Kauza televízie Primy bude mať nie len pomerne dlhú dohru pre samotnú televíziu, ale i všeobecne pre novinársku obec ako takú.
Investigatívne odhalenie Hlídacího Psa Roberta Břešťana, ktorý prišiel s informáciou, „že vedenie FTV Prima nariadilo redaktorom spravodajstva, že tematiku utečencov majú prezentovať ako hrozbu, problém a krízu," čo Prima už od začiatku popiera, bude mať nie len pomerne dlhú dohru pre televíziu, ktorá môže byť vystavená problémom s Radou pre rozhlasové a televízne vysielanie, ale i všeobecne pre novinársku obec ako takú.
Čítajte tiež: Vedenie televízie Prima nariadilo redaktorom zobrazovať utečencov ako hrozbu a riziko (aktualizované)
Včerajšie reakcie a komentáre novinárov a publicistov na túto kauzu totiž ukázali, ako je novinárska obec zásadne rozdelená. Vo svojej nedeľnej rubrike som použil hlášku, že to zhruba kopíruje rozdelenie frakcií v občianskej vojne v Sýrii, ale toto je vážny komentár, tak proste len konštatujme, že zatiaľ čo v deväťdesiatych rokoch väčšina významných českých novinárov videla svet viac-menej rovnako, dnes už to dávno neplatí.
Dovolím si použiť istú skratku a hodiť tie rozdielne pohľady a frakcie do dvoch základných táborov. Tým prvým sú idealisti, tým druhým pragmatici. Ako vyzerá rýdzi idealizmus si môžete prečítať tu, ako pragmatizmus pre zmenu tu. Idealisti viac-menej veria, že novinárske remeslo je poslanie s étosom a akonáhle sa človek stane novinárom, vstúpi do posvätného cechu, ktorého pravidlá je povinný obhajovať bez ohľadu na to, či pracuje v Respektu alebo v radničnom spravodajcovi mesta Havířov.
Takýto prístup je, priznajme to verejne, pokrytecký. Novinár nie je ani členom posvätného cechu, ani bytosťou, ktorá striktne dodržiava neutralitu. Idealisti v tomto majú spravidla maslo na hlave. Že sa na tak je si neuvedomujú väčšinou preto, že pracujú v médiu, ktorého zameranie zodpovedá ich pohľadu na svet. Je to pomerne prirodzený vývoj väčšiny médií. Do Českej televízie nastupujú ľudia, ktorým vyhovuje jej filozofia spojená s viac-menejs tzv. novú ľavicou. Do Respektu sa taktiež nebude hlásiť Vojtěch Varyš a tvrdiť, že je predsa jedno kde pracuje, ale písať bude to isté, čo prestým, pretože mu velí jeho rozum a svedomie. S tým by v Respekte nepochodil.
Každé médium má jednoducho svoje zameranie, svoju „ideológiu,“ či povedzme vzletnejšiu „filozofiu,“ ktorú presadzuje, ktorá je v ňom hlboko zakorenená a ktorú novinári, buď prirodzene sovjou vlastnou povahou a nastavením – alebo čisto z dôvodov, aby zapadli, rešpektujú. Dodnes je pre mňa nezabudnuteľným zážitkom, ako ma v roku 2003, čo by mladého reportéra školil šéfredaktor denníka Právo Zdeněk Porybný, že keď pracujem preňho, tak som marxista. A keď s tým mám problém, tak som mu do redakcie nemal chodiť. Aj tak tento človek dokázal tolerovať, že som prinášal (a on ich nechal tlačiť) texty, ktoré mojich „kolegov marxistov“ vytáčali do biela podobne, ako čitateľov Práva. Poskytoval mi istý durh slobody, ktorý bol ale ohraničený tým, že sme mali stanové limity, za ktoré som nešiel. Napríklad ten marxizmus.
Pragmatici potom na druhej strane veria, že majiteľ médiá jasne určuje, čo sa smie a nesmie, slovami Ondřeja Féra z vydavateľstva Empresa Media: „Redakčná politika TV Prima je hlavne záležitosťou TV Prima. Komu sa to nepáči, nech sa na to nepozerá a kto sa na tom nechce podieľať, nech dá výpoveď. Dá sa dosť jasne rozumieť, prečo to hovorí práve šéfredaktor tohto vydavateľstva, ktorého redakčná politika je veľmi jasne postavená na kooperácii s ostatnými spoločnosťami vydavateľa, pretláčaním PR článkov a jasne servilite voči čínskym spoluvlastníkom. To prvé ukázal prípad Jiřího Pánka (čo je rovnaký problém ako teraz s Primou, ale nikto to veľmi na mediálnej fronte neriešil možno preto, že nešlo o utečencov a Jaromír Soukup, spolumajiteľ televízie, zároveň vlastní agentúru, ktorá dáva ostatným zarobiť prostredníctvom inzercie). To druhé ukázala analýza nášho webu ako vyzeralo spravodajstvo Tyden.cz pri návšteve čínskeho prezidenta.
Majú ale pragmatici pravdu? Som presvedčený, že rozhodne nie. Úplne totiž opomínajú jednu dôležitú vec, a to je historicky nastavené vnímanie médií zo strany čitateľov. Médiá prinášajú ľuďom informácie a ľudia predpokladajú, že tieto informácie síce môžu byť skreslené rozumovými schopnosťami a politickým zameraním novinára, ktorý ich prináša, no tieto informácie by mali byť vo svojej podstate pravdivé a odovzdávať čitateľom, poslucháčom a divákom síce čiastočne skreslený, ale autentický obraz sveta.
Že ľudia informácie potrebujú, je jasné. Preto tiež tí, ktorí informácie prinášajú, užívajú istých zákonných či zaužívaných výhod. Hovorím napríklad o práve na ochranu zdroja, kúzelnom novinárskom preukaze, ktorý otvára niektoré zatvorené dvere a podobne. Ak som vyznávačom postoja Ondreja Fera, potom by som si nemal hovoriť novinár a médium, v ktorom pracujem, by na titulnej strane malo mať napísané: „Toto je produkt spoločnosti Empresa Media. Tento produkt spĺňa nároky a požiadavky pána vydavateľa a nič viac. Komu sa to nepáči, ten by to nemal kupovať.“
Ak to vyznávači najtvrdšej línie pragmatizmu na svojich časopisoch alebo weboch nemajú napísané, potom s nami hrajú rovnako pokryteckú a falošnú hru ako idealisti.
Vráťme sa ale k aktuálnej kauze. Strážny Pes odviedol skvelú prácu, keď vyniesol na verejnosť bielizeň televízie Prima. To sa teraz perie zo všetkých strán. Opomeňme teraz rôzne frakcie a odtiene idealistov a pragmatikov. Aby sme zistili, ako veľmi veľký problém Prima má, mali by sme si najskôr definovať, ako veľmi bola tá bielizeň špinavá, ako veľmi to vybočovalo z toho, čo sa odohráva v iných médiách, hlavne pri výbere tém a udalostí, o ktorých sa rozhodnú médiá informovať a o ktorých nie.
Viem si predstaviť, ako by asi vyzerala nahrávka z porady webov Echo24 či Slobodného fóra, na ktoré by niektorý dostatočne ideologicky nevybrúsený redaktor navrhol článok o niečom pozitívnom, čo sa podarilo Milošovi Zemanovi alebo (nedaj Boh!) Andrejovi Babišovi. Šéfovia médií bývajú ostrie, pre závažné slová nechodia ďaleko a majú jasné názory na to, čo je dobré a čo zlé. Pripomeňme si napríklad tento príbeh, v ktorom hral hlavnú úlohu Pavel Šafr čoby šéfredaktor Reflexu a katolícky konzervatívec v jednej osobe.
Urobila by takáto nahrávka z porady týchto médií rovnakú dieru do sveta, ako tá z Primy? Priznajme si, že nie, pretože kauza Primy sa týkala televízie, pre ktorú platia zo zákona isté pravidlá, a hlavne sa týkala citlivej otázky utečencov, ktorú veľa ľudí, a novinárov zvlášť, prežíva dosť emotívne.
Prípad Primy by sa pre nás (ak nebudeme ani pokryteckí idealisti, ani rovnako falošní pragmatici) mohol stať skvelým nástrojom, ako si v médiách určiť, čo je akceptovateľná redakčná politika, teda zameranie sa na určitú tému a zaujímať pritom určitý ideový postoj - a čo je manipulácia verejnosťou. Pretože ak Prima len nastavila jasnú filozofiu „Chceme ľuďom ukázať nebezpečenstvo, ktoré utečenci prinášajú,“ nemôžeme jej to vyčítať.
Zásadný problém z hľadiska nie len zákona, pod ktorý televízie spadajú, ale aj z hľadiska tých najnižších novinárskych štandardov by bol, ak by Prima správy manipulovala a jej redaktori klamali a manipulovali s faktami napríklad v záujme vyvolávania nenávisti voči utečencom. To už je ale na Rade pre rozhlasové a televízne vysielanie.
Za mňa osobne: S tým prvým by som ako realista stojaci medzi idealistami a pragmatikmi problém nemal. S tým druhým zásadne áno.
Všeobecne si ale myslím, že by bolo dobré, keby sa debata točila skôr prakticky a realisticky práve o tom, čo je ešte prijateľné a čo už nie a veci sa nazývali úprimne a popisovala sa realita aká je, ako keď sa debata obmedzuje len na ukazovanie ramien a výkriky idealistov „Novinár musí byť objektívny vždy a všade bez ohľadu na svojich šéfov“ a pragmatikov „Majiteľ hovorí, čo písať a basta.“ Takáto debata k ničomu nevedie a len zostruje boj v onej občianskej vojne medzi českými novinármi.
Ale možno to tak niektorým z nich vyhovuje.
Zdroj: Leoš Kyša, Mediahub.cz