na Pezinskej Babe som šiel na 2-ročnú prax do Rakúska. Po návrate som robil vedúceho jednej reštaurácie v Pezinku. V každej práci som však mal pocit, že som ako čistič, očakávalo sa, že z ničoho urobím veľa, z neúspešnej reštaurácie úspešnú. Čo sa mi aj darilo, ale mal som čoraz menej chuti pracovať v socializme a chcel som byť súkromník. Bolo to v roku 1987.
S: Potom ste mali chvíľu voľno a to bol moment, kedy ste začali viac premýšľať nad vínom?
K vínu som mal vždy blízko. Priženil som sa do Pezinka a aj my, aj moja svokra sme mali vinohrad, o ktorý sme sa museli postarať. Vždy sme časť hrozna spracovali a časť predali. Robili sme ročne 600 až 800 litrov vína.
S: Jeden rok ale víno zdraželo a výkupné ceny hrozna sa celoplošne znížili. Ako vás to ovplyvnilo?
Keď nastala zmena, bola to pre mňa výzva, a pretože rád experimentujem, nahovoril som svokru, aby sme celú úrodu spracovali na víno. V prvom roku to znamenalo skok na 4 tis. litrov. Moja svokra mala k podnikaniu blízko a bola mi veľmi nápomocná. Upravil som pivnicu, dokúpil sudy.
S: Podarilo sa víno predať?
Víno sa predávalo vo veľkom na rôzne spoločenské podujatia. Neskôr som plnil aj do litrových fliaš. Kúpil som si dokonca Aviu a sám rozvážal víno po celom Československu. Mal som spolužiaka z hotelovej školy, ktorý bol v tom čase námestníkom hotela Fórum v Prahe, kde mali veľké skladovacie priestory. Dohodol som sa s ním, doviezol za aviu vína a predávali sme. V tom čase som už ako jeden z prvých vyrábal sýtené víno, ktoré si do Fórumu chodila kupovať aj celebritná zákazníčka, Helena Vondráčková. Stále som dbal na to, aby bolo víno kvalitné. Potom však sýtené vína začali vyrábať viacerí vinári, ale tak zle, že ľudia ich prestali kupovať a vrátili sa k Hubertovi. Medzitým stúpla výroba na 25-tis. litrov ročne, čo bolo veľa, a aby som sa vínu mohol venovať, tak som sa v roku 1988 stal súkromníkom. Chvíľu som mal status samostatne hospodáriaceho roľníka, pretože len ten dovoľoval majiteľovi vinohradov vyrobiť výsledný produkt, teda víno a ďalej ho predávať.
S: Aj keď biznis s vínom bol úspešný, na chvíľu ste ho utlmili kvôli bufetu v nemocnici na Kramároch...
Prišiel za mnou spolužiak, že dostal ponuku prenajať si bufet na Kramároch. Nechcel do toho ísť sám. Najprv som ho odmietol, ale bol neodbytný. A tak som súhlasil a porušil tak jednu zo svojich zásad – a čiastočne som na to aj doplatil – a síce mať spoločníka. Bol som sa na bufet pozrieť a videl som veľký potenciál. V roku 1989 sme otvorili, ako jeden z prvých dvoch súkromných bufetov, vysoko nadčasový bufet so širokou ponukou jedál, šalátov, s vlastnými mäsovými výrobkami a obsluhou v rovnošatách. Za 5 dní v týždni po 8 hodín sme urobili tržbu – pri tých socialistických cenách – 0,5 mil. korún mesačne. Mali sme úspech aj s vlastnou pekárňou, ktorá bola pod bufetom, kde sme za jeden deň upiekli a predali tisíc koláčov. Takto to fungovalo asi dva roky. Potom sme otvorili ďalšie bufety, zriadili sme centrálne výrobne na studenú kuchyňu a mäsiarsku výrobu, prenajali sme reštauráciu v rozhlase. Víno som zatiaľ musel utlmiť asi o dve tretiny produkcie.
S: O bufet ste však nakoniec prišli...
Áno prišli, po nástupe novej ekonomickej riaditeľky, ktorá si tam dosadila svoju sestru. Medzitým som už mal nového spoločníka, pretože ten prvý kradol, tak sme ho vyhodili. Nový spoločník prišiel s návrhom rozdeliť sa. Chcel reštauráciu v rozhlase a ja som si mal nechať bufety. S tým som, samozrejme, nesúhlasil – on prišiel s návrhom, ja som si nechal možnosť voľby, a tak mi zostala reštaurácia. Mal som zmluvu o prenájme na 5 rokov a za 2,5 roka som z pôvodnej tržby 250-tisíc urobil 900-tisíc.
S: Ako ste to dosiahli?
Tým, že som zvýšil kapacitu a urobil ozajstnú reštauráciu. Predtým to bola skôr kaviareň s minimálnou ponukou jedál. Ja som už ponúkal asi 80 jedál, obedovali u nás ľudia z okolitých inštitúcií, realizovali sme rôzne akcie.
S: Víno ste predávali primárne v tejto reštaurácii?
Mal som už firmu Víno Matyšák. Podávali sme voľné, teda sudové víno. Veľa z tých ľudí, ktorí ho ochutnali, chceli odo mňa väčšie množstvo kúpiť, ale za veľkoobchodné, nie reštauračné ceny. Zvyšoval som teda výrobu a keď som sa blížil k štvrtému roku prenájmu, zistil som, že výroba mi vzrástla o 200 %. A vtedy som sa musel rozhodnúť, čomu sa budem prioritne venovať.
S: Už dnes je jasné, že ste sa rozhodli pre víno...
Oslovil som bývalého kolegu a ponúkol mu funkciu vedúceho reštaurácie. Ja som sa venoval vínu a v roku 1993 som zobral do prenájmu a neskôr kúpil nehnuteľnosť – dnes je to naša reštaurácia - v Pezinku. Upravil som tam pivnice, postavil halu. Mali sme kapacitu 450-tisíc litrov vína, nerezové nádoby a slušnú technológiu. To bolo obdobie, keď bol trh pomerne voľný a ja som ako jeden z prvých začal dávať víno do 50l nerezových kegov a z nich sa čapovalo pod tlakom dusíka, ktorý víno ochránil pred oxidáciou. Napríklad v Tržnici na Šancovej v Bratislave sme otvorili predajňu – funguje dodnes – kde sme pred Vianocami predali za 1 deň 3,5-tis. litrov vína. Začali sme predávať aj na Myjave a postupne sa rozširovali. V tom čase sme mali medziročný nárast 100 %. Keď sme jeden rok predali 200-tis. litrov, ďalší už 400, ďalší 800 atď. Každý rok bol veľmi náročný, nič sme nemohli robiť rutinne. Bolo treba kúpiť technológie, nádoby, autá, doplniť šoférov atď. A dozrel čas uvažovať nad jedným vlastným závodom a jednou centrálou. V Pezinku som od mesta kúpil parcelu a na zelenej lúke vybudoval závod, ktorý som si mimochodom nakreslil ja s bývalým kolegom. Dokupoval som ďalšie parcely a sídlo firmy rozširoval. Dnes už máme napr. aj biozáhradu.
Viac sa dočítate v júnových Stratégiách, ktoré sú práve v predaji.
Zdroj: rm