Slovinský režisér Olmo Omerzu, ktorý dlhodobo pôsobí v Česku, patrí medzi najvýraznejšie autorské hlasy stredoeurópskeho filmu. Už ako 13-ročný režíroval svoj prvý krátky film Almir a neskôr absolvoval pražskú FAMU, kde sa vyprofiloval ako tvorca s výrazným rukopisom. Typické sú preňho civilné príbehy, v ktorých otvára silné spoločenské témy – často v nečakaných súvislostiach.
Stratégie vám prinášajú rozhovor s režisérom a scenárostom filmu Nevďačné bytosti.
Snažil som sa v ňom čo najotvorenejšie pracovať s témou lži a manipulácie v rodine. V mojich predchádzajúcich filmoch boli tieto motívy skôr skryté, tu sa stávajú priam hnacou silou príbehu. Zaujímalo ma, ako sa z drobných, takmer nevinných lží môže stať niečo nebezpečné, čo začne ovplyvňovať realitu celej rodiny. Rodina je pre mňa vždy priestor, kde sa koncentrujú širšie spoločenské témy. A práve lož a manipulácia sú dnes všadeprítomné – preto mi prišlo zaujímavé zasadiť ich do veľmi intímneho prostredia.
Moje filmy vznikajú v širšom koprodukčnom kontexte a je to pre mňa prirodzené. Pochádzam zo Slovinska, točím v Česku a tento film pracuje aj s témou bilingvnej rodiny a jazykovej identity, ktorá je mi osobne blízka. Vo filme sa hovorí po anglicky, česky aj slovensky – je to trochu babylon, ale práve to vystihuje realitu tejto rodiny.
Vychádzajú z otázky, ako ďaleko sú rodičia ochotní zájsť, aby zachránili svoje dieťa. Ľudia často siahajú po skratkách, aby nemuseli čeliť realite, aj keď vedia, že stoja na lžiach. Zaujímalo ma aj to, že aj keď postavy konajú z lásky, tá sa môže v určitom momente zmeniť na manipuláciu.
Vychádza zo slova „nevďačný“, ktoré rodičia používajú, aby v deťoch vyvolali pocit viny. Nikdy som úplne nerozumel, za čo by mali byť deti rodičom vďačné – či za to, že sa narodili. Práve tu podľa mňa vzniká prvý náznak manipulácie.
Najprv som sa venoval postave Kláry, ktorá je hybateľkou deja, aj keď príbeh sledujeme z pohľadu otca. Robil som si rešerše k poruchám príjmu potravy a veľa mi pomohli rozhovory s ľuďmi, ktorí si tým prešli. Na scenári som potom spolupracoval s Nebojšom Pop-Tasićom a Kashou Jandáčkovou, s ktorými sme ho rozpracovali do dialógov.
Boli veľmi pozitívne. V sále sedelo asi 1800 ľudí a film mal dobré ohlasy aj v zahraničných médiách. Prvá projekcia je vždy kľúčová – ukáže, či sa témy podarilo preniesť na plátno tak, ako som zamýšľal.
Film už bol uvedený v Česku, Francúzsku aj Slovinsku a všade vyvolal diskusiu. Myslím si, že téma je univerzálna, takže môže fungovať naprieč krajinami.
Festivaly pomáhajú filmom zviditeľniť sa. V dnešnej produkcii by bez nich mnohé diela zanikli. Až potom sa ukáže, ako bude film prijatý v distribúcii.
Režisér by mal rozumieť aj producentskej práci. Film sa financuje roky a bez úzkej spolupráce by nevznikol. Vďaka Jirkovi som do tohto procesu nahliadol a dnes mu lepšie rozumiem.
Áno. Mnohé režijné nápady vznikajú už pri písaní. Na nakrúcaní už nie je veľa priestoru na vymýšľanie nových vecí. Výnimkou bol film Všechno bude, kde som viac improvizoval.
Dôležitá je príprava a dôvera. Snažím sa, aby herci postavy nesúdili, ale pochopili ich. Pracujeme aj s improvizáciami, ktoré pomáhajú budovať ich vnútorný svet.
Áno. Nechcem dávať jednoznačné odpovede, skôr vytvárať situácie, ktoré nútia diváka zaujať vlastný postoj. Film by mal v divákovi pokračovať aj po projekcii.
Myslím, že som sa v Česku „nakazil“ určitým typom humoru, ktorý sa postupne dostal aj do mojich filmov. Je dôležité zostať otvorený a nechať sa ovplyvniť prostredím.
Predovšetkým empatiu. Film nie je o súdení postáv, ale o pochopení, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Aj zlyhania často vychádzajú z potreby lásky a blízkosti.
Film Nevďačné bytosti prináša do slovenských kín od 9. apríla 2026 spoločnosť CinemArt SK.
