Občania Spojeného kráľovstva sa rozhodli. Reakcie na brexit boli ohromné. Svet v priamom prenose sledoval, ako David Cameron oznamuje svoju rezignáciu, libra padá a euroskeptici z ostrovov spievajú hlasom víťazstva, ktoré im závidia aj politici z iných členských štátov. Alebo to bolo trochu inak?
Nástrahy mediálnej masáže
Médiá sa brexitu zmocnili okamžite a týždne pred referendom vybičovaný verejný diskurz vďaka nim vrcholil. Podľa zlatého pravidla „čím kontroverznejší výrok, tým väčšie písmo na titulke,“ nefungoval len bulvár ale i mnohé triezvejšie tituly.
Práve bulvár na čele s denníkom The Sun bol však lídrom lobujúcim za brexit. Na svojich titulkách opakovane využíval argumentačné eso. Čitateľom oznamoval, že Turecko sa už nachádza na prahu dverí únie a Británia bude čoskoro riešiť, čo si počať s takmer miliónom imigrantov.
Opakovali sa tiež informácie o zasielaní 350 miliónov libier, ktoré si mal z ostrovov týždenne odnášať Brusel. Krok denníka Financial Times, ktorý sa krátko pred referendum rozhodol odomknúť k brexitu všetky svoje analýzy a podoprieť tak diskusiu dátami, zanikol vo výkrikoch a strašení iných britských médií.
Krajina nevzdelaných
Ak sa niekto nádejal, že mätúca predreferendová kampaň po výsledkoch vytriezvie, mýlil sa. Najčítanejší The Sun deň po hlasovaní Britov otočil a čitateľov zase vystríhal pred hrozbou straty v únii pracovať či žiť.
Pripojil sa k nemu konzervatívny The Telegraph, podľa ktorého sa bude teraz únia k Británii správať podobne ako ku Grécku. Podľa Daily Mail zas nebude môcť Spojené kráľovstvo robiť vo francúzskom Calais kontroly a brániť sa tým pred imigrantami.
Najzaujímavejší a nadmerne citovaný text po ohlásení brexitu však priniesol americký The Washington Post. „Zatiaľ čo sa celý svet spamätáva z prevratného britského referenda o opustení EÚ a predstavitelia kampane pre brexit jasajú nad svojim víťazstvom, zdá sa, že mnoho Britov ani poriadne nevie, o čom vlastne hlasovali,“ píše prestížny denník na svojich stránkach.
Niekoľko hodín po hlasovaní Google totiž na Twitteri oznámil, že počet otázok Čo sa stane, ak opustíme Európsku úniu? sa viac než strojnásobil a otázka sa v Spojenom kráľovstve stala štvrtou najvyhľadávanejšou. Prvá bola Čo znamená opustiť EÚ?, za ňou nasledovala Čo je EÚ? a v tretej sa Briti pýtali, ktoré krajiny už dnes vlastne členmi únie sú.
Nie tak úplne
Článok Washington Postu rezonoval. Preberali ho mnohé médiá a zdieľali viaceré osobnosti. Otázka vyhľadávania na Google však nie je jednoduchá. Google trendy totiž neukazujú nič iné, ako nárast či pokles v porovnaní s predchádzajúcimi normami. A to nedáva celkový obraz.
Ak počet podobných otázok vzrástol, tak v porovnaní s čím? Ako sa pýtal napríklad International Business Times, šlo o stovky tisíce ľudí, ktorí na Google vyhľadávali počet a mená členov Európskej únie po tom, čo zvolili brexit? Či šlo o milióny?
Ukázalo sa, že toto číslo je pravdepodobne menšie ako 1000 ľudí, teda 0,001 percenta britskej populácie. Podľa analýzy, ktorú pre Medium vypracoval Remy Smith sa v mesiaci, kedy prebiehalo referendum, zaujímalo o podobné otázky približne osem tisíc Britov.
„Čo je Európska únia?“ sa tak pýtalo asi 261 ľudí denne. Takže nárast 250 percent mohol byť generovaný dohromady 650-timi ľuďmi, ktorí na túto otázku hľadali odpoveď. Spolu s otázkou o únii podobne vzrástol záujem aj o aktuálne finále seriálu Hry o tróny či výsledkov futbalových majstrovstiev Európy. O tom sa The Washington Post však už nezmienil.
Triezvejšie
Britské či americké médiá sú politicky vyprofilované a svoje názory otvorene zverejňujú. Svoj mikrofón požičiavajú politicky spriazneným táborom a neváhajú ich hlas zosilniť.
Hoci orientácia v predreferendovej informačnej búrke nebola - a zrejme ešte chvíľu nebude - jednoduchá, spochybniť príčetnosť Britov, a tým i podstatu celého referenda je príliš veľká skratka. Brexit ukázal a stále ukazuje, aká potrebná je triezvosť. Ako na strane médií, tak i na strane čitateľa.