COVID-19 pôsobí vo vzťahu ku komunikácii politických lídrov ako veľmi účinný katalyzátor. Rýchlo označí plusy aj mínusy. A nemilosrdne ich premietne do vnímania spoločnosti. Z hľadiska komunikácie je to akýsi celoplošný bezplatný kurz vzájomného spoznávania sa. Lepšie spoznáme nielen rodinu, kamarátov, susedov, kolegov, alebo samých seba, ale aj politických lídrov.
Táto, zhruba deväťmesačná sonda do komunikačných zručností našich politických lídrov nie je iba o pandémii, ale práve pandémia ju úplne zásadne definuje. Dnes skrátka nemá zmysel analyzovať komunikačné zručnosti politických lídrov mimo pandémie.
Zuzana Čaputová
Hlava štátu si suverénne drží prvú priečku v rebríčku dôveryhodnosti politikov a zjavne to nesúvisí iba s tým, že hlavou štátu je.
Prezidentka si určite pred takým pol rokom predstavovala veci zásadne inak. Jej typickou vlastnosťou je pokoj a zbytočné nevyvolávanie konfliktov. V kríze, akou je táto pandémia, by sa tieto prirodzené vlastnosti hlavy štátu pravdepodobne len násobili. Je veľmi pravdepodobné, že Zuzana Čaputová si pri výmene vlády predstavovala, že nová vláda akýmsi (nedá sa presne povedať akým) spôsobom nadviaže na pomerne zreteľné puto dôvery medzi politickou elitou a občanmi, ktoré sa podarilo za posledné tri-štyri týždne svojho fungovania nadviazať kabinetu expremiéra Pellegriniho.
Dokonca toto svoje očakávanie aj pomerne často a pomerne zreteľne vo svojich verejných vystúpeniach naznačovala. Tie náznaky boli jemné nielen preto, že jej štýl je taký, ale aj preto, že výmena vlády znamenala a znamená naozaj zásadnú zmenu a prezidentka je svojím spôsobom jej súčasťou.
Studená vojna s premiérom
Nakoniec je ale všetko inak. Zuzana Čaputová, ktorá si určite neželala konflikt s vládou, sa nakoniec ocitla v studenej vojne s premiérom. Zjavne ju nevyvolala a určite vyvolať nechcela, ale stalo sa. Prezidentka, ktorá inak veľmi váži slová, vyslovila v zásade premiérovi (minimálne v manažmente koronakrízy) nedôveru. Pri nástupe novej vlády by niečo takéto sotva kto predvídal.
Počas posledných deviatich mesiacov ale neurobila žiadnu zásadnejšiu komunikačnú chybu a svoju dôveryhodnosť si pestuje veľmi pozorne a zodpovedne. Aj preto je neohrozenou líderkou rebríčka dôveryhodnosti.
Igor Matovič
Za normálnych okolností by časť venovaná premiérovi vlády v takejto megakríze mala byť najdlhšia. Nebude. Premiér Igor Matovič za uplynulých deväť mesiacov pokazil v komunikácii prakticky všetko.
Od diplomovky, cez testovanie, konflikty s Richardom Sulíkom, hlavou štátu, odbornou verejnosťou a dokonca občanmi. Igor Matovič letí touto krízou ako meteorit, ktorý v atmosfére horí a neustále sa zmenšuje.
Devastácia jeho popularity a dôveryhodnosti je nebývalá a v takejto miere (a v tak krátkom čase) sme ju ešte pri politikovi jeho rangu (je to premiér) na Slovensku nezažili. Taký Mečiar, Dzurinda, alebo Fico potrebovali na takúto deštrukciu vlastného politického kapitálu dlhé a dlhé roky. Igorovi Matovičovi stačilo pár mesiacov. Jeho komunikačná stratégia sa analyzovať nedá, pretože takmer s istotou žiadnu nemá.
Jedného dňa bude Igor Matovič určite premýšľať, čo to vlastne od marca do decembra 2020 v komunikácii postváral a nebude to príjemné spomínanie. Najmä, keď si uvedomí, že tá voličská masa, ktorá ho katapultovala do kresla premiéra, bola určite (najmä vzhľadom na charakter politickej zmeny, ktorú priniesol, ale aj vzhľadom na krízu COVID-19) pripravená odpustiť mu aj veľa nováčikovských chýb. Pod náporom mnohých nevynútených a miestami až neuveriteľných chýb sa ale rúca aj táto bariéra, ktorú premiér doslova dostal do vienka. A s ňou nielen popularita premiéra, ale aj postavenie jeho strany OĽANO.
Boris Kollár
Tu je to menej lineárne. Dnes to už síce môže byť zabudnuté, ale Boris Kollár mal na začiatku fungovania tejto vlády veľmi dobre nastavený komunikačný mód. Ministri a premiér bojovali s krízou, ale Kollár lietal po Slovensku a „pomáhal“. Bol prakticky všade. Bolo obdobie (najmä jar a leto 2020), kedy mal Kollár prakticky na dennej báze k dispozícii dobré správy.
Boris Kollár bol (dlhodobo) jediný politik novej vládnej koalície, ktorý nikdy nezabudol poďakovať bývalej vláde za rýchle a tvrdé opatrenia voči COVIDu-19. Zároveň sa stal najlepším partnerom Igora Matoviča. Nemal s nikým konflikt. Bol zmierovačom a celú svoju stratégiu mal plne v rukách.
Jeho komunikačný pád odštartoval umelo vytvorený post s limuzínou pre Petru Krištúfkovú, následné problémy s diplomovkou, šteklivé chaty so ženami a mužmi, havária a nakoniec nemocničná kauza. Všetko sú to devastačné momenty pre popularitu a odráža sa to aj na jeho mieste v rebríčku dôveryhodnosti a nakoniec aj na popularite strany Sme rodina. V tejto strane síce sú aj viditeľní a pracovití politici, ale bez plnej sily Borisa Kollára má a môže mať problémy.
Pri porovnaní s premiérom je ale Boris Kollár zjavne komunikačne životaschopnejší. Problémy síce vyrába, ale má aj isté schopnosti ich riešiť. A najmä – je zjavne racionálnejší a minimálne vie vycítiť, že problém je problém. Nemá také seba deštrukčné komunikačné sklony ako premiér. Keď je pri sile a zdravý (čo teraz zjavne nie je), dokáže sa posadiť do diskusie a pretlačí prakticky kohokoľvek.
Richard Sulík
Je jediný z členov novej vlády, ktorý už má svoje skúsenosti, vrátane fatálneho podielu na páde kabinetu Ivety Radičovej. Sulík si zabudoval do svojho komunikačného (aj politického) DNA, že pád ďalšej vlády nespôsobí.
Týmto záväzkom orámoval celé svoje pôsobenie v tejto vláde. Síce mu bolo veľmi rýchlo vysvetlené (a rýchlo to aj pochopil), že nebude tým, čím pôvodne chcel byť, čiže najlepším partnerom premiéra, ale vysporiadal sa s tým v zásade dobre.
Sulík veľmi rýchlo pochopil aj to, že táto vláda je z hľadiska skúseností a aj odbornosti väčšiny členov veľmi slabá a vsadil na imidž experta, ktorý vie, čo robiť. A keď nevie, spýta sa expertov. Nemusel sa pri tom ani nijako extra meniť, pretože SaS dlhodobo profiluje ako stranu expertov a tým pádom je uveriteľný.
Výsledkom je to, že SaS aj Richard Sulík stúpajú a stúpajú zásadne. Jeho kritici by mohli povedať, že líder SaS „sa len vezie“ na problémoch iných, ale realita je taká, že Sulík sa v podstate iba obmedzil na to, že problémy umelo nevyvoláva. Skrátka, jeho strana ani on sám nerobia psie kusy. Vo vláde, ktorú ničia premiérove komunikačné lapsusy a Kollárove škandály, pôsobí SaS ako racionálna sila. Jej bývalí koaliční partneri (Dzurinda, Bugár, Radičová a spol.) síce môžu pri tomto pohľade a spomienkach na euroval iba neveriacky gúľať očami, ale nakoniec aj oni musia uznať, že je to tak.
Skutočná skúška však Richarda Sulíka ešte len čaká. V jeho doterajšej politickej kariére vždy buď profitoval, alebo strácal ako enfant terrible politickej scény. Teraz profituje ako vážený líder vo vážnej kríze, v ktorej dokáže racionálne a vecne komunikovať. A dnes od neho ľudia očakávajú, že túto rolu lídra zvládne. Doteraz takejto výzve nečelil.
Veronika Remišová
Najlepšia charakteristika, ktorú môžeme z jej komunikácie vyčítať, je slovné spojenie „veľmi chce“. Líderka najmenšej vládnej strany Za ľudí zjavne veľmi túži po tom, aby verejnosť uverila, že ona a jej strana sú to najlepšie pre krajinu.
Táto charakteristika sama o sebe nemusí signalizovať problém. Koniec koncov, každý líder každej strany by to mal chcieť. Problém Veroniky Remišovej je v tom, že jej komunikácia nie je uveriteľná. Nemá totiž takmer žiadnu improvizačnú schopnosť. Jej vystúpenia sú strojené, zjavne detailne pripravené (prakticky až otrocky naučené) a v kľúčových „medzičasoch“, kedy sa vytvára dôležitá chémia daného vystúpenia, zlyháva.
Remišová má navyše na pleciach asi najťažší balvan zo všetkých lídrov koalície. Jej misia je vytiahnuť stranu, ktorú opustil otec zakladateľ do „plusových“ čísiel v situácii, kedy sa hneď po tesnom výsledku (a odchode otca zakladateľa) prepadla do čísiel „mínusových“. To nie je vôbec ľahká a ľahko riešiteľná misia.
Na druhej strane by Veronike Remišovej mohlo zásadne pomôcť, keby si (podobne ako Richard Sulík) uvedomila, že všetky problémy, ktoré vyrába premiér a predseda parlamentu, sú jej príležitosťou. Že aj kríza COVID-19 je jej príležitosťou, pretože nie všetci ju zvládajú.
V porovnaní so Sulíkom (ten veľmi citlivo mixuje penzum dnešných problémov s poukazom na zodpovednosť bývalých vlád) sa Remišová veľmi často a veľmi zreteľne „vyviňuje“ práve poukazovaním na hriechy predchodcov. A účinnosť tohto argumentu nesilnie, ale naopak slabne. Pokiaľ chce mať úspech, mala by ubrať plyn smerom do minulosti a pritlačiť na súčasnosť a budúcnosť. Učiť sa môže priamo od Sulíka.
Peter Pellegrini
Peter Pellegrini je doterajším víťazom krízy COVID-19. Na Slovensku totiž dnes nie je politik, ktorý by dokázal z tejto krízy vyťažiť viac ako práve expremiér. A, paradoxne, sa pri tom najmenej natrápil.
Pellegrini odišiel z postu premiéra ako politik, ktorý dokázal verejnosti zrozumiteľne vysvetliť, že ako spoločenstvo ľudí máme veľký problém. Sám ešte o ňom dohromady nič nevedel, ale inštinktívne vycítil, že COVID-19 nebude iba epizóda, ale zásadný spoločensko-politický zlom. A je úplne jedno, či to bolo na začiatku, alebo na konci krízy – počíta sa výsledok a spomienka. A spomienka na Pellegriniho ako premiéra, ktorému „sa dá veriť“, je silná. Táto spomienka je dominantnou silou, ktorá tlačí jeho stranu HLAS-sociálna demokracia kontinuálne hore. Pellegrini atakuje v dôveryhodnosti hlavu štátu a jeho strana je dokonca lídrom preferenčných rebríčkov.
Paradoxnou pascou pre Petra Pellegriniho aj jeho novú stranu, môže byť práve kríza COVID-19. Jeho tím (aj on sám) síce majú silné politické skúsenosti, ale naozaj sa „tavili“ práve v pandémii. Životaschopnosť a prieraznosť jeho strany sa prejaví naplno až keď kríza COVID-19 ustúpi a začne „normálna“ politika.
Najväčšou výzvou pre Hlas-sociálna demokracia bude v budúcnosti preukázanie faktu, že odišli zo strany Smer-sociálna demokracia, pretože sú iní. Budú to musieť dokázať v reálnej politike a to vôbec nie je a nebude jednoduché.
Výhodou je, že Peter Pellegrini je z hľadiska komunikácie určite jeden z najtalentovanejších politikov na scéne. Dištančný rez, ktorým sa oddeľuje od SMER-SD, vedie veľmi citlivou rukou a má perfektne nabrúsený skalpel. Napriek neustálym provokáciám, ktoré mu servíruje jeho bývalý šéf, ale aj zvyšok politickej scény a veľká časť médií, zatiaľ nezarezal mimo plánovaného tkaniva a operácia prebieha zdarne. Akurát platí, že ešte neskončila.
Róbert Fico
Za normálnych okolností „mŕtvy“ politik zastavil pád celej svojej politickej existencie niekde na hranici 7 - 9 percent. Vzhľadom na údery, ktoré inkasoval za posledné roky, to môže vyzerať aj ako zázrak.
Na druhej strane je ale pravda, že hrobár Ficovej politiky, ktorým je jednoznačne Igor Matovič, je zároveň asi poslednou živou vodou, ktorú líder oslabenej a kedysi dominantnej strany SMER-sociálna demokracia môže ešte čerpať.
Fico vykrútil veľký komunikačný oblúk. Ešte nedávno sa ako keby posmieval politikom, ktorí si povinne odslúžia nedeľné diskusie v televíziách, ale vzápätí sa stal ich pravidelnou súčasťou. Kadencia jeho tlačových konferencií je v poslednom období asi najsilnejšia spomedzi všetkých strán.
Jeho kmeňoví kritici síce tvrdia, že Fico bojuje najmä o prežitie (policajné akcie), ale normálny (nie kriminálny) pohľad na politickú realitu avizuje, že najdlhšie slúžiaci premiér tejto krajiny cíti aj akúsi politickú šancu, o ktorej donedávna mohol iba snívať.
Jeho problém nespočíva v obsahu, ale vo forme. V zásade je totiž skoro jedno, čo hovorí, pretože to hovorí on. Ako hrádza, ktorá zadržiava vodu v nádrži tak, aby hladina neklesla pod 5 percent, je určite výborný (lepšieho SMER nemá), ale už to nie je a ani nebude líder, akého sme kedysi poznali.
Záver o vzájomnom spoznávaní
COVID-19 je nemilosrdne presné zrkadlo spoločenských, rodinných a politických vzťahov. Keď vynecháme rodiny, pracovné kolektívy, susedov, známych a kamarátov, tak kríza COVID-19 spriehľadňuje vzťahy medzi politickými elitami a bežnými ľuďmi takmer zázračne.
Vírus, ktorý nás dusí, nám totiž ponúkol unikátnu možnosť vidieť politikov, takých, akí skutočne sú. V kampaniach je to vždy o marketingu, kreativite, alebo nečakaných zvratoch. V bežnej politike je to vždy o umení možného, kompromisoch, prípadne nejakých veľkých témach, ktoré sa však nakoniec aj tak zúžia do marketingu a kreativity. Ale v pandémii COVID-19 je to naozaj. Je to také, aké to naozaj je. A rýchlo – veľmi rýchlo sa to premieňa na realitu v rebríčkoch dôveryhodnosti a preferencií.
Táto rýchlosť a nemilosrdnosť určite mnohých politikov zaskočila. Ani poriadny time-out nebol k dispozícii a v kríze už žijeme príliš dlho na to, aby sme sa mohli vyhovárať na nedostatok informácií a skúseností. Presne toľko isto ich totiž má celý svet.
Podstaty politických lídrov
COVID-19 tak v očiach verejnosti vyzlieka politických lídrov do naha a ukazuje ich skutočné podstaty. V tomto novom druhu „spoznávania“ (je to skrátka iné ako míting v kultúrnom dome, alebo dokonalé volebné video na FB) sa môžu zrodiť veľmi pevné a dlhodobé vzťahy medzi voličom a politickým lídrom. Ale rovnako tak sa môžu takéto vzťahy ničiť a zničiť.
Presne tento proces teraz prebieha. Keď sledujeme vývoj prieskumných rebríčkov, vidíme odraz tohto zrkadla. A sú všetky dôvody predpokladať, že toto zrkadlo je tentoraz mimoriadne rovné a mimoriadne pravdivé.
COVID-19 je strašné nešťastie prakticky pre celý svet. Dopady ešte len budeme počítať a budú brutálne. Snáď jediná dobrá správa je, že na konci tejto krízy budeme našich politických lídrov poznať tak dokonale ako nikdy pred tým. Tak ako my, ani oni totiž nemajú pred COVID-19 kam ujsť a musia s ním bojovať aj v našom mene a priamo pred našimi očami. Nič podobné sme vlastne doteraz nezažili.