Aká je, podľa vás, hranica, ktorú by tlačový hovorca nemal nikdy prekročiť?
Tú hranicu stanovuje ten, za koho tlačový hovorca hovorí. Ak má politik pocit, že tlačový hovorca má vydávať tlačové správy a opakovať dve tri vety, ktoré mu oznámi, potom je tá hranica inde, než ju mám napríklad nastavenú ja. My sme po rozhovore s pánom prezidentom zvolili inú taktiku a boli sme takto dohodnutí už od začiatku, aby som mal čo najväčší priestor. Mojím jediným mantinelom je názorová zhoda s pánom prezidentom. To by sa potom pán prezident ozval, keby som sa dopustil nejakej hrubej chyby.
A už sa niekedy ozval?
Nie. On si každý predstavuje vzťah medzi politikom a jeho tlačovým hovorcom ako odťažitý, ale my vedieme každý večer diskusie o politike a ja veľmi načúvam, čo prezident hovorí alebo naznačuje. To mi pomáha reagovať vtedy, keď som sám vojak v poli, teda napríklad na tlačovej konferencii, kde prichádzajú rôzne otázky, ktorých znenie dopredu nepoznám. Vďaka tomu, že viem, čo si o rôznych veciach prezident myslí, môžem reagovať bez toho, aby som s ním každú vetu konzultoval. V podstate tak každý deň spolu hovoríme, zhodnotíme deň, vrátane toho, čo sú stanoviská pre našu vnútornú diskusiu a čo stanoviská, ktoré môžem verejne prezentovať.
Tú otázku som položil z jasného dôvodu - vy ste posunul hranice aktivity tlačového hovorcu niekam, kde na to nikto nebol doteraz zvyknutý. Často pôsobíte skôr ako politický poradca či člen nejakého politického zboru prezidenta, než jeho hovorca.
Som proste iba hovorca, ktorý má, zaplať pánboh, možnosť voľnejšie sa vyjadrovať pred kamerami a na sociálnych sieťach. Áno, niekedy môžem riskovať, že zachádzam ďalej, než tu bolo zvykom, ale jednoducho tak to máme nastavené a prezident ma v tom podporuje. Potom v tom nevidím problém.
Stáva sa vám, že osobne s názormi prezidenta nesúhlasíte?
Je to veľmi častá otázka a vždy odpovedám po pravde: nie. Už len preto, že tie stanoviská často vznikajú pri spoločnej diskusii s ním. Ja s ním veľmi dlho spolucítim a to mi uľahčuje prácu.
Poďme k vašim začiatkom. Vy ste začínal ako redaktor komunistických Haló novín.
V skutočnosti som začínal v dvojtýždenníku Prahy 10, ale Haló noviny sú môj naozajstný začiatok novinárskej kariéry a som zmierený s tým, že mi to bude neustále vyčítané. Ja sa toho ale nezriekam, je to súčasť môjho života. Nebudem robiť to, že by som vytváral nejaké falošné prejavy na tému ospravedlnenia za niečo, čo som robil. Nemám dôvod, je to súčasť môjho života. Každý má svoj príbeh a toto je súčasťou toho môjho. Je to kontroverzné, toho som si vedomý, ale tá skúsenosť mi umožnila byť od roku 2003 v Poslaneckej snemovni, získať skúsenosti ako politický novinár a dodnes z toho, čo som sa počas tej práce naučil, vychádzam.
Súzneli ste s vedením a vydavateľom Haló novín ako teraz spolucítite s prezidentom?
Nebol som nikdy členom KSČM, ani voličom. Pre mňa to proste bola príležitosť. Ja som chcel vždy pracovať v médiách a nejako sa mi náhodou dostali do rúk Haló noviny práve vo chvíli, keď v nich vytlačili inzerát, že hľadajú redaktorov. Ja mám rád drobné provokácie a pri tom vedomí som sa im prihlásil.
Provokoval ste aj v tých novinách alebo ste držal líniu?
Občas som volil voľnejší štýl písania, čo mi raz aj vytkli. Ten list je stranícky a niektoré články, ktoré som v ňom písal, ako napríklad ten o Jiřine Švorcovej, sú stále predmetom rôznych žartov na môj účet. Mne to nevadí, mladosť je jednoducho mladosť. Asi by som si vypožičal názov autobiografie Adiny Mandľovej: Dnes sa tomu už smejem.
A keď sa spätne pozriete na svoju prácu na hrade, tiež sa tomu budete smiať?
Určite nie. Pre mňa je tá práca to najlepšie, čo som kedy v živote robil. Už len preto, že môžem pracovať s človekom, ktorého si nesmierne vážim a u ktorého viem, že pre túto krajinu naozaj veľa robí. Je to pre mňa česť robiť pre Miloša Zemana.
Robil ste aj pre Jiřího Paroubka, ale tam tá rozlúčka nebola práve jednoduchá. Ten vás dokonca nazval "nechutným podrazákom" a "klamárskym hlupákom".
Verte alebo nie, ja na to nespomínam v zlom. On bol veľmi aktívnym politikom a pre mňa to bola skvelá skúsenosť v tom, že som bol v poriadnom záprahu. To, že sme sa potom v zlom rozišli, považujem za minulosť a netrápi ma to. Ja som pred svojím odchodom jednoducho usúdil, že už s ním nesúzniem a musím odísť. On to bral zle a som si istý tým, že to bolo zbytočné.
Potom prišla ponuka z hradu. Ako?
Priamo od pána prezidenta. Pán prezident sa mnou onoho dňa hovoril v Lumbeho vile, kde býva. Prišiel som za ním na pozvanie na návštevu. Myslel som si, že mi chce povedať nejaké stanovisko pre noviny, robil som v tej dobe, ako je známe, v Práve a Novinkách. On mi pritom oznámil túto ponuku. Mal som málo času, ale rozhodol som sa prakticky hneď. Taká ponuka sa jednoducho neodmieta. V Práve mi potom vyšli v ústrety a mohol som nastúpiť v priebehu dvoch týždňov.
Ako poznám šéfredaktora Práva Zdeňka Porybného, určite vám dal na odchod nejakú dobrú radu.
Samozrejme. Niečo mi povedal a mal veľkú pravdu. Nebudem ale hovoriť, čo mi povedal. Každopádne rád na to dodnes spomínam.
S Milošom Zemanom ste sa teda poznali už skôr.
V Práve som mal na starosti ľavú časť politického spektra a s Milošom Zemanom som robil rozhovory ešte predtým, ako začal uvažovať o kandidatúre. Niekoľkokrát som za ním išiel na Vysočinu. Hovorili som o politike i mimo rozhovorov a možno to ho motivovalo, aby ma oslovil.
Bol ste novinár, teda minimálne „hnoj a povlak,“ podľa Miloša Zemana.
Novinár by sa mal odpútať od toho, aby si také bonmoty na seba vzťahoval. Navyše sme postupne k sebe získali istú elementárnu dôveru a toto sa ma nedotýkalo.
Čo budete robiť, keď Miloš Zeman na hrade skončí?
Nepremýšľam nad tým. Nikdy nepremýšľam nad tým, čo budem robiť, keď napríklad nebudem robiť prácu, ktorú práve vykonávam.
Už raz ste sa z politického PR vrátil do novinárčiny. Myslíte, že cesta späť vedie aj teraz?
Nebol som prvý, kto tak urobil. Veľa novinárov odišlo robiť hovorcov na ministerstvo a potom sa vrátili späť. Ale zase sa budem opakovať - nepremýšľam nad tým. Ja by som to považoval za neslušné premýšľať teraz nad tým, čo bude, keď Miloš Zeman nebude prezidentom.
Aké média najradšej čítate?
Nemám obľúbené médium, ale autorov. V každom periodiku sa nájde niekto zaujímavý, kto ma dokáže osloviť, ktorého článok si rád prečítam. V podstate ale čítam úplne všetko, čo sa ku mne dostane v rámci monitoringu.
Tak schválne, nahoďte, kto je váš obľúbený novinár.
Nebudem vám dávať zoznam. Obmedzím sa na dve mená, ktorým tým určite neuškodím - Jan Schneider a Ján Petránek. Podľa mňa sú to nesmierne skvelí autori, ktorí nejdú s prúdom a mnohokrát sú kritickí aj voči prezidentovi. To mi nevadí, páči sa mi, že nie sú ideológovia. Tých sa v poslednej dobe v médiách objavuje čím ďalej viac a je to na škodu.
Dúfal som, že poviete napríklad Jindřich Šidlo.
Ale toho čítam tiež rád. Jeho svieže texty sú pre mňa živou vodou. Napísať jedovatý komentár ako on, to je tiež umenie. Dokáže byť vtipný a to sa mi páči.
Aký máte všeobecne vzťah k českým novinárom, koniec-koncov býval ste jedným z nich.
Už v posledných rokoch, keď som robil v Práve, som sledoval jednu negatívnu vec a to je strata kontextu u mladých novinárov. Nielenže si nepamätajú skoršie dôležité udalosti napríklad v českej politike, ale ani si nedohľadajú staršie informácie o téme, ktorú spracúvajú. Dnes sa veľa tlačí na rýchle spravodajstvo, internet tlačí kvalitu dole a kĺže sa po povrchu. Pre politikov je to výhodné, ale čitatelia, ak nechcú kĺzať po povrchu s médiami, si potom musia veci dohľadávať. To potom uvoľňuje priestor pre rôzne alternatívne weby, konšpiračné weby a napríklad aj dekonšpiračné weby.
Ale veď vy toho nešváru veľmi skúsene sami využívate - predhadzuje novinárom omrvinky, ľahko či viacerých senzačné vyhlásenie, komentáre a oni po tom idú ako hladní psi po kosti. Viete s tou povrchnosťou pracovať a ide vám to na ruku, nie?
No, veľa pracujem so sociálnymi médiami, hlavne Twitterom. Výhodné je, že ho veľa používajú novinári, takže na neho umiestnim fotografiu či informáciu a ona sa tak rýchlo dostane do verejného priestoru. Pritom to v skutočnosti veľmi nemám rád, som konzervatívny človek a osobne mi taký štýl komunikácie nie je blízky. Ale áno, je to pre mňa zaujímavé laboratórium ako pracovať s médiami.
Keď už sme pri tých sociálnych médiách, sú plné paródiou na vás, či už je to falošný profil Jiří Ovčáček na Facebooku, tiež Ovčí Mluvčáček alebo stripy Čuňáček & Ovčáček. Máte aj vlastný diel v seriáli Kancelária Blaník.
Ten je skvelý, mimochodom. Keď sa pozriete na tú skriňu za mnou, tak vidíte, že ja si rôzne paródie na seba zbieram. Mne sa to páči a robí mi to radosť. Je to známka toho, že má moja práca vplyv. Ak by neboli Ovčia Mluvčáčkové, znamenalo by to, že to robím zle a nie je ma vidieť ani počuť.
Ani trochu sa vás to nedotkne? Musí to byť strašný nápor na psychiku.
Jedna vec je karikatúra na internete, druhá reálni ľudia tam vonku a tí sa ku mne správajú slušne. Toto sú len obrázky, či už pohyblivé alebo statické, to mi nevadí. Naopak ma vždy prekvapujú politici, ktorí sa kvôli tomu ohradzujú alebo sa chcú súdiť. To by ma nenapadlo, mňa to baví.
Takže nevadí, že som dole na recepcii hovoril, že: Nesiem vrecúško sušených sliviek do ovčína?
O čo ide?
To bola taká smiešna kauza, kedy váš falošný napodobňovateľ z Facebooku vytrollil nejakého aktivistu zo Slobodného vysielača, ktorý si myslel, že sa baví v skutočnosti s vami.
Zas tak detailne to nesledujem, mňa bavia tie koláže, ako som už hovoril. Tu vážne odkazujem: Len Houšť a väčšie kvapky. Len si budem musieť nájsť nejakú ďalšiu výstavku. Na knižnicu sa mi to už nevlezie a na stole sa to začína veľmi rozťahovať.
Príde mi, že prezident ignoruje verejnoprávne médiá a dáva zásadné rozhovory skôr komerčným subjektom. Prečo?
To určite nie je pravda. Zrovna za chvíľu (rozhovor sa odohral vo štvrtok 12. 8.) bude mať pán prezident rozhovor pre verejnoprávnu televíziu. Pri svojich cestách po republike potom v každom kraji dáva rozhovor verejnoprávnemu rozhlasu. Je len jeden formát, pri ktorom prezident jasne povedal, že ho nebude navštevovať a to sú Otázky Václava Moravce. Mimochodom, novozriadená OVTV má ambíciu prekonať v sledovanosti druhú časť práve Otázok Václava Moravca.
Ako teraz vlastne OVTV funguje?
Nie je to pravidelné vysielanie, ale keď sú dôležité akcie, tak samozrejme OVTV vysiela prostredníctvom Facebooku. Teraz v septembri bude prezidentská návšteva Pardubického kraja a budeme určite vysielať zo všetkých stretnutí, ako s občanmi, tak predstaviteľmi. Máme zaujímavú sledovanosť a navyše to zamedzuje niektorým médiám, aby poskytovala skreslený obraz toho, čo sa na takých stretnutiach deje - treba nafukovala počty ľudí, ktorí prišli proti pánovi prezidentovi demonštrovať. My pritom zaberáme v rámci transparentnosti všetko, vrátane práve tých demonštrujúcich, ak sú. Je to pre nás účinná mediálne zbraň.
Točíte sám?
Ja alebo kolega, ktorý ma sprevádza pri krajských návštevách.
Dosť ste teraz kritizovaný v súvislosti s fenoménom ruskej propagandy v Česku. Dal ste napríklad rozhovor prokremeľskému Pražskému expresu. Nie je to tak, že tým tieto prokremeľské propagandistické kanály legitimizuje?
Nevidím žiadny problém v tom, že dám rozhovor nejakému médiu. Prečo? Jediné médium, ktoré by som striktne odmietol, či už by išlo o rozhovor so mnou alebo pánom prezidentom, by bolo len niečo jasne fašistického alebo nacistického. Viete, on je to podľa mňa dobrý biznis bojovať proti ruskej propagande. Podľa mňa je to jednak hlúpo robené a navyše je to kontraproduktívne. Nemyslím si, že by sa tu mali vypínať nejaké weby a nemyslím si, že je problém, že by som dal občas napríklad rozhovor Sputniku (sieť zahraničných webov financovaných ruskou vládou a podporujúcich ruskú vládnu politiku. Funguje aj v českej verzii).
Rovnako tak, ako napríklad článok z Daily Mail, zavesím ho k sebe na Twitter rovnako ako napríklad článok z Guardianu alebo práve Sputnika. Trebárs včera večer som u seba vyvesil, a priznávam, že to bola provokácia, článok z tohto webu, že FSB uviedla, že ukrajinskí diverzanti prenikli na Krym. Spustila sa na mňa kvôli tomu kanonáda. Tu je vidieť hlúposť tých, čo bojujú proti ruskej propagande. Iste, u Sputnika ide o propagandu, ale tento vzdorovitý boj proti tomu len zase nahráva ruskej propagande, že sa u nás obmedzuje sloboda slova. Verím, že ľudia dokážu tieto veci rozoznať. Dôležité je jednoducho sledovať, čo robíte, nie čo zdieľate.
Ale keď tieto veci zdieľate, dávate im punc relevantného zdroja.
Pozrite, ono je pikantné to sledovať. Na Sputniku sa objaví nejaká informácia o dianí zo zahraničia, ktorú si oni prevezmú zo zahraničnej tlače a upravia si ju. Nakoniec sa tá informácia rovnako objaví aj v českých médiách v nejakej inej podobe. Mne ide o tú informáciu samotnú. Iná rovina je, že každá propaganda je hlúpa, vrátane tej ruskej. Ale tu je veľké nebezpečenstvo, že my na jednu hlúpu propagandu odpovieme rovnako hlúpou propagandou. Výstupy tých spolkov (Jiří Ovčáček naráža na aktivity Think-tanku Európske hodnoty), to je na úplne rovnakej úrovni. Je to medvedia služba celej tej záležitosti a my by sme na ruskú propagandu mali odpovedať čo najväčšou mierou slobody v našej krajine.
Bohužiaľ si myslím, že ideologizácia debaty v Českej republike bude pokračovať a bude to na škodu českej novinárčine. A preto si myslím, že občasná provokácia Sputnikom z mojej strany je na mieste.
Pripravené v spolupráci s českým portálom MediaHub.cz.