Piatkový podvečer som výnimočne nemal v obývačke pusteného Andreja Bičana, samozrejme na televíznej obrazovke. Piatich proti piatim síce RTVS na Jednotke vysielala, mňa oveľa viac zaujímala inaugurácia 45. prezidenta USA.
Uspokojil som sa s ČT24, simultánny preklad vynechal len jedno dôležité prehlásenie - „Buy American, Hire American“ tlmočníkovi v záplave slov amerického prezidenta ušli. Po zvyšok času som ich výkon obdivoval. Screenshoty z vysielania českej verejnoprávnej boli v piatok nakoniec dobré aj pre status na facebookovej stránke RTVS.
Ale to je iný príbeh, o inom som chcel.
Ak si niekto, hocikto, myslel, že po nástupe Donalda Trumpa do Bieleho domu skončí vojna s novinármi, je naivnejší ako tínedžer na prvom rande. Prvé kroky nového šéfa Washingtonu viedli do sídla CIA, kde prehlásil „Viete, že vediem vojnu proti médiám,“ a postaral sa o prvú kontroverziu.
Druhá na seba nenechala dlho čakať, na druhý deň poslal svojho hovorcu Seana Spicera pred novinárov prehlásiť, „Inauguráciu videlo najviac ľudí v histórii, či osobne, alebo pri televíznych obrazovkách. Bodka.“ Žiadne otázky, len pripravené stanovisko.
Obrázky, na ktorých je na inaugurácii možno polovica davu v porovnaní s davom pri zložení sľubu Baracka Obamu v 2009 sa šírili médiami, aj a najmä sociálnymi, od piatkového popoludnia amerického času a celkom iste ste ich videli aj vy. Televízne ratingy potom ukázali, že Trumpa v piatok sledovalo 30,6 miliónov Američanov pri televíznych obrazovkách. Obamu v 2009 37,8 milióna, Ronalda Reagana 41,8 milióna. Ešte aj na inauguráciu Nixona v roku 1969 sa pozeralo viac divákov, ako v piatok na Trumpa.
Žurnalisti v USA zostali ako obarení. Naozaj nečakali, že prezident vyhlási evidentné klamstvo za fakt a obviní novinárov z falšovania skutočnosti. Okamžite sa strhla debata, ako naložiť s novým spôsobom komunikácie najvyššieho úradu v USA.
Kellyanne Conway, poradkyňa inaugurovaného lídra najväčšej západnej demokracie, obhajovala klamstvá hovorcu vyjadrením, že ide o „alternatívne fakty“. Trump samozrejme nie je prvý politik, ktorý potrebuje pre komunikáciu s voličmi a médiami fakty. Skôr opak je pravdou, pravdovravného politika aby jeden lupou hľadal.
Zaujímavý názor na túto tému napísala Margaret Sullivanová vo Washington Post. Podľa nej by novinári nemali zhltnúť Trumpov naviják a správať sa k nemu ako k nepriateľovi. Mali by pri podľa nej pri každej príležitosti opakovať, že ich úlohou je reportovanie pravdivých informácií a branie volených funkcionárov na zodpovednosť. Pritom by mali viac pozornosti venovať činom ako tweetom, alebo klamstvám na tlačových konferenciách, no tie by mali zakaždým jasne pomenovať.
Rovnako dôležité je aj, aby priznávali a opravovali vlastné chyby. Odvoláva sa aj na Jessicu Husemanovú, ktorá v inom článku napísala: „Novinári nedostanú odpovede od hovorcu Spicera. Odpovede dostanú, keď po nich budú pátrať, keď si zašpinia ruky prácou. Mali by sme to všetci urobiť,“ vyzýva. Veľmi poučne.
Zaujala ma cez víkend – aj v súvislosti s podobnou situáciou na Slovensku – historka, ako kedysi prezident Nixon ignoroval otázku Dana Rathera (jedného z najrešpektovanejších televíznych osobností žurnalizmu) počas tlačovej konferencie. Tom Brokaw, Ratherov rival a osobnosť podobného formátu položil ako ďalší v poradí otázku „Odpovedali by ste na otázku Dana Rathera?“
Päť vecí, ktoré si myslím
1. Myslím, že som sa minulý týždeň dozvedel jeden zaujímavý fakt
V súvislosti s americkými voľbami som sa dočítal, že až 40% Trumpových voličov označilo televíziu Fox News ako hlavný zdroj informácií potrebných pre rozhodnutie, komu dať hlas. Voliči Hillary Clintonovej mali zdrojov viac, medzi nimi aspoň niektorí ešte stále aj tlačené noviny. Spolu ale len 2% voličov uviedli tlač ako hlavný zdroj informácií pre volebné rozhodnutie.
Neprekvapivé, stále však alarmujúce číslo pre budúcnosť novín, ako ich poznáme.
2. Myslím, že s Prázdninami som sa možno mýlil
Takmer štyria z desiatich ľudí, ktorí mali v stredu večer pustený televízor, pozerali Prázdniny. Rodinná šou, ktorá evidentne stavila na úspech jesenného seriálu Naši a inšpirovala sa legendárnym filmom S tebou mě baví svět odštartovala priam famózne. JOJ dlhou kampaňou výborne využila voľnejšie televízne obdobie a ľudí k obrazovkám pilotnej časti dostala.
Samozrejme, kľúčové bude, koľko ľudí si pozrie druhú časť, čakám ale veľmi podobné číslo, ako naposledy. V pútavke totiž dievča sedelo na latríne, do ktorej spadol tuším mobil. To nemôže zlyhať.
3. Myslím, že nikto nerozpráva o jedle ako 15 minútový Gabo
Tak, ako nikto sa medzi sebou nebaví vtipnejšie, ako Marián Čekovský s Mišom Hudákom a Marcelom Forgáčom v Inkognito, nikto ani nerozpráva o jedle krajšie, ako 15-minútový kuchár Gabo na JOJke. Jemný prízvuk strieda s typickou televíznou kuchárskou hantýrkou (rozumej všetko hovorí zdrobnene), v nedeľu mal ako hosťa Davida Prachařa a komolená čeština so slovenským prízvukom bola ešte lepšia ako to, čo tí dvaja varili.
4. Myslím, že zákon o hlasnejších televíznych reklamách neplatí na internete
Dva dni som minulý týždeň strávil sledovaním televízneho spravodajstva z archívu JOJ a Markízy. Ak vám v televízii prekážajú reklamné prestávky počas správ, na internete ich radšej ani nepozerajte. Jednak sa mi nepodarilo na ani jednom webe pozrieť si tri reportáže po sebe bez prerušenia nepreskočiteľnou reklamou, druhak zákon o hlasitosti reklamných brejkov neplatí na internete už vôbec.
V televízii ho (možno) televízie ako-tak dodržiavajú, na internete ani náhodou. Iný dôkaz, ako opotrebenie ušných bubienkov nemám, musíte mi veriť, alebo si to na vlastné uši overiť.
5. Myslím, že milosť by sa nemala udeľovať v televíznej upútavke
Nedeľa na JOJ by bola oveľa príjemnejšia, keby počas úplne všetkých komerčných brejkov nebežala upútavka na Siedme nebo. Ako som už kdesi písal, politik, ktorý by odolal pokušeniu vystúpiť v programe, sa ešte nenarodil. Škoda, že počas včerajšej upútavky som mal pocit, že už aj prezidentské milosti sa udeľujú v televíznej skriptovanej reality šou.
Keď som už pri prezidentoch, radšej ponúknem najlepšie čítanie minulého týždňa, longread o tom, ako Barack Obama čital každý deň desať listov od obyčajných Američanov. (Po anglicky)