S novinárčinou som začínal v programovom časopise. Skvelá škola, kde človek vidí, ako vedia byť televízie necitlivé k divákom.
V Amerike štartujú programy na minútu presne a presne sa aj skončia – sklz sa toleruje možno pri športe a priamych prenosoch, ktoré úplne neovplyvníte. Spomínam si na jednu dávnejšiu kauzu, ktorá prehrmela médiami, keď akýsi dôležitý program meškal štyri minúty. Áno, štyri. Čo by sa stalo, keby pre štvorminútový sklz robil dusno náš divák? Ten je už naučený, že televízia si jeho čas neváži a minúty v jeho živote sú jej ukradnuté. A to máme byť ešte radi, že sklzy nie sú veľké ako kedysi, keď sa televízie „strategicky“ doťahovali, kto kedy začne večerný program, len aby prekvapili konkurenta.
Druhý problém sú zmeny vysielania. Jeden slovenský programový manažér povedal, že sú vlastne pre diváka dobré, lebo reagujú na to, čo chce skutočne pozerať. No programové zmeny skôr ukazujú neschopnosť televízie či už priniesť dostatočne zaujímavý program, alebo odhadnúť, v akom čase si ho divák najlepšie nájde. Čím viac zmien, tým viac dôkazov, že televízia tápe. Keby bola úspešná, nič nemení. Aj v Amerike škrtajú seriály po dvoch epizódach a robia zmeny. No trh vie, že sú to prepadáky a na bájky o službe divákovi sa nehrá.
Televízia je biznis a divák je jej klient. Klient, ktorý zabezpečí sledovanosť, tým pritiahne inzerentov a s nimi aj peniaze. Keď sú k vám arogantní v reštaurácii, asi sa tam už nevrátite. Televízie sa túto jeseň správajú poriadne arogantne. Ak si cez víkend zapnete televíziu a nepôjde váš program, môžete im to vrátiť - jediným tlačidlom.