Režisér Julius Ševčík zaujal už svojím debutovým filmom Restart (2005). Po dobovej dráme Normal (2009) nakrútil svoj doposiaľ najúspešnejší film Masaryk (2016), ktorý získal rekordných 12 Českých levov, vrátane ocenenia pre najlepšieho režiséra.
V kinách má práve premiéru jeho snímka Sklenená izba. Príbeh podľa rovnomenného svetového bestselleru Simona Mawera opisuje dramatické udalosti 20. storočia na pozadí zrodu najoriginálnejšej modernistickej stavby v Európe – brnianskej vily Tugendhat.
Do kín prichádza vaša nová snímka Sklenená izba. Prečo ste sa rozhodli prijať ponuku na režírovanie?
Nikdy nebolo mojou životnou túžbou nakrúcať dobové filmy, čo Sklenená izba je, ale keď ma oslovil producent Rudolf Biermann, hneď ma zaujal. Povedal mi, že chce film, ktorý je dobový a zároveň moderný. Film, ktorý bude pôsobiť nadčasovo ako samotná vila. Prišiel som s nápadom, že by sme posilnili milostnú linku príbehu obyvateľov vily a román spracovali ako modernú adaptáciu milostného príbehu.
Poznali ste predtým román Simona Mawera Sklenená izba?
Vedel som o ňom, pretože je to známa kniha preložená snáď do 22 jazykov, ale nečítal som ju. Keď mi ju producent dal, prečítal som ju asi za tri dni. Je to naozaj nádherný román, ktorý je mimoriadny aj svojím nápadom, že v rámci 90-ročnej existencie jedného domu sa v ňom odohráva kolekcia príbehov. Napísaný je veľmi čítavým, prístupným spôsobom a je to zároveň zábavný, vzrušujúci a vášnivý príbeh.
Na filme začal najprv pracovať Jan Hřebejk, keď ste vy vstúpili do projektu, prerobili ste úplne scenár.
Dostal som príležitosť napísať úplne novú adaptáciu knihy po svojom. Pre mňa sú síce dejiny zásadné a dôležité, ale je to len podklad. Chcel som do popredia vytiahnuť skôr príbeh - jeden ústredný príbeh z knihy spolu s ďalšími vedľajšími. Zároveň som chcel, aby príbeh neopustil vilu, aby sa takmer celý film odohrával v nej. Pôvodný scenár bol oveľa rozsiahlejší. Môj anglický scenárista (Andrew Shaw, pozn. red.) prišiel s nápadom, že ten dom bude vlastne náš svet. A vďaka tomuto sa musela robiť nová adaptácia, lebo to bol úplne nový pohľad.
Odklonili ste sa od knižnej predlohy?
Knižná predloha má zhruba štyri dejstvá a my sme použili tri. Kniha je však vo filme obsiahnutá úplne, odlíšili sme sa len v tom, že jeden z príbehov sme rozvinuli ďalej, ako je v knihe.
Zasahoval autor knižnej predlohy do scenára?
Nie. Kniha je vždy niečo úplne iného než scenár. Nepoznám takmer žiadneho scenáristu, ktorý by zároveň písal romány a románopisca, ktorý by písal scenáre. Sú to iné disciplíny. Simon Mawer bol veľmi otvorený našim zmenám, samozrejme o nich vedel, dnes je tu a teší sa na film (rozhovor sa realizoval v deň brnianskej premiéry filmu, pozn. red.).
Oproti knižnej predlohe ste sa posunuli bližšie k vzťahovej dráme Liesel a Hany, ktorá je v knihe iba načrtnutá. Hlavná hrdinka filmu hovorí, že láska všetko prekoná, že je to ten najväčší dar. Je toto posolstvo filmu?
Veľká láska, ktorá ma v ceste prekážky, je princípom love story a tiež tohto príbehu.
Pri snímke Masaryk ste samotného Jana Masaryka opísali ako človeka, po ktorom sa prešli dejiny. Je v Sklenenej izbe vila Tugendhat tým miestom, po ktorom sa prešli dejiny?
Tým domom tečú dejiny, rôzne ho menia a on hrozne trpí. Ten dom nie je len miestom, ktoré niečo ovplyvňuje, ale je to aj miesto, ktoré mení ľudí. Vila Tugendhat je jeden obrovský monolit, je to svet sám o sebe. Sám som o ňom začal v určitej chvíli premýšľať ako o vesmírnej lodi. V jeho svete sa život postáv odohráva trochu inak, než keby nebol. Tá vila núti ľudí k slobode.
Je to tým, že je taká veľká, otvorená, bez stien?
Áno, analogicky núti ľudí, aby odhodili aj steny zo svojho života. Aby odhodili zábrany a začali žiť tak, ako naozaj chcú a svoj život smerovali k slobode a svetu. V tom dome máte trochu až taký katedrálny pocit, lebo predstavuje určitý sen. Ľudia sa snažia ten svoj sen žiť, hoci tým vznikajú medzi nimi konflikty. Otvára sa však niečo, čo by sa normálne neotvorilo. Zábrany padajú a vášeň môže von.
Neviem si predstaviť, že takmer pred sto rokmi vznikol takýto dom, ktorý si ľudia vysnívali pre svoj život.
Samotné 20-te roky boli dobou, keď bola túžba po zmene systému spoločenskej hierarchie fungujúcej stovky rokov. Nastúpili moderné štýly v maliarstve, literatúre alebo vo filme, začalo sa experimentovať. V tej dobe, keď som čítal Sklenenú izbu, som čítal paralelne knihu Architektúra šťastia o tom, ako domy ovplyvňujú naše myslenie. V knihe bol jeden komický dom, ktorý si postavili bohatí manželia. Manželka si z jednej strany nechala dom postaviť v inom štýle ako manžel z druhej strany. Každý z nich mal iný pohľad na to, ako by mal človek žiť. Manžel mal svoju časť domu s imperiálnym rozmerom a žena svoju časť v rokokovom štýle. Aj tento dvojdom symbolizuje to, že naše túžby a architektúra sa navzájom ovplyvňujú.
Vila Tugendhat je chránenou pamiatkou UNESCO, pri nakrúcaní ste museli dodržiavať prísne pravidlá.
Zo začiatku sme boli trochu vydesení, lebo sme nakrúcali vlastne v múzeu. Nesmeli sme chodiť po pôvodnej podlahe, ktorá je veľmi drahá, ale museli sme si vyrobiť vlastnú. Rovnaké obmedzenia sa týkali aj stien vymaľovaných špeciálnou farbou, ktorá sa používala v 20-tych rokoch a je plná rôznych vlákien. Napriek tomu sa nám podarilo vytvoriť výbuch a trikrát vilu zásadne zmeniť tak, ako sa menili dejiny.
Bolo pre vás dôležité, aby sa nakrúcalo priamo vo vile?
Dôležitý bol pre mňa ten pocit, ktorý vila jedinečne ponúka. Vstupuje sa do nej neštandardne zhora, kde sú spálne a mramorové schody, ktoré sú zámerne úzke. Keď zídete chodbou o poschodie nižšie, vstúpite do sklenenej izby, ktorá je obrovská. Naraz sa dostanete z úzkeho vymedzeného priestoru do priestoru imaginácie. Keď tam nakrúcate, všetky tie pocity prechádzajú aj na hercov a inšpirujú ich, čo bolo pre mňa veľmi dôležité. Aby však ten obrovský priestor vyzeral životne, museli sme ho naplniť. To bolo zložité, pretože dom je celý zo skla a vidíte nielen dnu, ale aj von do záhrady a na celé mesto. Nakrúcanie sme museli rozdeliť na leto a zimu, lebo steny sklenenej izby vytvára sama príroda. V zime vidíte holé stromy a škaredé počasie, čo vyvoláva skľučujúci až depresívny pocit. Pre mňa to bol taký pocit, aký cítite v dobe vojny. Naopak, v lete máte výhľad do záhrady, ktorá je zelená, všade spievajú vtáky a máte taký nadčasový pocit, ako by ste boli v nejakom raji. Toto by v štúdiu nešlo zrealizovať. Muselo by byť obrovské s obrovskou záhradou. Lenže ten pocit až takej virtuálnej reality by sa stratil a neprešiel by na diváka, ktorý sa na film pozerá.
Zobrazuje film aj neskorší osud vily, keď v nej žili nacisti, ruskí vojaci či neskôr tam zriadili komunisti rehabilitačné centrum?
Áno, devastácia vily a reálne historické pozadie sú vo filme zachytené. Scéna, keď je v sklenenej izbe sto opitých komunistov, je dosť brutálna. Chcel som poctivo spracovať, ako vila trpela počas rôznych režimov. Aby aj divák cítil, že to nebolo len nejaké pekné miesto, kde sa odohráva film, ale mal aj pálčivý príbeh.
Na snímke ste spolupracovali s kameramanom Martinom Štrbom, s ktorým ste nakrúcali aj Masaryka.
S Martinom máme takú zaujímavú dynamiku. Na veci má často iný pohľad ako ja, čo mám rád a páči sa mi to. To, čo mne príde ako možný problém, on tak nevníma a berie to ako príležitosť. A naopak. Dobre sa dopĺňame aj v tom, že napriek odlišným názorom sa zároveň zhodneme na koncepcii. Pri tomto filme bola koncepcia taká, že ľudia a dom splývajú v jedno. Dom sa mení farebne tak, ako sa menia pocity postáv. Keď je noc, je celý modrý, a to už samo o sebe vytvára iný pocit, ako keď je západ slnka, kedy sa celý dom zaplní červenou farbou. Martin vytvára krásny vizuálny pocit, ktorý zároveň zrkadlí to, ako sa postavy cítia.
Herec Rolland Moller povedal, že nepozná žiadneho režiséra, ktorý pracuje ako vy. Že ste iný, špeciálny. Čo tým myslel?
To vôbec neviem, čo tým myslel. Ale znie to tak divoko. (smiech)
V čom je vaša práca s hercami iná?
To neviem. Asi nie som schopný sám seba hodnotiť. Môžem len povedať, že je pre mňa dôležité, aby herci mohli hrať podľa kvalitného scenára, kde má každé slovo nejaký význam, aby mali pocit, že majú čas a nikto na nich netlačí, že im nie je zima, že sú spokojní.
Aká bola spolupráca so zahraničnými hereckými hviezdami?
Samozrejme som bol nadšený, že som mohol pracovať s takýmto hereckým obsadením. Je to pre mňa dar a naozaj som si to veľmi užil. Medzi tými ľuďmi fungovala chémia.
Aj keď bol každý z iného kúta sveta?
Áno, aj keď to bolo zároveň pre mňa v procese tvorby to najťažšie. Zjednotiť, aby pôsobili vo filme, že sú všetci z jedného sveta. Som však nesmierne rád, že sa podarilo takéto obsadenie dať dohromady. Hoci to bola dosť divoká kombinatorika zladiť ich kalendáre. K tomu všetkému sme mali vilu Tugendhat k dispozícii len na určitú dobu a plán B sme nemali. Riskovali sme a musím povedať, že producent bol veľmi odvážny.
Sklenená izba je postavená na silných pilieroch. Vychádza zo slávneho románu, odohráva sa vo výnimočnej vile, hrajú v nej slávni herci. Pracovalo sa vám ako režisérovi jednoduchšie s takýmito základmi?
Jednoduchšie to určite nebolo. Na Sklenenej izbe sme dokonca začali pracovať dávno pred Masarykom. Scenár sa vyvíjal štyri roky, kedy sme ho vypiplali tak, aby fungoval a hercom sa dobre hral. Zároveň sme museli myslieť aj na to, aby sa dal zrealizovať s peniazmi, ktoré sme mali k dispozícii, lebo po Masarykovom úspechu sme už na Sklenenú izbu nedostali ani korunu podpory z českého či slovenského fondu.
Po Masarykovi je Sklenená izba opäť film, ktorý sa vracia do prvej polovice minulého storočia. Máte rád tú dobu?
Je to úplná náhoda. Nikdy som nechcel robiť dobovky, už ani ako dieťa. Nebolo ma možné ani dostať do kina na dobový film. Bolo to však tiež preto, že dobové filmy sú často robené tak... staro. A takto ich ja nerobím. Aj v Sklenenej izbe je nosnou myšlienkou láska, a to nie je dobová vec. Môj pohľad na dobovku je taký, že musí byť urobená ako súčasný moderný film. Tak, aby zaujal dnešného diváka.
Čo pre vás znamená vila Tugendhat a jej Sklenená izba? Vedeli by ste si predstaviť, že by ste mali takýto dom a žili v ňom?
Ja by som takýto dom bral hneď. (úsmev) Ako som už hovoril, keď vstúpite do Sklenenej izby, cítite sa mimoriadne slobodne a otvoria sa medzi vami priestory imaginácie. Zároveň máte pocit, že ste pri mori. Vila má klimatizáciu z roku 1920, ktorá ťahá vzduch zvonka cez soľné kamene a do domu ho vháňa cez piliny z cédrového dreva. Vzduch v dome je prevoňaný cédrom a soľou.
Kniha vo mne zanechala pocit, že vilu Tugendhat musím navštíviť. Bude mať takýto pocit aj divák, keď bude odchádzať z kina?
Ja som mal dokonca na začiatku plán nakrútiť ten film 3D. Chcel som, aby mal divák pocit, že je naozaj v tom dome. To sa nakoniec nepodarilo a myslím, že je to aj dobre, lebo milostný príbeh v 3D nie je úplne optimálny. Rozhodne som sa ale snažil o to, aby mal divák maximálne autentický pocit.
Na akých ďalších projektoch pracujete?
Práve rozbieham dva projekty. Oba sú to trilery zo súčasnosti.
Časť roka žijete v Amerike. Sú veľké rozdiely medzi prácou v Amerike a u nás?
To nedokážem až tak presne povedať, ale rozdiely sú, hlavne vo financovaní. Produkovať film mimo Českú alebo Slovenskú republiku je ďaleko drahšie. V Amerike majú filmy neporovnateľne väčšie rozpočty a všetky musia byť už ďaleko viac pripravené, keď idú do výroby. U nás musí byť celý proces rýchlejší, lebo trhy, a tým pádom aj rozpočty sú menšie. Je to ako pri stavbe domu. Rýchlejšie postavíte malý dom ako veľký.