Ako ste sa dostali do Markízy?
Klasicky – cez konkurz. Hľadali reportéra do publicistiky, do Lampárne. Eva Černá si ma zobrala k sebe, začal som pripravovať reportáže, neskôr aj do relácie Paľba, ktorá bola v tom čase najväčšou investigatívnou reláciou na Slovensku.
Z publicistiky je to len krok do spravodajstva. Ako sa to stalo u vás?
Po roku práce v Markíze prišli letné prázdniny a publicistika sa počas leta nevysielala. Ponúkli nám teda možnosť pomôcť v Televíznych novinách. A ja som v tých novinách zostal dodnes (smiech).
Je možné, že si vás pamätám z bratislavských reportáží?
Áno, v Bratislave som pracoval desať rokov.
Čo vás ťahalo domov do Tatier?Bratislavu mám veľmi rád, je to krásne mesto, super ľudia, veľa kolegov, možnosti vyžitia aj zábavy. No som človek, ktorý má korene prirastené k horám, k Popradu, k Tatrám. Cítil som vnútorné volanie, že sa chcem vrátiť domov. Mal som tu skvelých rodičov, úžasnú sestru, veľa priateľov a aj kone. Najskôr som sa len opatrne spýtal, či by som sa mohol vrátiť a vytvoriť si štúdio v Poprade. Bál som sa odmietnutia, no odpoveď z Markízy znela: „Ale veď jasné.“ Kamaráti sa mi dodnes smejú, že som jeden z mála, ktorý ušiel z Bratislavy naspäť na východ.
Ako ste si po desiatich rokoch v Bratislave budovali kontakty?
Spočiatku som staval na tom, že ma ľudia z Markízy poznali. Navyše, vrátil som sa do regiónu, kde som vyrastal, takže nejaké kontakty som mal. Môj prechod vôbec nebol bolestivý – práve naopak. Mal som pocit, že sa mi roztvorili nožnice možností. Môžem vybehnúť na hory, ale aj do Poľska, keďže mám poľské korene. Bratislava navyše nie je až tak ďaleko.
Znie to, akoby ste svojimi rozhodnutiami televíziu viackrát prekvapili.
Som šťastný, že keď v Markíze poviem, že mám pár zaujímavých tém – napríklad z Vatikánu –, vedenie mi povie: „Choď.“ Televízia mi dáva priestor byť tvorivým a prinášať veci aj z iných prostredí, než v akých ma majú diváci zaškatuľkovaného.
Aké rozdiely vidíte v novinárčine v Bratislave a v regiónoch?Bratislava ponúka anonymitu, v dave sa stratíte. Tu v regióne prídete do dediny a hneď sú okolo vás všetky tety, volajú vás na koláč a každá sa chce porozprávať. Ten priamy kontakt s obyčajnými ľuďmi je pre mňa najvzácnejší. Práve pre nich reportéri pracujú. Pre tých, čo žijú svoje bežné životy. V Bratislave som robil najmä krimi témy. Pokrýval som asi päťdesiat mafiánskych popráv, množstvo mafiánskych pohrebov. Bol som vtedy jeden z najmladších reportérov – odvážny, možno aj trochu drzý. No uvedomil som si, že je dôležitejšie stavať na dôvere, a preto sa snažím ku každému pristupovať s rešpektom.
Máte za sebou množstvo reportáží. Spomeniete si na nejaký moment, ktorý vám utkvel v pamäti?
Je ich veľa – niektoré vtipné, iné veľmi silné. Napríklad som robil reportáž o najstaršej horskej nosičke v Tatrách. Keď som nakrúcal záverečný stand-up, pribehla za môj chrbát a začala kričať, že jej má štát zvýšiť dôchodok, lebo má malý, a že to mám vybaviť (smiech). No mám aj opačné zážitky.
Zostáva vám 72% na dočítanie.

