Odišiel z Týždňa a spolu s ďalšími kolegami založil prvé konzervatívne médium na Slovensku. Projekt vzbudzoval otázniky. Dnes je na mediálnom trhu rok. Ako sa mu darí?
Postoju mnohí predpovedali zánik. V akej fáze sa nachádzate?
Aktuálne u nás pracuje päť fulltime novinárov, dvoch ľudí máme na obchod, marketing a účtovníctvo. Už nezanikneme, rozhodne však musíme ďalej rásť. Je nás málo a cítime to.
Ako aktuálne vyzerá čitateľská základňa Konzervatívneho denníka?
Podľa Google Analytics sme teraz na počte približne okolo štvrť milióna užívateľov mesačne. Nás však viac zaujíma naše lojálne jadro a, samozrejme, počet pravidelných darcov. Je to pre nás ukazovateľ, ktorému podriaďujeme obsah, komunikáciu a to sú nároční ľudia, pre ktorých píšeme primárne. Naším cieľom je vytvoriť obsah, za ktorý sú ľudia ochotní zaplatiť. Pri Postoji je to špecifické najmä preto, že chceme, aby ľudia platili za niečo, čo majú aj tak zadarmo.
Vo svete sa však počet projektov fungujúcich na spôsobe crowdfundingu, teda verejnej zbierke priamo od ľudí, rozširuje.
Je pravda, že podobných projektov je vo svete viac, no iba zlomok z nich funguje dlhodobejšie. Pointa je nájsť, ako to robiť. Je to podobné ako pri Piane. Ak chcete, aby vám ľudia platili za obsah, ide o veľmi podobnú emóciu, ktorú musíte vzbudiť. Že sa to skrátka oplatí a stojí to za to. My sme pred Pianom uprednostnili crowdfunding a nazvali to „dobrovoľné predplatné“.
Nie je tento spôsob financovania v konzervatívnom kruhu jednoduchší?
V istom zmysle áno. A to najmä v tom, že na Slovensku túto oblasť nik nepokryl. Je zvláštne, že sa stále hovorí, že sme konzervatívna krajina. Mnohé ukazovatele to síce potvrdzujú, no v menšej miere, ako si možno myslíme. Ukazovatele, ako napríklad rozvodovosť, počet single matiek, sú porovnateľné so západnou Európou. Trendy, ktoré hýbu západom, sa Slovensku nevyhýbajú, hoci religiozita je tu stále o niečo vyššia. Ak berieme do úvahy ako ukazovateľ napríklad pravidelnú návštevu bohoslužby, ide približne o štvrtinu populácie. Slovensko je životným štýlom ľudí v zásade už liberálna krajina. Avšak jadro konzervatívcov je stále veľmi veľké. A je neprimerane veľké tomu, ako sa ho kto kedy snažil uchopiť. Hlavné médiá tento segment úplne vypustili. A to sa Postoj snaží uchopiť.
Splnili ste zatiaľ očakávania, ktoré ste si pred rozbehom stanovili?
Základná idea bola, že ak sa to spraví na dobrej úrovni, projekt si čitateľov získa. To je po roku najväčšie zistenie, ktoré na začiatku, navyše s takýmto zvláštnym biznis modelom, vôbec nebolo jasné. To sa potvrdilo. Stále sme však v strate, ktorú zatiaľ vykrývame prvotnou zbierkou.
Ide o sumu 80 000 eur, ktorú ste vyzbierali pred spustením Konzervatívneho denníka?
Správne. Aktuálne je už približne na polovici. Každý mesiac máme prevádzkovú stratu 5 až 6 tisíc, čo je približne tretina našich mesačných nákladov. Postupne tú stratu tlačíme nadol vďaka rastu výnosov, takže to ide zhruba podľa plánu.
Ako to stláčate?
Najmä marketingom zameraným na to, aby sa naši čitatelia stali našimi trvalými darcami. Začíname tiež skúšať nové veci. Pripravujeme publikovanie kníh, podobne vytvárame platformu pre podnikateľov, kde budú hovoriť napríklad aj o tom, ako sa vysporiadať s tým, ak si od nich niekto otvorene vypýta úplatok. Nie sú to vždy malé dilemy, najmä nie vtedy, ak sú zároveň zodpovední za svojich zamestnancov. Sú to otázky, ktoré ich vnútorne trápia a je dobré o nich rozprávať.
Diskutovať sa teda bude primárne o etike v biznise.
Áno, jadrom budú etické otázky. Podobne hľadáme spôsoby, ako sa rozširovať autorsky. Na našu výzvu, v ktorej hľadáme nových autorov, zareagovalo v priebehu prvých štyroch dní 40 ľudí, za týždeň vyše 70. To množstvo nás naozaj zaskočilo. Že nás je málo sa ukazuje najmä pri riadení frekvencie publikovania. Ak majú dva kolegovia zrazu nečakaný problém, výpadok vidno okamžite.
Na projekt Konzervatívneho denníka sa ozvali aj kritické hlasy. Niektoré články označili čitatelia za kontroverzné, rezonovali aj prirovnania ku konšpiračnému webu Hlavné správy.
Tomu sa asi nedá vyhnúť. Nakoniec, celková dôvera v médiá je dnes veľmi nízka.
A vy osobne ste nikdy nemali pocit, že ide o príspevok za hranicou?
Že sa niekto pozerá na svet inak ako ja, to áno. Ale že šlo o text za hranicou, taký pocit som nikdy nemal. Keď som pôsobil v SME, tak som neraz nesúhlasil s pohľadmi iných členov redakcie, podobne to bolo v Týždni. Najmä tam prebiehali výmeny názorov – ak bolo niečo, čo redakciu rozdeľovalo, vytvoril sa na to formát polemiky.
Spájanie liberálneho a konzervatívneho prúdu je vyhlasovaným špecifikom Týždňa. Špecifikom Postoja je aj podľa vás obsadiť na slovenskom mediálnom trhu voľnú konzervatívnu pozíciu.
Myslím, že by malo byť charakteristikou každého média, aby bolo rozkročené širšie, než naše médiá často sú. Samozrejme, vo svete je to podobné, vedľa seba existujú liberálne a konzervatívne médiá. Aj Postoj vznikol preto, že na Slovensku boli naše médiá rozkročené ešte málo.
Je prirodzené, že dvaja konzervatívne cítiaci ľudia nemajú na všetko totožný názor. No napríklad článok o pracujúcich matkách vzbudil nepomernú kritiku aj v rámci vlastného tábora.
Ošiaľ vznikol pri tehotnej Lucii Nicholsonovej, ktorá je podpredsedníčkou parlamentu. Médiá kričali, aké je to cool nosiť dieťa do parlamentu, dávali ju za vzor. Naša autorka sa rozhodla napísať, že to má aj isté nevýhody.
Vašu redakciu tvoria novinárske osobnosti. Niektorí čitatelia tvrdia, že sa odchodom z printového týždenníka, kde dlhodobo pôsobili, stratili. Nesnaží sa Postoj pre získanie pozornosti odlíšiť za každú cenu?
Paradoxne dostávame na našu prácu omnoho viac reakcií, než keď sme písali do časopisu. Print je obmedzený. Keď sa na webe venujeme určitej téme, ku komunite, ktorej sa to týka, sa dostane. Jednak za to môže otvorený obsah, no samotný web ako zdieľateľná platforma poskytuje veľkú výhodu. Do redakcie dostávame maily, pod našimi článkami sa objavuje množstvo komentárov. Podobnú skúsenosť mám s reakciami od bývalých kolegov z Trendu či SME. Aktuálne od nich dostávam omnoho väčšiu spätnú väzbu, pretože je to na webe, na sociálnych sieťach. Dajú si tú námahu, aby si na článok klikli a prečítali ho. Nedali si však námahu, aby si magazín kúpili v stánku.
„V redakcii by to chcelo viac žien. Všetci píšeme najradšej o politike a niekedy nám unikajú spoločenské témy. To nám chýba."
Verím, že to bude dobré médium. Dva či trikrát väčšie, možno bude vydávať mesačník.
Určite nepôjde o denník, nejakú verziu printovosti si však vieme predstaviť. Čitatelia chcú Postoj aj na papieri.
Aké je najväčšie negatívum Postoja?
Určite malá tematická rozmanitosť, generačne sme príliš jednoliati. A chcelo by to viac žien. Všetci píšeme najradšej o politike a niekedy nám unikajú spoločenské témy. To nám chýba.
Píšete pre konzervatívnych čitateľov, čo v slovenskom prostredí znamená najmä pre veriacich. Akým spôsobom manažuje denník svoje vzťahy napríklad s Konferenciou biskupov Slovenska (KBS)?
Sú korektné, aj keď obe strany si ich zrejme vedia predstaviť lepšie. Príkladom je náš článok o odchode biskupa Imricha, pri ktorom biskup vyhlásil, že Postoj zneužíva jeho odstúpenie na škodlivú polemiku a ubližuje Cirkvi. Za článkom si napriek tomu stojíme, doteraz na stránke visí. Do kontaktu s KBS však zas tak často neprichádzame.
Keď teraz pôsobíte v Postoji, necítite zo strany biskupov väčšiu náklonnosť? Nie je pre vás ľahšie získať vyjadrenia konzervatívnych osobností?
Premýšľam, kedy sme mali naposledy rozhovor s niekým z biskupov. Spomínam si na Milana Lacha, ktorý pred voľbami kritizoval vládu, predtým naposledy zrejme iba v lete. Nie je to zas tak často.
Nečakala cirkev, že budete v nejakej miere zastupovať jej PR?
Neviem, to sa musíte spýtať jej zástupcov. Naša predstava bola jednoznačne tá, že o nej musíme informovať viac, a to nejakým normálnym spôsobom. Cirkev je veľká inštitúcia, s ktorou prichádza do kontaktu možno milión Slovákov každý týždeň. Komunikácia medzi ňou a médiami bola vždy zvláštna, čo je zásluha oboch strán. Videli sme, že práca toľkých kňazov a rehoľníkov zostáva nepovšimnutá a opäť sme to vnímali ako nevyužitý priestor. Preto vznikla podstránka Svet kresťanstva. A dopyt po nej je skutočne veľký.
Svet kresťanstva však neposkytuje analýzy, názorovosť. Udalosti najmä opisuje.
Pri dokumente Amoris Laetitia (dokument pápeža Františka o záveroch zo Synody o rodine, pozn. autora) sme ponúkli pohľady z troch strán. Vy však zrejme narážate na slovenskú cirkev.
Nebojí sa Postoj konfrontácie? Dobré vzťahy s biskupmi potrebuje.
Pri spustení Postoja sme napríklad písali o tom, prečo nie sú biskupi lídrami. Keď sme mali rozhovor s Milanom Lachom, ktorý otvorene kritizoval Roberta Fica, v článkoch sme sa pýtali, prečo sa k nemu nik iný z biskupov nepridá. Na verejnosti ich hlasy ešte stále rezonujú. Podobne sme neváhali kriticky reagovať na Pastiersky list týkajúci sa utečencov. Ale necítime sa byť tými, ktorí budú do nej búchať za každú cenu, myslím, že tento pohľad je na Slovensku už dosť mediálne zastúpený.
„Náš trh je malý a všetci to cítime. Už v susednom Česku vidíme rozdiel v spôsobe, akým sú organizované redakcie, hoci ľudský talent u nás je plus mínus porovnateľný.“
Nastal moment, keď vám do redakcie zavolal biskup a prebehla výmena názorov?
Najlepším príkladom je už spomínaná tlačová správa o odstúpení biskupa Imricha. Biskup Imrich v nej píše, že Postoj chcel vraziť klin medzi biskupov a veriacich, keď sme informovali o príčinách jeho odstúpenia. Za zverejnenými dôvodmi si dodnes stojíme, hoci ich biskupi oficiálne nepripúšťajú.
Nemáte strach, že to odradí veriacich, ktorí tvoria vaše primárne zdroje?
Každý šéfredaktor sa bojí, že stratí predplatiteľov a inzerentov. U nás je to ešte trochu väčší problém, pretože zrušiť trvalý príkaz trvá dve sekundy. Keď máte predplatné Týždňa či Denníka N a naštvú vás nejakým textom, stále existuje šanca, že kým predplatné skončí, upokojíte sa a rozmyslíte si to. Nás môžete zrušiť za pár sekúnd, teda hneď, ako vás naštveme.
Ako vnímate súčasné mediálne prostredie na Slovensku?
Nepoviem nič nové, náš trh je malý a všetci to cítime. Už v susednom Česku vidíme rozdiel v spôsobe, akým sú organizované redakcie, hoci ľudský talent u nás je plus mínus porovnateľný, ale aj tých ľudí je menej, a menej sa tak môžu vzájomne doťahovať či inšpirovať. Aj český trh však prechádza veľkými zmenami.
Teda podobne ako u nás. Menujte slovenské médium, ktoré je stabilné a funkčné.
To je pravda, skôr som však narážal na zmeny majiteľov. Vplyv Andreja Babiša na Mladú frontu je už trochu cítiť. U nás je to výrazne menej, napríklad SME sa voči Pente vymedzuje negatívne, nevnímam ju tam. V Hospodárskych novinách Babiša necítim, v ekonomickej žurnalistike však vidno príliš rýchle striedanie novinárskych osobností.
Prešli ste si Trendom, Denníkom SME či Týždňom. Ktorá skúsenosť bola pre vás najsilnejšia?
V Trende som strávil deväť rokov, profesionálne som tam vyrástol, začínal som tam ako brigádnik a skončil ako zástupca šéfredaktora. Vždy naň budem mať slabosť, niekde v zadnom mozgu som stále ekonomický novinár, hoci v redakcii už poznám len pár ľudí a zmenil sa i majiteľ. Podobne aj SME, resp. dnes už Denník N, bol som tam rád, s pár ľuďmi odtiaľ mám veľmi živé kontakty, chodievam raz za mesiac na pivo. Aktuálne sa však dobre cítim v Postoji a nemenil by som. Projekt, ktorému nik neveril, je výzva.
Kto je Fero Múčka
Dlhoročný ekonomický novinár, bývalý zástupca šéfredaktora v biznis magazíne Trend, komentátor denníka SME a zástupca šéfredaktora v magazíne Týždeň. Aktuálne vedie Konzervatívny denník Postoj.