Viac ako 13 rokov šéfoval tlačovej agentúre SITA, predsedal slovenskému výboru a bol členom Správnej rady International Press Institute (IPI). O slovenských médiách hovorí otvorene a ako sám priznáva, čaká, že si narobí nepriateľov. S Pavlom Múdrym o novinárskej obci, bujnejúcej oligarchizácii, o Piane, ktoré trhu fantasticky pomohlo, o pokračujúcej bulvarizácii, ostrej komunikácii s politikmi ale i tom, že dnes máme najlepšie médiá, aké sme kedy mali.
V súčasnosti je novinárska obec často cieľom útokov zo strany verejných činiteľov. Spolupráca by preto mala byť na mieste. Ako šéf IPI ste skončili, dôvodom bol podľa vašich slov chýbajúci záujem novinárskej obce. V čom je podľa vás problém?
IPI je zamerané najmä na zastupovanie novinárov pri rokovaní so štátnymi orgánmi. A nato potrebujete mať podporu v médiách. Pred tromi rokmi sme mali konferenciu o tom, že máme najprísnejšie tresty za ohováranie. Novinárov sa to týka vo veľkom, máme tam sadzbu od dvoch do desať rokov. Konferenciu však nepodporili. Nechcú sa zaoberať svojimi vlastnými problémami?
Žijeme v čase, keď sa žurnalistika vývojom technológií zrýchlila. Na kapacitu novinárov vznikol tlak, dnes musia generovať omnoho viac obsahu, ako v minulosti.
Tiež to však neznamená, že má rozhodovať iba počet klikov. Nemôžem si pomôcť, ale médiá zmeškali dobu, keď mohli internet využívať, no oni s ním bojovali. Hlavne tlačené tituly. Deväťdesiate roky sú klasickým príkladom, mali sme veľký spor s Američanmi práve o uzatváraní internetu, o jeho spoplatnení. My máme predsa výnimočnú situáciu. Piano urobilo na Slovensku fantastickú vec - ľudia sú ochotní platiť.
Kde vidíte najväčší problém?
Čitateľov sme si vychovali tak, že čítajú najmä bulvárne správy. Seriózne médiá v snahe prežiť tak bulvarizujú tiež, minimálne titulkami. Toto už nie je tá žurnalistika, ktorú by som aj ja ako osoba chcel obhajovať. Viem, že sú to silné slová, že mnoho ľudí nahnevám a urazím. No vnímam, že slovenskí novinári napriek nepriaznivej situácii nechcú spoločne diskutovať o svojej profesii.
Pozrite sa, čo sa potom deje: novinári idú proti novinárom. Veď je to choré. Jedni sú v tomto médiu, majú tohto vlastníka a kritizujú iných, ktorí majú ďalšieho vlastníka.
V čase, keď z redakcie SME prechádzali novinári do nového Denníka N, bol na Slovensku americký novinár James Steele, nositeľ Pulitzerovej ceny. Na prednáške dostal otázku – čo keď váš majiteľ médium predá? Steele odpovedal jednoznačne: „Mňa nezaujíma, kto je majiteľom môjho média. Zaujíma ma až vtedy, keď mi zasiahne do práce.“
Tá konfrontácia zrejme skôr či neskôr príde.
Pozrite sa. Ja si myslím, že v SITA sme zažili dosť búrlivé časy. Skutočne môžem povedať, že Mečiar nás nemal veľmi rád. Z Úradu vlády nám na otázky na pokyn Mečiara odmietali odpovedať, vykradli nás. No majitelia SITA nikdy nezasiahli do našej práce. Keď mali problém, prišli za mnou ako riaditeľom. Nikdy nekomunikovali priamo s redaktormi. A aj teraz záleží najmä na redaktoroch, na šéfredaktoroch, na ich integrite, na tom, akú silu majú.
Všetko záleží na tom, ako sú novinári schopní robiť. Poviem vám príklad za všetky. Mnohí moji niekdajší spolupracovníci sú aktuálne vo viacerých redakciách. Je zaujímavé, že tí, ktorí robia pod Pentou, sa nesťažovali. Sťažujú sa ľudia z Trendu? Z denníka SME?
Druhá otázka je, či by tlak na svoju prácu verejne priznali.
Vrátim sa znova k tomu istému. Je to o integrite novinárov. Ujsť však predtým, ako niečo majitelia urobili, je pre mňa dosť čudné.
Hovoríme o odchode redakcie zo SME a založení Denníka N?
Nebudem to konkretizovať.
A toto je presne to, čo je dnes prítomné veľmi silne. Nejde o to, aby sa na niekoho útočilo. My sa bojíme veci normálne pomenovávať.
Poďme na to inak. Viete mi povedať okrem Bertelsmanna, Ringiera a Springera (mediálne spoločnosti, pozn. autora) ešte nejakého veľkého, „čistého“ vydavateľa ?
Čo máte na mysli pod pojmom „čistý“?
Že ide o vydavateľa, ktorý existuje len na to, aby vydával printové či elektronické médiá.
Vždy to bude biznis.
Presne tak. Keď pred asi tromi rokmi kupoval Amazon prestížny The Washington Post, najtradičnejšie noviny v Spojených štátoch amerických, nič sa nedialo. Je to biznis. Ak si niekto kupuje vplyv, novinári sú tu na to, aby ten vplyv odhaľovali. A presne tu chýba solidarita. Poviem príklad – ak bude Andrej Babiš nejakým spôsobom zasahovať do vydávania svojich médií, tak sú tu iné médiá, aby to vykričali. To isté platí, ak bude do práce zasahovať Penta, J&T či iný vlastník.
Vy to voláte pomoc, novinári by to nazvali pokusom o diskreditáciu konkurencie.
Opriem sa znova o Jamesa Steela - keď mám niečo, čo mi môj vydavateľ nepublikuje, hľadám iné spôsoby zverejnenia, dnes ich je množstvo. Potom budem uvažovať o svojej budúcnosti. Takto to funguje v zahraničí. U nás sa žiaľ stále pozeráme do minulosti. Píšeme o totalite, väčšinou to spracovávajú 25-roční ľudia. Potom sa stále vraciame do 90-tych rokov, ktoré sa posudzujú podľa dnešnej legislatívy. Za Mečiara bola legislatíva iná, s tým už nevieme urobiť nič. No budeme známkovať ľudí podľa toho, že v roku ´93 niekto s niekým zakladal firmu a jeden sa neskôr posunul do biznisu a druhý do mafie.
Vždy zaznieva argument malého trhu, „Slovensko je malá krajina, kde každý každého pozná.“
Súhlasím, to je osud malých krajín. Vrátim sa do nejakého roku 2000, nátlak mečiarovcov na médiá bol silný, spolupracovali však vtedy minimálne vydavatelia. Tí boli tou hybnou silou, ktorá sa stavala proti Mečiarovmu klanu, vydávali na protest biele titulky a podobne. Zastupovali úlohu šéfredaktorov. To majú robiť oni, nie vydavatelia. Dnes spolu nekomunikujú v podstate ani vydavatelia. Postavili sme sa do pozície „sme konkurencia.“ To však neznamená, že nepracujeme v tých istých podmienkach. Kto má vytvárať mediálne prostredie, v ktorom chceme a máme pracovať? My. No nechali sme to na politikov a vládu.
Vláda vytvára mediálne prostredie na Slovensku?
Na 90% áno. Kde sú tie časy, keď sme Tlačový zákon tvorili 10 rokov, bojovali sme oň spoločne? A zavŕšili ho za Daniela Krajcera. Sedávali sme u vtedajšieho ministra kultúry dvadsiati ľudia z médií a upravovali spoločne jednotlivé paragrafy.
Čo je podľa vás hlavný dôvod, že ešte nedávno bol záujem spolupracovať silnejší?
Zrejme tá zmena vlastníctva. A ľudia, ktorí boli zvyknutí spolupracovať, s malými výnimkami už nie sú v médiách. Problém vidím však najmä v tom, že prišla zmena vlastníctva, ktorú spôsobila kríza. Médiá kríza zasiahne vždy silne, prvé, kde firmy škrtajú, je na propagácii a reklame. Podobne nastal úbytok čitateľov.
Skutočne nastal úbytok?
Čitatelia sa presunuli na internet.
Čítajú však stále, zmenili len platformu.
V médiách sme prestali rozlišovať kvalitu. To je dnes najväčší problém. Miesto toho, aby sa seriózne médiá presadzovali kvalitou, bulvarizujú sa. Pozrite si titulky. Klikanosť nie je pre mňa kritérium. Tá je kritérium pre obchod. Ja v súčasnej situácii médií vidím paradox – také dobré médiá, ako máme dnes, sme v histórii tejto krajiny ešte nemali. No mohli by byť podstatne kvalitnejšie. Lenže posledné dva roky kvalita stagnuje.
Na základe akých kritérií tento stav hodnotíte?
Podľa tém, aké médiá otvárajú, vplyvu, aký majú a podľa toho, či témy, ktoré spracúvajú, sú ozaj v záujme ľudí a verejnosti a či sú dobre spracované. Podobne kvalitné sme ich nemali celú históriu Slovenska.
Stagnujeme však. A vládne povrchnosť. Chceme byť rýchli. Napríklad pri investigatíve si nepredstavujem, že v prvom článku si vystrieľam všetko, čo mám a následne už nemám čo dodať. Žiaľ, to sa robí.
Investigatíva je aj vypustenie balónika, čakanie na reakcie – musím mať ešte niečo v talóne, aby som mohol pokračovať. To sa už žiaľ veľmi nerobí. Čo nové ste za ostatné dva mesiace čítali v kauze Bašternák? Okrem toho, že týždenník Trend teraz primäl Kažimíra k priznaniu, že áno, takto sa kradlo. Nič nové som sa nedočítal. Vystrieľali sme, čo sme mali a potom v médiách žijeme z Matoviča. Pardon za výraz.
Keď už sme sa ocitli v politike, ako v súčasnosti vnímate komunikáciu premiéra Roberta Fica smerom k médiám?
Je možné, že z toho, čo som povedal, sa zdá, že útočím na médiá. Nie, ja útočím na kvalitu. Aj Robert Fico istý čas útočil na kvalitu médií, no teraz útočí osobne a úplne nehorázne. Čudujem sa jednej veci. Premiér zvolá tlačovku, všetci tam nabehnú, on im vynadá a oni na ďalšiu tlačovku prídu znova. Pýtam sa prečo. To, čo novinári potrebujú vedieť, im prinesú tlačové agentúry, ktoré tam byť musia. Iní tam byť nemusia.
Mal som to šťastie, že som sa mohol učiť v zahraničných agentúrach. Robil som v Reuters, v rakúskej APA, mal som možnosť nahliadnuť do práce AP v USA. Áno, ich povinnosťou je pokrývať informácie. Povinnosťou novinára je pozrieť si výstup, vybrať dôležitú tému a hľadať ďalej konkrétne zdroje a respondentov. Čerpáme zbytočné financie a mrháme kreativitou ľudí, keď ich vyháňame na tlačovky. A potom to skončí tak, že novinári sa tam hádajú so svojim respondentom. Na TA3 či na livestreamoch to teraz vidíme bežne naživo.
A nemajú sa práve konfrontovať?
Novinár? Novinár má právo sa pýtať. Prečo sa má hádať so svojim respondentom? Videli ste naživo tlačovú besedu Mariana Kočnera?
Áno. Ale o Marianovi Kočnerovi je náročné hovoriť ako o relevantnom respondentovi.
Moment, bola to tlačová beseda? Boli tam novinári? Boli. Videli ste tie hysterické výstupy novinárov? Toto nie je naša úloha.
Je pravda, že na mieste bolo viac emócií, ako bolo potrebné, šlo o citlivú tému.
Novinár má byť nad vecou, aj keď na neho útočia. Má jednu zbraň: svoje pero alebo svoj počítač.
Nie je to nostalgia za minulosťou? Politici dnes neodpovedajú, respektíve odpovedajú na otázky, ktoré nedostali. Na tlačových besedách zaznievajú viac monológy a vyhlásenia, než vecný dialóg. Novinár je v ťažkej pozícii.
Nedávno bolo obdobie, keď si Robert Fico povedal svoje a médiá to napísali. Vybavené. Prečo sa s ním mám hádať na tlačovke, to nie je moja úloha.
Tak to ťažko bude fungovať dlhodobo. Nie je lepšia kultivovaná konfrontácia?
Sú novinári, ktorých Fico neznáša a neodpovedá im. Ale sedí tam ďalších 15 novinárov.
Takže navrhujete stratégiu, že tú istú otázku položí iná tvár.
Presne tak. Toto rozdelenie médií nás zasiahlo – predsa redaktor Pravdy sa neopýta tú istú otázku, ktorú sa spýtal redaktor SME či Denníka N. Kde je solidarita?
Odpoveď nie je potrebné hľadať veľmi ďaleko. Ak by som to pomenovala diplomaticky, poviem, že sú tu iné politické motívy.
Sme novinári. Máme vo vienku informovať verejnosť o tom, čo sa vo svete deje. Môžeme hovoriť, že Robert Fico neodpovedá na otázky, upozorniť na to, že toto nie je akceptovateľné správanie voči novinárovi či denníku. Ako? Že budem klásť tú otázku donekonečna. A potom mám vynikajúcu reportáž, lebo Fico sa zdvihne a odíde. Hovorím, sú to detaily. Kočner napadol novinársku obec. A novinárska obec okrem toho, že napísala, že Kočner je „ten zlý“ a má asi nelegálne získané materiály neurobila nič. Prečo si dotknutí novinári nesadli a nezvolili spoločný postup?
Čo mali podľa vás urobiť?
Čo tak si sadnúť a poprieť spoločne všetko, čo tam bolo?
A bolo by to fér, ak by časť z toho bola pravda?
To je presne to. Rozprávali sme sa, že komunikácia bola získaná nelegálne. V bežnom svete by sa novinári vzbúrili, spoločne by podali trestné oznámenie o ochrane osobných údajov a čakali by na súd. A prečo to neurobili? Na to mám len jedno vysvetlenie - a žiaľ nie je veľmi príjemné. Novinári sa zrejme boja, čo ten Kočner ešte má.
Prilejem olej do ohňa. Novinári sú namierení proti Robertovi Ficovi, jedným z dôvodov je, že väčšina novinárskej obce je politicky skôr vpravo.
Nesúhlasím s vami. Posledné štyri roky Dzurindovej vlády boli protidzurindovskí. V roku 1994 velebili Mečiara, v ´98 už boli protimečiarovskí.
O čom to hovorí?
Pomýlili sme si kontrolu moci, ktorú máme vo vienku, s bezbrehou kritikou. Zrejme to preženiem, no my novinári zrejme potrebujeme mať svojho nepriateľa. Táto žurnalistika je ľahšia. Mám svoj cieľ a útočím a to veľmi často bez vysvetlenia. Potom je tu druhá vec, vysvetlím to opäť na príklade. Mali sme demokratické voľby, ktoré vyšli ako vyšli. Matematicky aj s prižmúrením oboch očí sa dala vláda vytvoriť bez Smeru len úplne krkolomne.
Médiá si ju vysnívali a začali písať v prospech vlády na čele s Richardom Sulíkom. Keďže to nevyšlo, tak všetci, ktorí išli do koalície s Ficom, sú nepriatelia. Čiže nevytvorila sa vláda, ktorú si želali médiá, tým pádom všetko ostatné bolo zlé. Médiá nemajú čo určovať vládu. Demokratické voľby musíme rešpektovať, nič iné nám nezostáva.
Jedným z poslaní médií je kultivovať verejnosť. Neimplementovať do nej názory, ale ukazovať smer. Rozumiem však, že je to veľmi tenký ľad.
Spochybnil niekto demokratické voľby teraz v Spojených štátoch?
Nie, hoci výsledkom všetci nadšení neboli.
Opakujem, čo som povedal. Máme najlepšie médiá, aké sme kedy mali. No pri malej investícii by mohli byť tie médiá ešte o trochu lepšie. Chce to opustiť povrchnosť, nesústrediť sa toľko na rýchlosť, ale na kvalitu. Viem, aká je doba. Viem, že elektronická komunikácia prevalcuje všetko. Ale čím sa chcú seriózne médiá odlíšiť, ak nie kvalitou?
Máme mnoho schopných novinárov. No ich kvalita zanikne v celkovom zameraní média, pod ktoré spadajú. Rýchlo, rýchlo, rýchlo. V rámci novinárskej obce nemáme úctu jeden voči druhému. Len si pozrite, koľko médií kopíruje iné médium. Nemáme úctu voči sebe a voči svojej profesii.
Zhodli sme sa, že médiá sú súčasťou trhu. Je to produkt, aj keď špecifický. Zamestnávatelia potrebujú generovať zisk. Tam to všetko začína i končí.
Myslím si, že najväčší nedostatok, ktorý máme, je v riadení redakcií priamo. A nemám teraz na mysli len šéfredaktorov. Chýba editorská kvalita. Editor by mal byť ten, ktorý rozhoduje, čo a v akej kvalite bude umiestnené v novinách či televíznom spravodajstve. Mal by byť akousi vnútornou opozíciou v redakcii. Tam si myslím, že máme veľké nedostatky, ktoré by sa dali eliminovať.
Musíme tých editorov trénovať aj školiť. A nerobíme to. Lebo kto má rozhodovať o kvalite svojho médiá? Novinári svojou prácou, editor následnou úpravou a šéfredaktor tým, že svojou osobnosťou a postavením „otvára dvere „, teda reprezentuje médium tam, kde sa bežný novinár nedostane. Tým zvyšuje vážnosť média a respondenti potom ochotnejšie odpovedajú na otázky.
Máme Tlačovú radu, nedávno sa veľmi diskutovalo medzi vydavateľmi, ako ju zreformovať, ako jej dať väčšiu váhu. V poslednom čase diskusia utíchla. Rešpektovaný samoregulačný orgán by slovenským médiám veľmi pomohol: pretože my nie sme neomylní. My sa len hráme na neomylných.
Často chýba rubrika opravy. Chvíľu ju mal denník SME. Dnes keď sa musia médiá ospravedlniť, tak to zverejnia, no rubrika už neexistuje. New York Times či Washington Post ich majú. Nie je hanba priznať si pochybenie, práve naopak. My sme však radšej na barikádach.
Problémom je nedostatok financií, ktorý trh znervózňuje.
Nie len financie. Je to spôsob myslenia. Za Mečiara sa médiá báli. Prišiel rok 1998 a voľby, v ktorých zohrali médiá rozhodujúcu úlohu - Mečiar už vládu nezostavil. V rokoch 1997 – 1998 boli veľké roky médií. Ukázali svoju moc, pričom pokiaľ ja si pamätám, nik nepodporoval osobne Mikuláša Dzurindu či nejakú politickú stranu. Šlo o zmenu štýlu vládnutia. To, že si následne Dzurinda na štyri roky privlastnil, že sme podporovali SDKÚ, bol jeho kardinálny omyl. Lenže tú moc, ktorú sme vtedy zistili, že máme, sme nezvládli. A dnes chceme meniť politické pomery.
Podľa vás tak fungujeme naučene z minulosti?
Nerád by som použil termín, že zneužívame svoju moc. To nie je pravda. Ale chceli by sme byť hráčom na politickej scéne, čo nám neprináleží. Ako člen IPI stretávam renomovaných novinárov, nemeckých, amerických či iných novinárov , editorov i šéfredaktorov a diskutujeme a pochybujeme o svojej práci, či ju skutočne robíme dobre. U nás na Slovensku novinári o svojej práci veľmi nepochybujú. A zdá sa mi, že sme zabudli na spoluzodpovednosť za to, ako občania vnímajú svoju krajinu. My vo veľkej miere spoluvytvárame obraz života u nás i vo svete a to si vyžaduje aj veľkú mieru zodpovednosti za to ako to robíme.
Kde ste naposledy videli diskusiu o kvalite slovenskej žurnalistiky? Niekto nás kritizuje, tak my na neho zaútočíme. Dvakrát to aktuálne urobil Gabriel Šípoš (TIS), ktorý sa dlhé roky zaoberal médiami. Pozor, nehovorím, či má alebo nemá pravdu. No miesto toho, aby s ním novinári diskutovali, zaútočili na neho. Prečo? Nie sme schopní solidarity, teda vzájomnej podpory a nie sme ochotní vytvárať si spoločný mediálny priestor. Áno, je to priama konkurencia. No my musíme vytvárať spoločné mediálne prostredie, inak nám ho vytvorí niekto iný.