Slovenská ekonomika prešla za 15 rokov dlhý kus cesty. Ale tá cesta bola predurčená tým, čo sa stalo dávnejšie aj nedávno, pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky.
Brzda komunizmu
Obdobie po roku 1989, teda za posledných 18 rokov, nazývame postkomunistická transformácia. Bolo to ťažké obdobie, plné nákladov a problémov. Dôležité je uvedomiť si, že to boli náklady a problémy komunizmu - nebyť systémových komunistických deformácií, nebolo by treba prechádzať ťažkým obdobím postkomunistickej transformácie. Nezaškodí pripomenúť, že prvá Československá republika patrila v prvej polovici minulého storočia medzi desať až dvanásť ekonomicky najvyspelejších krajín sveta. Ešte v roku 1948 malo Československo vyšší HDP na obyvateľa ako vtedajšie Rakúsko. Po štyroch desaťročiach komunizmu sme padli na menej ako polovičnú úroveň oproti Rakúsku. Nie som veštec, ale dovolím si tvrdiť, že nebyť komunizmu, mohlo Slovensko, či už ako súčasť Československa, alebo ako samostatná krajina, stále patriť medzi vyspelé a bohaté krajiny Európy a sveta.
Česká pomoc
Ďalším dôležitým obdobím boli roky 1990 - 1992, prvé roky opäť demokratického Československa a zároveň posledné roky Česko-Slovenska. Pre Slovensko bolo šťastím, že toto obdobie prežilo ešte ako súčasť spoločného štátu s Čechmi. Šťastím v tom, že na Slovensku takmer úplne chýbali vzdelaní a pripravení ekonómovia, ktorí by mali čo len tušenie o tom, ako transformovať komunistickú ekonomiku na trhovú. Nešlo o ľahkú úlohu, nikde na svete sa to ešte nerobilo, neexistovalo súkromné vlastníctvo, podnikanie, trh, liberalizované ceny, inštitúcie. Jednoducho neexistovalo nič a komunistický systém skolaboval. Našťastie, v Prahe pripravení ekonómovia existovali. Boli sústredení najmä vo vtedajšom Prognostickom ústave Akadémie vied. Väčšinou išlo o ľudí, ktorí počas roku 1968 a po ňom mali možnosť študovať v zahraničí, poznali a sledovali ekonomickú vedu, ďalej sa vzdelávali, a preto boli relatívne pripravení. Na Slovensku takíto ľudia chýbali.
Kalus verzus Komárek
Počas prvého polroka 1990 prebiehal v rámci federálnej vlády spor o podobu transformácie medzi vtedajším ministrom financií Václavom Klausom a podpredsedom vlády Valterom Komárkom. Klaus bol zástancom radikálneho konceptu, kým Komárek postupného, gradualistického. Presadila sa Klausova koncepcia, ktorá bola omnoho prepracovanejšia a vychádzala z podobných princípov, aké v Poľsku od januára 1990 uplatňoval Balcerowicz. Podobná, československá reforma sa spustila od januára 1991. V priebehu niekoľkých týždňov boli liberalizované ceny a zahraničný obchod, bola zavedená vymeniteľnosť meny a dodržiavaná fiškálna disciplína. Zároveň sa začalo s prípravou privatizácie.
Pre Slovensko bolo kľúčové, že bolo v tom čase súčasťou Československa. V opačnom prípade, keďže na Slovensku neexistovali ľudia pripravení presadiť zmysluplný transformačný koncept, by asi vývoj na Slovensku pripomínal to, čo sa dialo na Ukrajine alebo v Bulharsku. Teda neriadený proces spontánneho nástupu trhovej ekonomiky spojený s vysokou infláciou a chaosom.
Divoké privatizačné roky
Po rozdelení štátu a vzniku samostatnej Slovenskej republiky prešla slovenská ekonomika tromi základnými obdobiami. Roky 1993 - 1998 boli charakteristické budovaním inštitúcií potrebných na fungovanie samostatného štátu a zavedením vlastnej meny, ale aj divokou privatizáciou, medzinárodnou izoláciou a nezodpovednou hospodárskou politikou, najmä v súvislosti s nadmernými míňaním zo strany štátu a nepatrným prírastkom zahraničných investorov a investícií. Spolu s divokou privatizáciou to znamenalo oneskorovanie reštrukturalizácie ekonomiky a narastanie makroekonomickej nerovnováhy. Pozitívnu úlohu v tomto období zohrala Národná banka Slovenska, ktorá musela fiškálnu expanziu neutralizovať menovou reštrikciou. Slovenská ekonomika v tom čase dosahovala pomerne vysoké tempá ekonomického rastu, avšak neudržateľným spôsobom. Ekonomika stála v roku 1998 pred kolapsom. Štát neuhrádzal svoje záväzky, úrokové miery sa blížili k tridsiatim percentám, v ekonomike sa šírila platobná neschopnosť, tri najväčšie, štátom vlastnené banky boli pred zrútením. Krajina bola izolovaná aj politicky, naši susedia vo V4 vstúpili do OECD a začali rokovať o členstve v NATO a EÚ. Slovensko bolo z týchto rokovaní vylúčené. V tejto situácii nastúpila prvá Dzurindova vláda.
Ozdravovanie ekonomiky
Najdôležitejšou úlohou bolo prelomenie medzinárodnej izolácie a stabilizácia ekonomiky. V roku 2000 sme vstúpili do OECD a neskôr aj do EÚ a NATO. Úspornými opatreniami a zodpovednou politikou sa stabilizovala ekonomika, došlo k ozdraveniu troch najväčších štátom vlastnených bánk a následne k vstupu zahraničných strategických investorov do nich, strategickí zahraniční investori vstúpili aj do energetiky a telekomunikácií. Došlo k urýchleniu reštrukturalizácie ekonomiky, čo bolo spojené aj s dočasným rastom nezamestnanosti.
Rast vďaka reformám
Roky 2002 - 2006 boli rokmi vytvárania predpokladov na vysoký a udržateľný ekonomický rast. Je to dôležité, lebo len cez rýchly ekonomický rast môžeme vytvoriť predpoklady na rast platov, zamestnanosti, životnej úrovne a kvality života. Čím vyšší ekonomický rast, tým rýchlejšie dobiehanie vyspelých a bohatých krajín.
Ekonomika dnes rekordne rastie najmä vďaka reformám uskutočneným v rokoch 2002 - 2006. Daňová reforma, dôchodková reforma, reforma verejných financií, sociálna reforma, reforma trhu práce, decentralizácia verejnej správy a zdravotnícka reforma, spolu so zlepšovaním podnikateľského prostredia a zodpovednou makroekonomickou politikou, boli v tomto smere kľúčové. Nie je náhoda, že najvyšší ekonomický rast dnes v Európe dosahujú baltské krajiny, Írsko a Slovensko. Práve tieto krajiny uskutočnili podobné reformy a výrazne zvýšili mieru ekonomickej slobody, čiže znížili mieru prerozdeľovania a zdanenia.
Boj sa neskončil
Slovenská ekonomika je dnes zdravá a v dobrej kondícii. Ale ešte nie je vyhraté. Stále máme šancu napodobniť Írsko, ktoré vstupovalo do EÚ v 70. rokoch ako najchudobnejšia krajina, na úrovni 50 % HDP na obyvateľa vtedajšieho priemeru EÚ (mimochodom veľmi podobne ako Slovensko v roku 2004). Dnes je Írsko so 140 % priemeru EÚ po Luxembursku druhou ekonomicky najvýkonnejšou krajinou. Na dobrej ceste napodobniť Írsko je Estónsko, ktoré v roku 1990 začínalo na polovičnej úrovni ako Česko, a v tomto roku ho dobehne. Ak sa chceme pridať k Estónsku a napodobniť Írsko, potrebujeme najmä tri veci:
1. Nerušiť reformy
2. Urobiť zmeny tam, kde to stále nefunguje dobre, najmä v oblasti vymožiteľnosti práva a efektívnosti verejnej správy.
3. Venovať prioritnú pozornosť znalostnej ekonomike, vede, výskumu, vzdelaniu, informatizácii. Prioritnú nielen z hľadiska peňazí, ale aj efektívnosti fungovania týchto oblastí.
Sledovanie politiky súčasnej slovenskej vlády cez optiku týchto predpokladov nedáva veľa dôvodov na optimizmus.
Ak by som mal parafrázovať, tak slovenská ekonomika dostane občiansky preukaz ako dieťa, ktoré malo ťažké detstvo, dieťa, ktoré jeho rodičia vlastne ani nechceli, dieťa, ktoré prešlo najmä kvôli neskúseným, ale aj nezodpovedným rodičom ťažkými obdobiami, ale ktoré sa nakoniec spamätalo, napravilo, utešene rastie a silnie. Vyhliadky do budúcnosti sú síce nádejné, ale aj neisté, plné rizík a nástrah.
Autorom textu je Ivan Mikloš