Keď som sa na úplnom začiatku púšťal do adaptácie resp. lokalizácie pôvodne chorvátskeho projektu pre slovenskú televíziu, priznávam sa, že som vstupoval do neznámych vôd. Nevedel som, čo ma čaká, bol som vždy zvyknutý tvoriť projekty takpovediac od bieleho papiera. Vedel som, že takáto práca bude mať svoje špecifiká a dokonca som mal obavu, či to nebude ťažšie. Ukázalo sa však, že to tak nie je. Ak je predloha dobrá a funkčná, potom je to dobrá práca, o kúsok menej náročná ako tvoriť pôvodný seriál. Zistil som, že to čo je najviac na nezaplatenie je tá kreatívna energia, ktorá bola investovaná do pôvodiny prvotnými autormi. Dostanete do rúk niečo, čo už je vysedené, vycizelované, nad čím nejaký scenáristický tím už poriadne zamakal. Keď do toho potom vložíte ešte svoju energiu, alebo skôr energiu svojho tímu, vo výsledku sa to skumuluje. Samozrejme, ak by sme do toho na slovenskej strane tú kreativitu nevložili, výsledok by za veľa nestál.
Na začiatku sme od majiteľa licencie dostali podklady, takzvanú bibliu, rozpísané popisy všetkých dielov, charakteristiky postáv, všetky scenáre. Jediné, čo sme s tvorcami originálu museli na začiatku konzultovať, boli veci, ktorým sme nerozumeli. Potrebovali sme vedieť, kam smerujú postavy – napríklad kňaz Bohuš, v jeho prípade sme nevedeli načítať, kam jeho postava smeruje, či zostane kňazom, alebo sa do dedinčanky Ivany zamiluje, nebodaj si ju vezme za ženu. Potrebovali sme tiež pochopiť, či o pašovaní v dedine vie a iba nad tým prižmuruje oko, alebo je tak naivný, že žiadne pašovanie nevidí. Podobných otázok sme mali desiatky. Pravdepodobne by sme podobné detaily vedeli vyčítať aj zo samotných scenárov. Ale to by sme ich museli na začiatku všetky podrobne prečítať. Keď máte 160 dielov po cca 70 strán, to je viac ako 10.000 strán a to nie je možné urobiť len tak, najmä v situácii keď komerčný vysielateľ chce čo najskôr začať nakrúcať. Na to bola konzultácia veľmi potrebná. Konzultoval som podobne aj s kreatívnou producentkou maďarskej adaptácie, ktorá sa mi spočiatku páčila ešte viac ako originál. V ich prípade sa napríklad od originálu odklonili prakticky od prvej časti a šli si vlastnou cestou. V tom je mimochodom odpoveď. Seriálová licencia funguje pri tomto formáte tak, že vám je všetko k dispozícii, a cestu si musíte vybrať vy – lebo vy poznáte slovenského diváka lepšie ako pôvodná chorvátska produkcia.
Dôležité bolo, že pôvodné scenáre sa nám páčili. Snažili sme sa ich držať, ako to len šlo a menili sme ich len v prípadoch, kde napríklad fungovali slabšie, alebo nejaká zápletka sa ťahala príliš dlho a košato, tak sme ju zjednodušili. Niekedy sa stalo to, že herci si svoje postavy vytvorili inak ako tí chorvátski a tak drobné odtienky motívov zrazu prestali fungovať. Ako scenáristi sme hercov sledovali a videli sme, kedy im postava funguje a kedy nie, prispôsobovali sme texty aj tomu. Niektoré linky, ktoré mali vybudované slabšie, sme dobudovali. Napríklad partia policajtov u nich nikdy poriadne nemala mená ani charaktery. My sme si policajtov pridali, dali im mená, vlastnosti, a tak policajné situácie boli u nás omnoho lepšie ako v origináli. Vždy sme sa však snažili vrátiť dejovú kostru čo najbližšie k pôvodine, na čo bol veľmi prozaický dôvod. Ako náhle by sme totiž nejakú linku rozbili úplne, domino efektom by sa nám postupne rozbili úplne všetky linky a nakoniec by sme stratili výhodu toho, že máme predlohu, vzdialili by sme sa príliš. Písanie by nás od tej chvíle stálo oveľa viac energie, tím by sa musel rozšíriť, práca by sa spomalila a nestihli by sme napĺňať potreby vysielania.
Áno, toto bola nutnosť. Napriek tomu, že kvôli daily forme bol seriál postavami preplnený, potrebovali sme priniesť nové impulzy a postavy udržať takpovediac pri živote. Pribúda postava Farára, ktorého hrá Marko Igonda, postava Júlie (Adriana Pešinová), ktorá príde do Krivého a tvrdí, že je dcéra Jula Bobana (Sväťo Malachovský). Posilnili sme aj pašerácke rady. Krivským pašerákom pribudla konkurencia dvoch komických pašerákov Krígľa (Sáva Popovič) a Frťana (Michal Noga), ktorým šéfuje staronová postava Nikolaja (Samo Spišák). Na fare pribudla postava Ilony (Oľga Belešová). Do hry sme tiež vrátili Václava, ktorého stvárňuje skvelý Dušan Cinkota. Okrem nových postáv sme niektoré staršie postavy posilnili, napríklad policajtov Šaňa a Puchera (Števo Martinovič a Michal Spielmann). U mnohých starších postáv sme boli donútení ich trochu potlačiť do úzadia. Ale to sa stalo aj preto, že seriál zmenil charakter. Chorváti písali Na granici ako daily seriál, tretia séria Hranice je weekly seriál. Snažíme sa, aby bol nadupanejší, linky majú prudší spád, stratil sa efekt „nekonečného seriálu“, kedy divák pri sledovaní scény resp. dialógu má pocit, že toto už predsa videl a počul pred pár dňami a tvorcovia mu to znova opakujú. Vedľajším produktom je, že nepotrebujete tak strašne veľa liniek, veľký počet postáv/hercov však zostáva.
Je to na nás, skôr je však dôležitá spätná väzba a to, aby herec svojej postave rozumel podobne ako jej rozumieme my. Od mnohých hercov prichádzajú nápady, niekedy ich aj vieme použiť. Dôležitejšie však je, že nás scenáristov herci inšpirujú. Keď vidím, ako si herec postavu uchopí, aké jej sám vtisne prejavy správania, postoje, ako scenáristu ma to potom lepšie vedie a v ďalších epizódach herec dostáva dialógy napísané viac na telo.
S pôvodnými autormi sme sa obsahovo rozišli už na konci druhej série. Stalo sa to preto, že sme museli približne 8 epizód od nich v podstate úplne hodiť do koša. Bolo to iba preto, že oni mali tých epizód viac a tak sme druhú sériu potrebovali „uťať“ skôr. Odpadla tak celkom jedna linka okolo hlavnej postavy Zorky. Ako som spomínal, pri tretej sérii k tomu pribudlo aj preformátovanie seriálu z denného na týždenný. Oni mimochodom tretiu sériu nakrúcali až po cca ročnej prestávke, my sme nadväzovali priamo. Ich pôvodná tretia séria sa tak po všetkých týchto faktoroch pre nás stala absolútne nepoužiteľná. Seriál Hranica si ožil vlastným slovenským životom a myslím, že autori pôvodnej verzie už by nám nemali v čom pomôcť.