Kotlebovcom sa v aktuálnom politickom dianí darí, ich preferencie stúpajú. Tá otázka leží na stole od marca: ako majú médiá informovať o strane ĽSNS bez toho, aby ju legitimizovali a budovali jej značku?
Marián Kotleba k svojmu úspechu klasické mainstreamové médiá nepotreboval. Ak by sa tie teraz rozhodli, že o ňom nebudú informovať vôbec, jeho popularite to neublíži. Skôr naopak. Ak by nedostával priestor, využil by to a robil zo seba pred verejnosťou martýra. Dnes však už jeho popularita nestojí na obraze mučeníka, ale odvážneho nositeľa zmeny systému.
Poskytovať Kotlebovi priestor v médiách je však veľmi tenký ľad.
Myslím si, že médiá by o ňom mali informovať, avšak spôsobom, aby odhaľovali všetky jeho, nazvime to, „nesplnené sľuby.“ Jeden z nich - a pomerne dôležitý bol, že nebude brať od štátu žiadne peniaze či už za voľby alebo činnosť svojej politickej strany. Po voľbách však urobil banálnu fintu a povedal, že keď sa nevzdajú financií iní, nespraví tak ani on. Toto je ale nesplnenie jeho predvolebného sľubu. Toto napríklad v médiách nezarezonovalo tak, ako keby to urobila iná politická strana. Ja si myslím, že médiá by k nemu mali pristupovať kriticky či kritickejšie, ako k iným stranám. Poukazovať na to, čo všetko v minulosti členovia Kotlebovej strany narozprávali a konfrontovať ich s tým. Napríklad, či si naozaj myslia, že zabitie šiestich miliónov Židov bola skutočne rozprávka.
Kotlebovci sú však dnes parlamentnou stranou a do istej miery tomu prispôsobili svoju rétoriku. Ako sa ich dá usvedčovať dnes?
Posun je v ich rétorike, nie však v myslení. Je pravda, že si podobné, otvorene fašistické vyhlásenia o Židoch či Rómoch už nemôžu dovoliť. Práve preto neboli ani na proteste, ktorý minulý víkend usporiadal Marián Magát. Extrémista Magát môže byť pre Kotlebu, ktorý sa snaží vystupovať umiernenejšie, nebezpečný. Všetci klasickí politici sú však so svojou minulosťou konfrontovaní. Sú zvyknutí na kritiku. To isté by sa malo diať aj voči kotlebovcom, pretože tí majú oveľa nebezpečnejšie výroky.
Ktoré médium na Slovensku to podľa vás robí dobre?
Myslím, že Denník N a čiastočne Denník SME. Oba sa usilujú na Kotlebov extrémizmus neustále poukazovať. Výborne to robí bloger Ján Benčík, ktorý odviedol kus práce. Dal si tú námahu a pozrel minulé príspevky kotlebovcov, teraz už poslancov ĽSNS. Myslím, že túto robotu zatiaľ dostatočne nerobia politici, hoci sú najsilnejšie ozvučení. Po voľbách urobili mnohí niekoľko chýb, ako napríklad pani Nicholsonová, ktorá povedala, že nemá problém podporiť dobrý návrh zákona, aj keď bude pochádzať od Mariana Kotlebu. Okrem jeho legitimizácie to ukazuje aj na čosi iné: ak by tu mal dobré zákony navrhovať práve Kotleba, pre politickú triedu je to tá najhoršia možná vizitka.
Ak s ním nebudú spolupracovať v parlamente, nehrozí opäť, že sa uchýli do pozície martýra? Videli sme, ako poslanci ĽSNS verejne vystupovali, keď ich prezident Kiska ako jedinú stranu nepozval na povolebné rokovania.
Kotlebovci vedia, čo robia. Voľby ukázali, že žiaden zo socio-demografických faktorov nebol pri úspechu ĽSNS natoľko výrazný, aby to rozhodlo o ich úspechu. Nebol to výlučne postoj k Rómom, utečenecká otázka či banskobystrický pôvod, ktoré Kotlebu dostali do parlamentu. Najsilnejším faktorom sú podľa môjho názoru konšpiračné weby. Tie sa dnes tešia veľkej obľube a Kiska je ich cieľom veľmi často. O prezidentovi píšu ako o bábke, poradcu Bútoru či podobné nezmysly. A tu dochádza k prieniku - ľudia, ktorí veria týmto webom, sú často voličmi Kotlebu či, v budúcnosti, Magáta.
Kiska týmto gestom teda stratil časť svojich voličov.
Áno, zaiste ho to stálo časť popularity. Ľudsky mi je však sympatické, že napriek tomu svoj názor prejavil. Kiska to však mohol urobiť aj inak. Kotlebu by prijal, no súčasne by mu napríklad verejne nepodal ruku. Bolo by to jasné gesto. Možno by ho podobne nemusel prijať tam, kde ostatných. Po stretnutí by dal brífing a Kotlebovi povedal, čo si o ňom myslí. Zároveň by tak neurazil 209-tisíc voličov ĽSNS. Nemyslím si, že všetci z nich sú extrémisti. Sú to skrátka iba ľudia, ktorí majú menej informácií. V marci Kotlebu volili kvôli tomu, že mali tohto systému dosť. Boli naozaj naštvaní a chceli buchnúť po stole.
O to sa vie zrejme podobne oprieť aj existencia Kollárovej strany.
Áno, to sú ďalší naštvaní voliči. Tam šlo viac o migráciu, pri Kotlebovi mám však pocit, že nasal všetkých, ktorí už neveria v štát. Tých ľudí už naozaj štve, ako každý deň vidia, ako sa rozkrádajú peniaze. Už žiadnej strane z politického establishmentu neveria, že by bola iná.
Na nadnárodnej úrovni riešime štiepenie európskeho projektu, doma žijeme kauzou Bašternák, ktorá naplno odhaľuje previazanosť vzťahov na nezávislých postoch. Kotleba akoby nemusel robiť nič a jeho preferencie porastú.
Keď sa s ním budeme baviť na úrovni, či jeho návrhy v parlamente sú dobré alebo zlé, či je jeho program dobrý alebo zlý, je to iná debata, ako keď sa pýtame, či si naozaj myslí, že deportácie a smrť miliónov Židov bola rozprávka. Ide o dve odlišné diskusie. V tej prvej by som použil stratégiu cordon sanitaire. Tam by som sa s ĽSNS naozaj ani nebavil. V tej druhej by som sa s ním však rozprával, a to veľmi otvorene. Robí to napríklad Sulík - vždy, keď hovorí o Kotlebovi, tak o ňom rozpráva ako o človeku, ktorý tvrdí, že holokaust je vymyslený príbeh. Hádam každý, respektíve aj väčšina Kotlebových voličov uzná, že nie je. A toto pripomínanie jeho výrokov pomáha. Ak by sa navyše udiala nejaká zaujímavá politická diskusia, v ktorej by či už politik alebo historik Kotlebu priamo konfrontoval, do istej miery by ho tým obnažil. S trochou šikovnosti by sa možno nad jeho podporou zamysleli aj niektorí jeho voliči. Diskusiám s Kotlebom by som sa teda en bloc nevyhýbal. Veľmi však záleží, o ktorú rovinu diskusie ide.
Skúste uviesť príklad, kedy dať Kotlebovi mediálny priestor.
Možno moment, keď navrhol v parlamente minútu ticha za Jozefa Tisa. Poslanci vtedy mohli pustiť 20-minútový dokument o holokauste a tom, ako sa za Tisa vyvážali Židia a ešte sme za to Nemcom platili peniaze. Ak by som chcel byť veľmi marketingový, tak by som do parlamentu doviedol aj človeka, ktorý to sám prežil. Nechal by som ho vystúpiť, a potom by som sa pred všetkými kamerami pána Kotlebu spýtal, či si ešte stále chce Tisa uctiť.
Kotlebovi sa však darí získavať sympatie predovšetkým hliadkami, ktoré rozostavil vo vlakoch na určitých spojeniach.
V tejto veci by mal zasiahnuť štát. On jediný má na to totiž nástroje. Na určitý čas by mal zabezpečiť posilnené hliadky vo vlakoch, v ktorých sú kotlebovci, no nie len tých. Ľudia si nesmú myslieť, že štát nedokáže ochrániť ich bezpečnosť, že to preto musia robiť holohlaví muži v polokošeliach. Keby kotlebovci videli, že v každom vagóne sú dvaja policajti, ktorí by skutočne dohliadali na poriadok a aj na nich, pochopili by, že sú tam nadbytoční. Nemali by dôvod tam šaškovať a prestalo by ich to baviť.
Má na to štát kapacitu?
Vo výnimočných prípadoch musí nájsť. A najmä, keď už sme kvôli utečencom prijímali 5000 nových policajtov, tak by sa na nejaký čas tie hliadky zaiste našli. Kotlebovci predsa nie sú v každom vlaku každú minútu. Štát v tomto smere musí zasiahnuť. Ak to nechá tak ako doteraz, otvorene ľuďom ukazuje, že zlyháva vo svojej úplne základnej funkcii – zabezpečiť bezpečnosť svojim občanom - a musí to tak robiť niekto iný. Ak nerobí, tak je pochopiteľné, že sú hliadky ľuďom sympatické.
Marian Kotleba nie je jediný. Antiestablishmentové či priamo extrémistické strany badať stále viac. Je nejaký príklad zo zahraničia, o ktorý sa možno oprieť?
Stratégia, že s nimi nebudeme absolútne komunikovať a izolujeme ich, nie je správna. Nefunguje. Skúšali to vo Francúzsku, odkiaľ pochádza aj samotný výraz - cordon saniteur – a Le Pennová vyzerá, že možno vyhrá najbližšie prezidentské voľby. Teraz v Rakúsku skoro vyhral ďalší kandidát s extrémistickými názormi - a pravdepodobne skutočne vyhrá, nakoľko sa voľby opakujú. Myslím si, že izolácia extrémizmu nefunguje. Týchto ľudí je potrebné detailne sledovať a ich názory verejne konfrontovať tak, aby to počuli aj ich voliči.
Úspech Kotlebu podľa vás závisí od viacerých faktorov. Ako najsilnejší ste uviedli existenciu konšpiračných webov. Ako je možné proti nim zasiahnuť?
Existujú indície - a už to myslím potvrdilo aj ministerstvo vnútra, že s viacerými z týchto konšpiračných webov sem prichádza istý typ vplyvu z Ruska. Svojim spôsobom je to možné klasifikovať ako zasahovanie cudzej krajiny do vnútorných záležitostí inej. Aj keď ide pri šírení propagandy o inú formu zásahu, teda nepriamu, tieto aktivity by sme mohli prirovnať k činnosti rozviedky. V tomto prípade by mal zasiahnuť štát a jeho tajné služby. Neviem, či je najsprávnejšie ich len odrezať od finančných tokov, alebo ich jednoducho zakázať – v oboch prípadoch je to možné a potrebné. Dokázateľne to totiž ovplyvňuje čoraz väčší počet ľudí. Samozrejme, že sa tie nezmysly môžu a budú naďalej šíriť aj po Facebooku, no ak sú platené zo zahraničia, tak by s tým štát mal niečo robiť.
Čo s tými, ktoré nie sú dotované zo zahraničia? Tento fenomén máme aj na Slovensku.
Žijeme v dobe, keď má už pomaly akýkoľvek názor rovnakú hodnotu ako iný. A tie jednoduchšie, vysvetľujúce zložitú realitu, sa presadzujú jednoduchšie cez sociálne siete. Tie sa na Slovensku silou vplyvu už vyrovnali klasickým médiám a v budúcich voľbách budú mať už takú prevahu, ako majú v Amerike. V týchto voľbách sa ukázalo, že sa už do parlamentu dá dostať cez Facebook. Dokázal to najmä Boris Kollár, Kotleba si renomé budoval v minulosti aj cez klasické médiá. Nedá sa takto na Slovensku voľby ešte vyhrať, no je jasný trend, že sa tomu čoraz viac približujeme. Je to otázka času. A Facebook praje konšpiračným teóriám, pretože sú jednoduché, sú sexy. Sú zaujímavejšie ako tie odborné a dátami podložené argumenty. A samozrejme sa nedá obmedziť ich zdieľanie. Tu však majú nastúpiť elity a podobne zrozumiteľným spôsobom tieto argumenty vyvracať. Ale nejde len o politikov. Svoju úlohu zohrávajú aj médiá či mimovládne organizácie, ktoré by mali všetky konšpiračné nezmysly prekričať faktami a diskusiami na úplne inej argumentačnej úrovni. V tomto diskurze sú mimoriadne dôležité, pretože tí druhí majú momentálne navrch.
Ako však urobiť fakty sexy? Videli sme, ako za pomoci médií zlyhal predreferendový diskurz v Británii, ktorý ovládli bláznivé titulky bulváru.
Na takúto robotu by to chcelo Roberta Fica z roku 2002 až 2006. Dnes už je jemne za zenitom, no vtedy dokázal „majster populizmu“ rétoricky čarovať. Výhody Európskej únie sa musia vysvetľovať zrozumiteľnejším spôsobom, respektíve vôbec vysvetľovať. Ľudia dnes berú veci ako samozrejmosť. Zabúdame, čo by sa stalo, keby sme v únii neboli. Lebo Británia svoj odchod ustojí. Slovensko by ho neustálo.
Kto je Radovan Choleva
Politický marketér, v minulosti pôsobil ako novinár, riaditeľ viacerých tlačových oddelení či komunikačný poradca. Naposledy istý čas viedol predvolebnú kampaň Procházkovej Siete, pracoval na kampani bratislavského primátora Iva Nesrovnala, pre politikov SDKÚ, riadil komunikáciu župana Pavla Freša či bývalej starostky bratislavského Starého Mesta Tatiany Rosovej. Je spoluzakladateľom agentúry Vrtieť psom, ktorá sa venovala politickému marketingu. V súčasnosti vydáva Newsfilter.