Shooty: Som novinár zvláštneho druhu

 

Tie nálepky boli už cez čiaru. Myslím si, že to mali tak nechať, nech sa to utrasie. Jedna aj druhá strana. Vlastne dnes už ani neviem, o čo tam išlo. Čo sa týka toho obyčajného človeka (p. Matovič, pozn. red.), iba potvrdil svoju obyčajnosť. Pochopiť sofistikovanú myšlienku, že autorský rukopis je výsledkom mnohých rokov práce, je zjavne ďaleko za jeho mentálnymi limitmi. Bol som celkom prekvapený, ako obhajcovia tejto drzosti tvrdia, že nakresliť nášho premiéra sa dá v zásade iba spôsobom, akým to robím ja. To, že odkreslili môj znak, ktorý používam pre tohto človeka aj s väčšinou atribútov, ktoré som  vytvoril, vôbec nechápu. A trvalo mi to roky. Samozrejme, že sa to dá celé okamžite potopiť tým, že im ukážem, ako kreslí toho pána Danglár v Pravde, alebo Natália Ložeková v .týždni. Ale asi sa mi nechce. V každom prípade, snažiť sa propagovať antizlodejskú agendu kradnutím je veľmi hlúpy koncept.

 

 

Všetci sa snažia pracovať s tým, aby sme predali čoraz viac novín. No a vtedy sa rozhodli dávať nálepky k predplatnému.  Asi by som to ako lojálny zamestnanec  nemal hovoriť, ale ani ja sa už v tomto necítim príjemne. 

 

To áno. Ale nie na to, aby sa dostali do parlamentu a spustila sa takáto debata. Je to ako v materskej škole. To som premiéra mohol uraziť grandióznejším  spôsobom ako nejakými nálepkami. Je mi to trápne. Nálepky sú stará finta, to sme robili ešte v Sme. A nič z toho nikdy nebolo. Obyčajná hlúposť. Obdivujem pána premiéra, že ho to tak rozrušilo. 

 

Z tých som mal lepší pocit. To som mal trochu viac pod kontrolou a jednak to bola takpovediac moja súkromná vec. Mali sme nejaké bilbordy kúpené od mediálok.  No a  potom sa mi začali ozývať samotní ľudia, ktorí vlastnia bilbordové plochy. Čo ja som predtým ani netušil, že na Slovensku existujú ľudia, čo vlastnia súkromne plochy. Myslel som si, že všetko majú iba veľké firmy. V tejto brandži  sa  nevyznám.  Bol som prekvapený, že mi volá niekto, kto má v záhrade bilbord. 

 

Mňa nezaujíma súkromná osoba Roberta Fica. Aj v redakcii som povedal, že mňa nezaujíma téma premiérových frajeriek, pre mňa to je bulvárna informácia.  Zaujíma ma to od momentu, keď sa to vzťahuje k nejakej jeho funkcii, k našim peniazom. K samotnému Robertovi Ficovi ma neviaže ľudská nenávisť, mám k nemu absolútne irelevantný vzťah. On je premiér, je reprezentant vlády. Keď ho kreslím,  kreslím ho ako symbol vlády. Vláda sa nedá nakresliť s x ministrami, tak  nakreslím človeka, ktorý za tú vládu zodpovedá. Ministra ministrov.

 

Nie. Nebol ani na tom súde, keď som tam bol ja. (Súd ohľadne karikatúry s chrbticou, pozn. red.) Neviem,  nepohybujeme sa v rovnakých prostrediach. (Smiech)

 

Nie. Mám také podozrenie, že jedna z prvých, čo som nakreslil do novín, je to, ako Mečiar stojí na osamotenom ostrovčeku a na obzore je loďka, ktorá mu odchádza. To bolo, keď už vyzeralo, že končí. Neviem, čo sa presne stalo, ale viem, že som si vtedy povedal, tomuto človeku je už koniec. 

 

Vždy uvažujem o tom, čo nakreslím. Najskôr musím sám seba presvedčiť, že na to, aby som niekomu ublížil, aby som na niekoho bol zlý,  to si musí  naozaj zaslúžiť. Najhoršia vec, čo sa mi stala, a to bolo naozaj hnusné, bol taký HZDS-ák,  Veteška, podpredseda parlamentu. A on kandidoval proti Mečiarovi za šéfa HZDS. Nakreslil som Mečiara, ako pichá do bábiky špendlíčky. Samozrejme, bábikou bol Veteška.  No a potom ten Veteška odpadol v parlamente a za nejaké obdobie zomrel.  Netušil som to, že už v tom čase bol chorý. Bolo to celé hlúpe. Nikdy by som si nerobil srandu z chorého človeka. To ma mrzí. Z chorých a slabých sa jednoducho sranda robiť nemá. 

 

To  je hrozne ťažké, komplikované. Nenachádzam na to odpoveď. Myslím si, že fundamentalistom sa treba vysmievať úplne všetkým, bez ohľadu na to, či sú katolíci, Židia. Lebo to, čo robia, je hlúpe. A nebudem sa tváriť, že nemám z nich strach, z toho, čo robia. Každý má z nich strach. Na druhej strane si hovorím, že to je presne tá emócia, ktorú oni potrebujú v nás prebudiť. Aby sme z nich mali strach. A tak si hovorím, či nie som „posero“. Mne sa veci v Charlie Hebdo nepáčili. Poznám tie noviny, a to je pre mňa úplne cez čiaru ohľadne všetkého. Oni si robili srandu aj z katolíkov napríklad. Ale takým spôsobom, ktorý mne je absolútne cudzí. Že keď niekoho nemám rád, tak oni si nerobia srandu na základe nejakých skutkov, ale ho zosmiešňujú hocijakým spôsobom. A to ja nerobím. Vždy pracujem s nejakými situáciami, faktami, ktoré sa stali. Mne je to odporné. Keď niekoho nemám rád, tak ho nenakreslím ako súloží s prasaťom...A oni to robili... To je tá francúzska bonvivánska kultúra.

 

Všade boli nejaké dejinné svinstvá. Majú to tak v sebe, že niekto môže byť na jednej strane prasa, na druhej strane má šálik a je za elegána, ktorého si  spoločnosť považuje. A nepovažujú ho za vulgárne hovädo. Síce tomu nerozumiem, ale majú to v svojej kultúre tak nastavené.

 

Čo?!

 

Cítil som sa tu tak samotný sám. Keď som odišiel zo Sme, museli tam namiesto mňa najať troch ľudí. (Smiech) Je ťažké zohnať niekoho, kto je ochotný produkovať, nehovorím, že v dobrej, ale štandardnej kvalite, každý deň. Zoženiete človeka, ktorý vie kresliť, ale nemusí sa vyznať. Potom zoženiete človeka, čo sa vyzná, komu to myslí, ale nekreslí. A potom zoženiete človeka, ktorému to aj myslí, aj kreslí, ale je nespoľahlivý. Ja fungujem preto, že som ako-tak spoľahlivý, že to viem každý deň dodať. 

 

No tak by som vám povedal, že stíham a moji kolegovia zasa, že nestíham. Ale viac-menej áno. Nestoja kvôli mne tlačiarne.

 

To je taká rešeršná činnosť zo začiatku. Niekedy je to fajn, stane sa niečo veľké. Ale potom sú to tie plevelové dni, keď si človek hľadá témy. Zisťujem, čo sa deje, volám kolegom, čo majú rozpracované. Musím získať surovinu. Potom si informácie triedim na to, čo mám uverejniť dnes a čo môžem použiť neskôr, zajtra. Musím pracovať aj s časom, pretože niekedy mám aj dva-tri nápady a môže byť, že by som niečo uverejnil neskoro. Kreslenie je desať percent z toho všetkého. Je to celé o škrtaní a redigovaní. Vlastne si celý deň niečo kreslím, potom škrtám a gumujem. Snažím sa vyhodiť každú zbytočnosť.

 

Považujem sa za novinára takéhoto zvláštneho druhu.  Mňa napríklad nemajú radi slovenskí karikaturisti. Hovoria, no, on to všetko robí také podenkové... No ale to je predsa o tom, že to mám robiť podenkové, lebo keby som tam kreslil nadčasové veci, bola by to nuda. Timing tam je, a ľudia aj majú radosť z toho, že je to aktuálne. Verím, že ak niekto toto nájde o pár rokov, môže usúdiť z toho niečo o tejto dobe. Možno tomu nebude rozumieť, ale bude vnímať atmosféru tejto doby. Keby som kreslil nejakých nadčasových panákov, ktorí si hovoria nejaké večné pravdy, tak to síce vydrží  a bude sa na tom dať zasmiať, ale o tej dobe to nepovie nič. Myslím, si, že keď sme novinári, mali by sme o tejto dobe hovoriť. 

 

Vnímam. Veď viem porovnať, ako išiel za tie roky v médiách náklad dole. A vnímam to aj teraz, keď som v tých nových novinách, že  nejako pomaličky musíme rásť. A rastieme, čo je pre mňa prekvapivé. Ale je to také... Noviny, to nie je dnes jediný zdroj informácií. Ale máme web, ktorý ide prudko hore. Lebo máme dobré know-how ešte zo Sme. 

 

 

Ako každému. Všetkým  to bolo ľúto, že odišiel. Alexej Fulmek si nás tak každého volal, aby sme si to rozmysleli. Bolo to hrozne ťažké, pretože my sme ho mali radi a máme ho radi aj doteraz. Akože sme mali perfektné vzťahy vždy. No a ja som za ním došiel, a aj som si hovoril, pre mňa to bude strašne ťažké, že keď ma tento človek, ktorého mám veľmi rád, začne prehovárať, aby som tam zostal. Absolútne pochopil, o čo mi ide a povedal mi, že ma nebude prehovárať, lebo pre mňa je to reputačný problém. A tak to jednoducho je. 

 

Snažím sa na to myslieť ako na poslednú možnosť

 

Ach, to viete? Zakladali sme kedysi Komplot ako dizajnérske štúdio. Boli sme dvaja študovaní grafickí dizajnéri a dvaja priemyselní. Reklama prišla až po mojom odchode.

 

S Rasťom sme sedeli v jednej lavici na grafickej priemyslovke. Veľmi sme sa smiali, veľa sme toho spolu pokreslili. Myslím si, že máme dosť podobný zmysel pre humor. Spolu sme sa hlásili na grafický dizajn, jeho vzali o rok skôr.  Chcel by som s ním ešte niekedy niečo urobiť. Niečo podobné som po rokoch zažil s Petrom Hajdinom, s ktorým sme vymysleli Komplot. Mňa reklama vôbec intelektuálne neuspokojuje. Ak by som to mohol povedať takto eufemisticky. 

 

Vy viete, že sa to nedá. Koľko bolo takých, že si povedali: idem na chvíľu do reklamy zarobiť, a potom natočím ten svoj veľký film, napíšem román... A čo urobili? Nič. Ostali v reklame.

 

Ale predsa niekto taký existuje, čo odišiel. Rado Ondřejíček, Martin Bajaník...

 

To áno, ale to nevnímam ako reklamu, to je preňho záľuba. Lebo reklama je pre mňa niečo, čo vlastne človek ani nechce robiť inak ako pre peniaze. Ale potom sú také typy ako ten Rasťo Michalík. Bol vždy výborný. Vidím na ňom, že ho to uspokojuje,  vidím, že to nerobí iba pre peniaze. Že tam cíti nejaké výzvy. Možno je takých viac ako on. Ja to nie som. Mňa by reklama vôbec nenapĺňala.

 

Rozmýšľam nad tým, že by som možno mal  mať nejaký internetový miniobchod, kde by som predával grafiky v menších nákladoch, plagáty. Samozrejme, ukrutne draho!  Mám plnú hlavu iných vecí, na produkovanie nejakého biznisu sa necítim. Hádam raz nájdem niekoho vkusného a šikovného, komu budem veriť a urobíme to spolu.  Najväčšou výzvou je neuspokojiť sa so sebou, nezamrznúť v nejakom postoji a neustále byť voči sebe kritický. Nebyť mentálne lenivý.

 

Ale hocikto je taký. Možno pôsobím tak, že nikoho neuznávam, ale nie je to tak. Je veľa ľudí, ktorí majú môj rešpekt. Viete, aj minule som robil nejaký rozhovor, kde sa ma pýtali, či mi neprekáža, že niekto stále rýpe do mojich kresieb, že ako to môžem vydržať. Tak som povedal, že mňa zaujímajú názory ľudí, ktorých si vážim. A názory bezmenného planktónu ma vôbec nezaujímajú. Aj keď sa nájde medzi ľuďmi niekto, kto s mojimi kresbami alebo s mojím názorom nesúhlasí, ale vidím, že je intelektuálne niekde, tak sa s ním normálne rozprávam. Ale keď vidím, že to je čisto v hladine nenávisti pocitov, tak to ma nezaujíma.